Opica,dezolát, heroinista
.png)
a octár šíri bludy
Na sociálnych sieťach sa v posledných týždňoch začal opäť šíriť dokument s názvom „Deti Donbasu“, prezentovaný ako „zakázaný“ a „odhaľujúci pravdu, ktorú mainstream tají“. Video zdieľajú najmä používatelia na Facebooku a YouTube a výrazne ho propaguje aj GoschaTV, projekt, ktorý sa verejnosti dlhodobo predstavuje ako duchovná či spirituálna platforma zameraná na sebapoznanie, psychológiu a „vnútornú prácu“. Práve táto kombinácia – ezoterický kanál a geopolitický dokument – budí na prvý pohľad rozpaky, ale zároveň presne zodpovedá súčasnému trendu, kedy sa v komunitách okolo „alternatívnej spirituality“ darí dezinformáciám, konšpiráciám a proruským naratívom, ktoré sa do nich dostávajú pod rúškom hľadania „skrytej pravdy“.
Dokument šíri aj Oskar Rózsa
Dokument je prezentovaný ako mnohoročné svedectvo o osudoch detí na Donbase od roku 2014 až po plnohodnotnú ruskú inváziu v roku 2022. Zdieľajúci ho popisujú ako „nepohodlnú výpoveď o západnom pokrytectve“, „film, ktorý odhaľuje skutočnú povahu ukrajinskej vlády“ alebo „d. V spojení s emocionálne ladenými titulkami a dramatickým sprievodným komentárom vzniká dojem, že ide o unikátnu a cenzurovanú snímku, ktorá iba v Česku zostáva ignorovaná z politických dôvodov. Nič z toho ale nezodpovedá realite: dokument nie je zakázaný, je verejne dostupný na YouTube a jeho kritika nesúvisí s cenzúrou, ale s jeho obsahom, metódou aj spôsobom, akým prezentuje konflikt.
Obzvlášť nešťastné je zapojenie GoschaTV, pretože táto platforma sa dlhodobo štylizuje do úlohy miesta, kde sa ľudia môžu stretnúť s duchovným obsahom, terapeutickými rozhovormi či osobným rozvojom. Postupom času sa však z jej obsahu stal pestrý mix alternatívnej spirituality, konšpiračných naratívov a explicitne proruskej propagandy, ktorá sa od invázie vo februári 2022 na kanáli objavuje pravidelne. Dokument „Deti Donbasu“ tak do ich dramaturgie zapadá nielen svojim emočným nábojom, ale aj naratívnym rámcom, ktorý idealizuje „skrytú pravdu“ a stavia diváka proti údajnému manipulatívnemu „mainstreamu“.
Samotný dokument je kritizovaný najmä pre svoju nevyváženosť a jednostranné vykreslenie konfliktu. Natáčaný bol výhradne na územiach ovládaných proruskými separatistami a filmová metóda spočíva v prezentácii výpovedí, ktoré nie sú doplnené objektívnym kontextom, nezávislým overením ani konfrontáciou so skutočnosťami, ktoré by naratív mohli narušiť. Divák tak získava dramatický, ale skreslený obraz konfliktu, v ktorom je ukrajinská strana prezentovaná ako takmer výhradný pôvodca násilia a Rusko či separatisti vystupujú iba v úlohe pasívnych svedkov alebo dokonca ochrancov civilného obyvateľstva.
Kritici poukazujú na to, že dokument ignoruje kľúčové fakty o začiatku vojny na Donbase, o úlohe ruských žoldnierov, o masívnej vojenskej podpore separatistických republík aj o porušovaní ľudských práv v ich internačných táboroch. Úplne chýbajú informácie o tom, že konflikt v rokoch 2014 – 2021 nebol jednostranný a že medzi civilnými obeťami sú ľudia na oboch stranách frontu. Tento selektívny výber reálnych tragédií vedie k emocionálne silnému, ale informačne zavádzajúcemu výsledku, ktorý je následne ľahko použiteľný ako nástroj propagandy.
Autorka dokumentu, Francúzka Anne-Laure Bonnel, sa v minulosti dostala do medzinárodnej pozornosti nie kvôli svojej filmovej tvorbe , ale kvôli šíreniu proruských naratívov počas svojich vystúpení vo francúzskych médiách. Jej vyjadrenia boli opakovane overované fact-checkingovými organizáciami vo Francúzsku, na Ukrajine aj v USA. StopFake , Detector Media , ISD Globa i mainstreamové francúzske médiá zhodne uvádzajú, že Bonnel používa vytrhnuté alebo neoverené informácie, interpretuje ich v duchu ruskej propagandy a systematicky ignoruje fakty nezlučiteľné s jej tézou o výlučnej vine Ukrajiny.
Významným problémom je aj to, že v dokumente sa objavujú dlhodobo vyvrátené alebo neautentické výroky či interpretácie, napríklad známy prepis prejavu ukrajinského prezidenta Petra Porošenka. Ten je v proruskom priestore používaný ako údajný dôkaz, že ukrajinská vláda chcela „trestať deti Donbasu“, ale overovatelia opakovane upozorňujú, že ide o prekrútený a nesprávne citovaný úryvok, ktorý sa v tejto podobe v originálnom prejave vôbec nevyskytuje. Z dokumentu sa tak stáva ukážkový príklad emocionálnej manipulácie cez silné obrazy kombinované s neoverenými a propagandistickými tvrdeniami.
Je preto pochopiteľné, prečo sa dokument stal obľúbeným v prostredí proruských skupín, ezoterických komunít au ľudí, ktorí sú dlhodobo presvedčení, že „mainstreamové médiá klamú“. Pre túto časť publika predstavuje film potvrdenie ich už existujúceho presvedčenia, nie zdroj nových informácií. Reálne utrpenie detí a civilistov v Donbase je v ňom využité nie na porozumenie konfliktu, ale na posilnenie politicky motivovaného príbehu, ktorý zodpovedá naratívnej línii ruskej štátnej propagandy.
Príbeh „Deti Donbasu“ tak ukazuje nielen to, ako možno skutočné ľudské nešťastia zneužiť na informačné operácie, ale aj to, ako ľahko môžu spirituálne či alternatívne projekty slúžiť ako kanály na šírenie dezinformácií. V kombinácii s absenciou kritického myslenia, dôverou v „utajovanú pravdu“ a odporom k tradičným médiám vzniká prostredie, v ktorom majú takéto materiály takmer neobmedzený priestor na šírenie. V konečnom dôsledku potom dokument oveľa viac vypovedá o súčasnej informačnej krajine ako o samotných deťoch Donbasu.
Dokument je prezentovaný ako mnohoročné svedectvo o osudoch detí na Donbase od roku 2014 až po plnohodnotnú ruskú inváziu v roku 2022. Zdieľajúci ho popisujú ako „nepohodlnú výpoveď o západnom pokrytectve“, „film, ktorý odhaľuje skutočnú povahu ukrajinskej vlády“ alebo „d. V spojení s emocionálne ladenými titulkami a dramatickým sprievodným komentárom vzniká dojem, že ide o unikátnu a cenzurovanú snímku, ktorá iba v Česku zostáva ignorovaná z politických dôvodov. Nič z toho ale nezodpovedá realite: dokument nie je zakázaný, je verejne dostupný na YouTube a jeho kritika nesúvisí s cenzúrou, ale s jeho obsahom, metódou aj spôsobom, akým prezentuje konflikt.
Obzvlášť nešťastné je zapojenie GoschaTV, pretože táto platforma sa dlhodobo štylizuje do úlohy miesta, kde sa ľudia môžu stretnúť s duchovným obsahom, terapeutickými rozhovormi či osobným rozvojom. Postupom času sa však z jej obsahu stal pestrý mix alternatívnej spirituality, konšpiračných naratívov a explicitne proruskej propagandy, ktorá sa od invázie vo februári 2022 na kanáli objavuje pravidelne. Dokument „Deti Donbasu“ tak do ich dramaturgie zapadá nielen svojim emočným nábojom, ale aj naratívnym rámcom, ktorý idealizuje „skrytú pravdu“ a stavia diváka proti údajnému manipulatívnemu „mainstreamu“.
Samotný dokument je kritizovaný najmä pre svoju nevyváženosť a jednostranné vykreslenie konfliktu. Natáčaný bol výhradne na územiach ovládaných proruskými separatistami a filmová metóda spočíva v prezentácii výpovedí, ktoré nie sú doplnené objektívnym kontextom, nezávislým overením ani konfrontáciou so skutočnosťami, ktoré by naratív mohli narušiť. Divák tak získava dramatický, ale skreslený obraz konfliktu, v ktorom je ukrajinská strana prezentovaná ako takmer výhradný pôvodca násilia a Rusko či separatisti vystupujú iba v úlohe pasívnych svedkov alebo dokonca ochrancov civilného obyvateľstva.
Kritici poukazujú na to, že dokument ignoruje kľúčové fakty o začiatku vojny na Donbase, o úlohe ruských žoldnierov, o masívnej vojenskej podpore separatistických republík aj o porušovaní ľudských práv v ich internačných táboroch. Úplne chýbajú informácie o tom, že konflikt v rokoch 2014 – 2021 nebol jednostranný a že medzi civilnými obeťami sú ľudia na oboch stranách frontu. Tento selektívny výber reálnych tragédií vedie k emocionálne silnému, ale informačne zavádzajúcemu výsledku, ktorý je následne ľahko použiteľný ako nástroj propagandy.
Autorka dokumentu, Francúzka Anne-Laure Bonnel, sa v minulosti dostala do medzinárodnej pozornosti nie kvôli svojej filmovej tvorbe , ale kvôli šíreniu proruských naratívov počas svojich vystúpení vo francúzskych médiách. Jej vyjadrenia boli opakovane overované fact-checkingovými organizáciami vo Francúzsku, na Ukrajine aj v USA. StopFake , Detector Media , ISD Globa i mainstreamové francúzske médiá zhodne uvádzajú, že Bonnel používa vytrhnuté alebo neoverené informácie, interpretuje ich v duchu ruskej propagandy a systematicky ignoruje fakty nezlučiteľné s jej tézou o výlučnej vine Ukrajiny.
Významným problémom je aj to, že v dokumente sa objavujú dlhodobo vyvrátené alebo neautentické výroky či interpretácie, napríklad známy prepis prejavu ukrajinského prezidenta Petra Porošenka. Ten je v proruskom priestore používaný ako údajný dôkaz, že ukrajinská vláda chcela „trestať deti Donbasu“, ale overovatelia opakovane upozorňujú, že ide o prekrútený a nesprávne citovaný úryvok, ktorý sa v tejto podobe v originálnom prejave vôbec nevyskytuje. Z dokumentu sa tak stáva ukážkový príklad emocionálnej manipulácie cez silné obrazy kombinované s neoverenými a propagandistickými tvrdeniami.
Je preto pochopiteľné, prečo sa dokument stal obľúbeným v prostredí proruských skupín, ezoterických komunít au ľudí, ktorí sú dlhodobo presvedčení, že „mainstreamové médiá klamú“. Pre túto časť publika predstavuje film potvrdenie ich už existujúceho presvedčenia, nie zdroj nových informácií. Reálne utrpenie detí a civilistov v Donbase je v ňom využité nie na porozumenie konfliktu, ale na posilnenie politicky motivovaného príbehu, ktorý zodpovedá naratívnej línii ruskej štátnej propagandy.
Príbeh „Deti Donbasu“ tak ukazuje nielen to, ako možno skutočné ľudské nešťastia zneužiť na informačné operácie, ale aj to, ako ľahko môžu spirituálne či alternatívne projekty slúžiť ako kanály na šírenie dezinformácií. V kombinácii s absenciou kritického myslenia, dôverou v „utajovanú pravdu“ a odporom k tradičným médiám vzniká prostredie, v ktorom majú takéto materiály takmer neobmedzený priestor na šírenie. V konečnom dôsledku potom dokument oveľa viac vypovedá o súčasnej informačnej krajine ako o samotných deťoch Donbasu.