Vyjadrenie Richarda Rybníčka
Prečítal som si otvorený list generálnej riaditeľky STVR a nedá mi naň nereagovať.
STVR nie je súkromná firma. Je to verejnoprávna inštitúcia financovaná z peňazí všetkých občanov. Preto považujem za neprimerané, ak jej šéfka odkazuje umelcom, aby si hľadali priestor „mimo našej inštitúcie“. To nie je „vaša“ inštitúcia. Je to priestor, ktorý patrí verejnosti vrátane týchto umelcov.
Argument, že verejnoprávne médium nemá byť využívané na vyjadrenie osobných či spoločenských postojov, považujem za zásadne nesprávny. Umenie a kultúra nikdy neboli sterilné. Vždy reflektovali dobu, v ktorej vznikajú. Ak ich začneme uzatvárať do „bezpečných rámcov“, prestanú byť živé a pravdivé.
Dovolím si k tomu jednu osobnú skúsenosť.
Ako generálny riaditeľ STV som v minulosti zastavil odvysielanie dokumentu o židovskom pogrome v Topoľčanoch. V dokumente zaznela autentická výpoveď jedného z respondentov, ktorá bola hrubá, nenávistná a na hrane zákona, veta, ktorá hanobila skupiny obyvateľov na základe ich pôvodu a vyjadrovala voči nim otvorenú nenávisť.
Práve preto som mal pochybnosť, či jej odvysielanie nemôže byť považované za porušenie zákona. Dal som si to právne preveriť a dokonca som požiadal režiséra, či by túto konkrétnu vetu nebolo možné z dokumentu vystrihnúť. Odmietol a trval na tom, že ide o autentickú súčasť výpovede, ktorá má v dokumente svoje miesto.
Dnes hovorím otvorene, bola to moja chyba. Bol som príliš opatrný.
Ten dokument sa napokon odvysielal v pôvodnej podobe opakovane. A bolo to správne. Práve preto, že verejnoprávne médium nemá realitu upravovať tak, aby bola pohodlná. Má ju ukazovať takú, aká je, aj keď je nepríjemná, a vytvárať priestor na diskusiu.
Presne to je jeho úloha.
Preto dnes nerozumiem argumentu, že verejnoprávny priestor treba chrániť pred názormi. Verejnoprávny priestor nemá byť chránený pred názorom. Má byť chránený pred manipuláciou. To je zásadný rozdiel.
Rovnako nesúhlasím s tvrdením, že takéto vystúpenia rozdeľujú spoločnosť. Spoločnosť nerozdeľuje názor. Spoločnosť rozdeľuje snaha názor potláčať.
Ak začneme určovať, čo ešte patrí do rámca a čo už nie, dostávame sa na veľmi tenký ľad. Lebo hranica sa bude vždy posúvať podľa toho, kto ju práve určuje.
A priznám sa aj k jednej obave. Keď vidím, s akým strachom a poklonkovaním je dnes STVR vedená, obávam sa, že ďalším krokom bude pokračovanie v odstraňovaní nepohodlných hlasov. Moderátorov, redaktorov, dramaturgov. Ľudí z Rádia FM a Rádia Devín. Nevylučujem ani scenár, že Rádio FM ako jedinečný priestor pre súčasnú kultúru môže byť úplne zrušené.
Verím však, že toto už občania, ktorí si túto inštitúciu platia a ktorým patrí, nenechajú len tak.
Verejnoprávne médium má byť dostatočne silné na to, aby unieslo aj kritiku, aj nesúhlas, aj nepríjemné momenty.
Nie ich vypínalo.
Priať umelcom veľa úspechov mimo STVR je možno najúprimnejšia časť celého listu. Lebo presne vystihuje moment, keď sa verejnoprávna inštitúcia prestáva správať ako služba verejnosti a začína pôsobiť ako nástroj tých, ktorí si myslia, že ju vlastnia.
.jpg)
