Penis et vulva cogitant
„Slovenských historických filmov nikdy nie je dosť. Zvlášť tých o kľúčových osobnostiach našich dejín. Opätovne sa však presviedčam o tom, že ich nevieme robiť. Hlavnou príčinou sú nesmierne slabé scenáre. Je to dôsledok neduhu, keď režisér(ka) uverí, že dokáže byť režisérom, scenáristom a niekedy aj producentom zároveň.
Priznám sa, že na premiéru najnovšieho počinu Mariany Čengel Solčanskej nazvaného jednoducho ŠTÚR, ktorý STVR označila za „najočakávanejší film roka“, som šiel s miernou skepsou. Jej predchádzajúce politické agitpropy a dokonca ani rozprávky ma príliš neoslovili, takže toto dielko ma mohlo iba príjemne prekvapiť. Nestalo sa tak.
Na úvod by som chcel oceniť novátorský prístup, ktorý si táto téma už dlhodobo pýta. V doterajších pokusoch bol Štúr zobrazený príliš školometsky – ako socha, vzdialený poloboh, a nie človek z mäsa a kostí. Čiastočne je to spôsobené tým, že on sám bol nesmierne asketický a osamelý muž, ktorého vnútro je veľmi náročné zachytiť. Ani tu sa nepodarilo preraziť bariéru jeho masky. Mariana Čengel Solčanská sa však pokúsila zobraziť štúrovskú dobu očami ženy. Ambiciózny projekt však zhorel hneď pri štarte.
Prvú polovicu filmu som mal dojem, že pozerám pokračovanie Slúžky. Rovnaké scény, rovnaké banálne príbehy uprostred chladných múrov nevykúreného kaštieľa, problémy s menštruáciou, a tak podobne. Pozerali sme sa na svet očami Adely Ostrolúckej, no Štúr sa v tom príbehu úplne stratil a bol skôr okrajovou postavou. Keby autorka nazvala film „Adela a Ľudovít“, nemali by sme od neho iné očakávania ako od milostnej romance. Ale ona sľubovala film primárne o Ľudovítovi Štúrovi a jeho epochálnom jazykovom diele. A tento výsledok sme nedostali.
Ešteže režisérka priznala, že ľúbostný vzťah medzi Štúrom a Ostrolúckou je len legenda, ktorú nepotvrdzuje nijaký dôveryhodný zdroj. Presnejšie, celé si to vymyslela prvá Slovenka, ktorá získala doktorát na parížskej Sorbonne, Helena Turcerová-Devečková. V roku 1913 obhájila dizertačnú prácu o Ľudovítovi Štúrovi, v ktorej si vyfantazírovala jeho ľúbostný pomer s Adelou Ostrolúckou (zrejme sa spoliehala na to, že vo Francúzsku o Štúrovi nikto nič nevie). Táto práca sa dostala do rúk spisovateľa Ľuda Zúbka, ktorého inšpirovala k napísaniu knihy Jar Adely Ostrolúckej. Ľudia netušia, že všetky informácie, ktoré majú o tejto dvojici, pochádzajú z tejto legendy, ktorej uverili ako skutočnej udalosti. Nie je to ojedinelý prípad. Keď som bol v Šahách, kde sa odohráva román Ladislava Balleka Pomocník, miestni obyvatelia ma presviedčali, že poznali mäsiara Riečana – jeden mi ukázal, kde údajne býval, druhý spomínal, že chodil do školy s jeho mamou, tretí k tomu dodal fantastické príhody. Pritom „mäsiar Riečan“ je fiktívna postava…
Ešte väčšou slabinou ako nekvalitný scenár bol herecký výkon hlavnej postavy. Lukáš Pelč ma ako Ľudovít Štúr vôbec nepresvedčil, pri historických prejavoch pôsobil, akoby ich neosobne čítal, akoby neboli jeho alebo akoby bol vyvolaný v škole k tabuli a mechanicky memoroval naučený text, pričom oči mu nervózne pobehovali zo strany na stranu. Túto postavu som mu neuveril. Nie každý, kto má bradu, je Štúr. To už Jozef Miloslav Hurban v podaní výborného Richarda Autnera bol charizmatickejší a Štúr pri ňom vyzeral len ako člen jeho družiny. Nehovoriac o Markovi Igondovi, ktorý v úlohe Adelinho otca Mikuláša Ostrolúckeho exceloval a podľa mňa si týmto hereckým výkonom vypýtal najbližšiu filmovú cenu Slnko v sieti.
Z niektorých vymyslených scén ma však chytala hrôza. Ako filmový fanúšik chápem umeleckú invenciu, no ako historik som oveľa prísnejší a zastávam názor, že veľký umelec dokáže aj skutočnú udalosť zobraziť pútavo a nepotrebuje si vymýšľať.Stretnutie s Jánom Hollým na Dobrej Vode pripomínalo skôr úvodnú scénu z Pána prsteňov ako reálnu historickú udalosť. Štúrovci vystúpili na Kriváň v horúcom lete, no v tomto filme sa na neho štverajú bohvieprečo v zime a snehovej fujavici (a že je to v skutočnosti Lomnický štít, im hádam kvôli technickým podmienkam odpusťme). Naopak krajina medzi Modrou a Šenkvicami, v ktorej sa postrelil Štúr, bola celá zasnežená, kým tu bola nejaká sychravá jeseň. Rokovanie o Žiadostiach slovenského národa sa neuskutočnilo v Liptovskej Ondrašovej (tam boli len o deň neskôr prečítané na ľudovom zhromaždení), ale v Liptovskom Mikuláši priamo na Hodžovej fare, kde je dnes táto miestnosť historicky verne zrekonštruovaná a pre filmárov ako stvorená, preto nerozumiem tejto falzifikácii. Zasadnutie Uhorského snemu sa nekonalo v Primaciálnom paláci, ale v budove dnešnej Univerzitnej knižnice. Adela Ostrolúcka nezomrela na tuberkulózu, ale na týfus. No a vrcholom všetkého bola scéna, kedy sa štúrovci (v roku 1851!) zhovárali, že katolíci s nimi do projektu spisovného jazyka nepôjdu. Pritom s nimi rokovali minimálne od roku 1847 v Čachticiach, keďže kodifikácia slovenčiny (ako som už neraz upozorňoval) bol proces, nie udalosť. Záverečná hádka medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotlivé hlásky je fraška, karikatúra pravej historickej udalosti, ktorá sa v skutočnosti neodohrala v nejakej tmavej chalúpke, ale v paláci na Primaciálnom námestí v Bratislave, kde dnes sídli teologická fakulta. A hádali sa viac Štúr s Hodžom ako evanjelici s katolíkmi.
Najviac ma však pobúrila mystifikácia ako z tureckej telenovely, keď slúžka poslala do tmavej stodoly za Adelou svojho frajera, aby mala slečna Ostrolúcka pocit, že ju pomiloval Ľudovít Štúr… Táto divoká fantázia je zbytočnou dehonestáciou samotného Štúra a v takom filme je vyslovene rušivá a neviem sa rozhodnúť, či skôr smiešna alebo trápna. Naopak, vizuálne sa mi páčila záverečná scéna, keď režisérka zobrazila umierajúceho Štúra ako Krista sňatého z kríža. Následné silné slová z jeho prejavu na Uhorskom sneme umocnili jeho odkaz. Ibaže dve vydarené scény dobrý film nerobia.
Svoj záverečný úsudok zhrniem do nasledujúceho konštatovania. Jeden z tvorcov mi ešte pred premietaním nadšene povedal, že takýto film by mal ísť do škôl. Rozhodne by som to neodporúčal. Ak si mládež utvorí mienku o Štúrovi na základe takéhoto pokriveného obrazu, nepochopí z jeho odkazu vôbec nič. Z tohto výsledku som prekvapený o to viac, že Mariana Čengel Solčanská pri propagácii svojho diela viackrát zdôraznila, že chcela urobiť film o mužovi, ktorý cez jazyk definoval národ, že slovenčina je jediný jazyk, v ktorom píše, premýšľa a sníva a že má pocit, že mu to dlhuje… Ušľachtilý cieľ, ale posúďte sami, či sa podaril. Lebo táto dejová línia je vo filme okrajová, nevýrazná, nepresvedčivá.
Solčanská však tento zámer na inom mieste popiera a tvrdí, že „nakrúca romantiku, krásnu, až bolí srdce“. Rozumiem, že ju táto téma úplne pohltila, ale výsledkom je, že sa nedostavila ani romantika, ani silný príbeh o zrode národa, ale rozpačitá nuda. Možno jej mal niekto poradiť, že téma ženského pohľadu na štúrovský zápas sa dá lepšie uchopiť cez Štúrovo odmietanie, aby sa do národného hnutia zapojili ženy (ako to chcela jeho sestra Karolína). Ale myslieť si, že štúrovská tematika sa dá pochopiť cez príbeh rozvášnenej ženy (ktorý sa navyše nikdy nestal) je azda predsa len trochu naivné.
A tak zo všetkých stvárnení Štúra, ktoré som doteraz videl, zostáva pre mňa najpresvedčivejší herecký výkon Dušana Jamricha – menej už typicky strnulé scenáristické spracovanie Jozefa Boba. Práve to si vyžadovalo inováciu, a nielen v úlohách (napríklad v seriáli Štúrovci hral František Kovár Michala Miloslava Hodžu, kým vo filme Štúr hral Jána Hollého). Z tohto hľadiska to hodnotím ako premárnenú šancu, ktorú nezachránila ani štandardne dobrá hudba skupiny Hrdza. Téma Štúr na svoje plnohodnotné spracovanie stále čaká .Eduard Chmelár
Eduard Chmelár
O fiktívnej Adele, ale trocha aj o Štúrovi a slovenských dejinách
Film pôsobí veľkolepo najmä vďaka kostýmom, hudbe a kamere. Po odchode z kina nám však nebude úplne jasné, o čo autorke filmu išlo.
Od septembra minulého roku sa v médiách pravidelne objavovali správy o pripravovanom filme od režisérky Mariany Čengel Solčanskej o Ľudovítovi Štúrovi. V propagačných článkoch sa zdôrazňovalo, že pôjde o novátorský, ženský pohľad na jeho osobnosť, presnejšie cez oči „jeho milovanej“ Adely Ostrolúckej.
Ako sa to režisérke podarilo, keď zmienky o tomto domnelom vzťahu takmer vôbec neexistujú? O čo sa teda oprieť, keď jedinou indíciou, ktorá by svedčila o možnej náklonnosti medzi Štúrom a Adelaidou de Ostra Luka je, že tejto šľachtickej slečne dal Štúr zopár hodín poľštiny či slovenčiny a do pamätníčka jej on, slovutný poslanec, jazykovedec a spisovateľ zháňal podpisy od osobností slovanského sveta?
Netreba sa opierať o nič, treba to vyfabulovať. A to režisérka, autorka scenára a producentka v jednej osobe aj priznáva hneď v úvode filmu a nakoniec aj v propagačných rozhovoroch – keď sa nám nezachovali príbehy o ľuďoch, treba si ich vymyslieť. A možno „domyslieť“ aj dobu, v ktorej žili.
„Nie je toho veľa. Vytvorili sme ju my,“ hovorí Ivana Kološová, predstaviteľka Adely vo filme. A jedným dychom dodáva, že Adela Ostrolúcka bola osamelá a neslobodná. Ako všetky ženy tej doby, lebo ich povinnosťou bolo vydať sa a mať deti.
Tak sa teda začne tvoriť a uvedená téza (všetky ženy boli nesvojprávne subjekty) ovplyvňuje aj kreovanie príbehu Adely a Štúra, ba aj jednotlivých postáv. Adela je melancholická, nešťastná, frustrovaná. Je stvárnená ako obeť patriarchálneho otca vystrihnutého ako z feministickej čítanky (zlý, chladný a maďarónsky otec ju chce vydať napriek jej vôli) a matky, ktorá je zmierená s vnútenou rolou manželky či roditeľky a vyčíta Adele jej vek aj to, že sa o seba nestará.
Čo na tom, že v skutočnosti je málo pravdepodobné, že by rodičia Ostrolúcki svoju jedinú chorľavú dcéru nútili do nejakého sobáša, čo by obnášalo v tej dobe podstúpiť riziko ohrozenia jej života pôrodom? A čo na tom, že historický otec vôbec nebol maďarón, veď sa stýkal so Štúrom aj po tom, čo ho režim umiestnil pod kontrolu policajných orgánov?
Aby autorka scenára zvýraznila Adeline uväznenie v spoločenských konvenciách, postaví do príbehu slúžku Katiku, ktorá je protipólom komplikovanej a hĺbavej Adely. A hlavne, je „slobodná“, ako o tom píše iný PR článok. Okrem iného slobodne súloží so záhradníkom Vincom a „slobodne“ ho prepožičia Adele na tieto účely v scéne v kostole.
To je dosť podivné a z historického hľadiska absurdné vyvrcholenie vzťahu medzi Adelou a Štúrom, ktorý sa začal vzájomnou antipatiou a skončil neskonalou, šialenou a sexuálnou túžbou po tomto neprístupnom a večne zamračenom intelektuálovi. Slúžka Katika svojmu Vincovi natiahne Štúrovu košeľu, „tú s lipovými lístkami“, poučí ho, ako sa má správať a nahovorí Adelu, že Štúr ju v kostole čaká a hlavne, preboha, nech nezapaľuje svetlo a nech je na ňu dobrý.
A potom je citovým poryvom koniec, Štúr Adelu už nikdy neuvidí, lebo tá zomiera na tuberkulózu vo Viedni (v skutočnosti to bol týfus, ale kašľanie krvi je na plátne predsa len prijateľnejšie ako hnačka alebo vracanie).
Nuž ale na film, ktorý nesie meno Štúr, by jedna jediná dejová línia vyfabulovaného vzťahu nestačila. A tak v protiklade s tým, čo sa tvrdí na začiatku o vymýšľaní príbehov, druhú líniu filmu predstavujú skutočné historické udalosti, o ktorých sme sa učili na dejepise – návšteva Jána Hollého (František Kovár) na jeho fare v Dobrej Vode, Štúrova reč na uhorskom sneme, povstanie.
A zrazu je fabulácia preč, film (v rámci možností mimézis) sa stáva historicky verným: v tejto línii vidíme rozvášneného a presvedčivého Lajosa Kossutha, Štúra burcujúceho povstalcov, ale najmä Štúra umierajúceho v príšerných bolestiach, s prestreleným kĺbom. Táto finálna scéna je drsne realistická, ale hlboko dojímavá. Polonahý Štúr na posteli pripomína ukrižovaného Krista, do toho znejú slová 23. žalmu, Pán je môj pastier, nič mi nechýba. To je asi najsilnejší moment filmu.
Avšak nie je dobré takýto romanticko-historický film s rozkošnými čipkovo-volánovými kostýmami ukončiť nepeknou smrťou. Preto sa príbeh končí akousi snovou scénou v zmysle „Štúrov odkaz pre nás“, kde Štúr v čiernom reční na sneme o vzdelanosti a jednote Slovákov, a priam tak moderne, že človek čaká, že sa ešte vyjadrí k digitálnej vzdelanostnej spoločnosti a k polarizácii na Slovensku.
Táto inkonzistentnosť štýlu reči je trocha problém: raz totiž Štúr hovorí ako súčasník, inokedy ako učebnica dejepisu pre 5. ročník základných škôl. Podiel na tom má aj spomínané štiepenie na dve dejové línie, ktoré sa odráža v replikách postáv. Kým vo vyfabulovanej, osobnej línii sú repliky viac-menej hovorové a v podstate zodpovedajú žánru filmovej fikcie, v historickej línii sú repliky strnulé, odráža sa na nich literárna predloha a čo je pre film ešte horšie, občas majú vysvetľovací charakter komentára cieleného na bežného súčasného diváka.
Pri dnešnej výučbe národných dejín totiž drvivá väčšina mladých už asi nemá tušenie o tom, čo vlastne znamenali konfesijné rozdiely v prvej polovici 19. storočia medzi evanjelikmi a katolíkmi. Snáď jedinou „živou“ historickou scénou z hľadiska dynamiky replík je hádka štúrovcov a hattalovcov o slovenskom pravopise, ktorú pochopí aj ten, čo o Hattalovi nikdy nepočul.
Doplňme, že reč je problémom nielen v scenári na papieri, ale aj v ústach niektorých hercov. Z hľadiska úrovne rečového prejavu, dikcie a práce s hlasom si obrovský rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou hercov všimne aj laik. Aj keď treba uznať, že po charizmatickom Dušanovi Jamrichovi (televízny film Jozefa Boba Štúrovci, 1991) bolo obrovskou výzvou zahrať Štúra dôstojne, silne, citlivo a uveriteľne. A s náležitým hlasovým prejavom.
V každom prípade, film pôsobí veľkolepo najmä vďaka dokonalým kostýmom, efektívne napísanej hudbe a dobrej kamere. A to je asi to, čo ho drží pokope a divák sa tých 111 minút nenudí. Odchádza z kina dojatý a s hrdosťou v duši (ako napísal Patrik Tkáč na sociálnej sieti), hoci nevie úplne presne, na čo. Svoje určite urobí burácajúca hudba v závere a folkloristický ženský hlas spievajúciKopala studienku, ale so súčasnými veršami. To musí dojať každého, kto jak Slovák cíti!
Po odchode z kina nám však nebude úplne jasné, o čo autorke filmu išlo. Ak súdime podľa posledných dvadsiatich minút, o znázornenie Štúrovho ťažkého životného údelu. Ak súdime podľa prvých dvoch tretín filmu, o mierne tézovité zobrazenie „ťažkého neslobodného položenia“ a vnútorných citových bojov ženskej hrdinky z prostredia strednej šľachty v Uhorsku 19. storočia.
O téze hovorím preto, lebo o vtedajšej skutočnej neslobode, teda nie o tej, ako to chápe progresívne zmýšľajúca súčasníčka, by asi vedeli výborne rozprávať práve také ženy z ľudu, ako slúžka Katika. Zo žánrového hľadiska z toho vyšiel tak trocha mačkopes, ale pomerne zhliadnuteľný a na naše domáce pomery je to celkom vydarená slovenská historická fikcia.
Aj keď, slovenská ako slovenská: niektoré scény sú takmer identické s podobnými scénami z kostýmových filmov Piano (1993), Pýcha a predsudok s Keirou Knightley (2005) – odchod šľachtickej rodiny z domu a prikrývanie nábytku plachtami, a z rovnomenného seriálu BBC, (1995 – pytačky, scéna zápolenia mladých dám pri klavíri).
Ale nevadí. Hlavne, že sa našli financie na takýto film, nielen štátne, ale aj súkromné, keďže sa na realizácii podieľal aj vlastník Tatra Mountain Resort a milionár Igor Rattaj, ktorý sa mihol v úlohe lekára ošetrujúceho Štúra.
Je to (trocha) o Štúrovi, je to naše a je to veľkofilm. Dúfajme, že producenti sa nezľaknú, že Audiovizuálny fond bude napriek konsolidácii štedrý a budú nasledovať ďalšie historické filmy.
Aj keď na film o skutočnom Štúrovom príbehu a o jeho zápase o národ si budeme musieť ešte nejaký čas počkať.
Stanislava Moyšová