Aktuálna situácia spôsobená šírením ochorenia COVID-19, si vyžiadala prijať legislatívne opatrenia aj v oblasti kultúry. Z tohto dôvodu bol v máji 2020 novelizovaný zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ZVR). Cieľom novelizácie § 37a ods. 4 ZVR, týkajúceho sa vysielania oznamov vo verejnom záujme je znížiť negatívne ekonomické dopady pandémie na verejné kultúrne podujatia, slobodný výkon umeleckých profesií, podporu kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky.
Zámerom tejto analýzy vypracovanej Radou pre vysielanie a retransmisiu v konzultácii s vysielateľmi, zástupcami kreatívneho priemyslu a Ministerstva kultúry SR, je predovšetkým definovať neurčité pojmy v rámci novelizovaného ustanovenia a napomôcť jeho aplikácii v praxi.
Obsahom analýzy sú nasledovné body:
- definícia iného kultúrneho dedičstva pri aplikácii ustanovenia § 37a ods. 4 ZVR
- posudzovanie informačnej a propagačnej funkcie oznamu, sponzori a partneri v oznamoch
- odplatnosť/bezodplatnosť oznamov vo verejnom záujme
- posudzovanie informácií v rámci prístupu ku kultúrnemu dedičstvu odvysielaných v spravodajských reláciách.
* * *
Za obsah oznamu vo verejnom záujme vo vysielaní zodpovedá vysielateľ.
* * *
I. Definícia iného kultúrneho dedičstva pri aplikácii ustanovenia § 37a ods. 4 ZVR
Ustanovenie § 37a ods. 4 ZVR (účinný od 21. 5. 2020) v definícii oznamu vo verejnom záujme používa pojem kultúrne dedičstvo, cit.:
„Oznam vo verejnom záujme na účely tohto zákona je krátky oznam nepolitického subjektu zameraný na šírenie osvety, najmä v oblasti zvyšovania právneho vedomia, bezpečnosti na cestách alebo ochrany spotrebiteľa, zdravia, prírody, životného prostredia a na prezentáciu audiovizuálneho dedičstva a iného kultúrneho dedičstva a prístupu k nim.“
Keďže zákon č. 308/2000 Z. z. bližšie nedefinuje pojem iné kultúrne dedičstvo, Rada ako správny orgán má právomoc definovať tento tzv. „neurčitý pojem“ v rámci správnej úvahy. Pri definícii pojmu iné kultúrne dedičstvo pri aplikácii ustanovenia § 37a ods. 4 ZVR Rada vychádzala z Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva, schválenej Národnou radou Slovenskej republiky uznesením z 28. februára 2001 č. 1292 (ďalej len „Deklarácia“). Uvedený dokument v článku 1 a 2 uvádza:
Čl. 1
1. Kultúrne dedičstvo je nenahraditeľným bohatstvom štátu a jeho občanov, je dokladom vývoja spoločnosti, filozofie, náboženstva, vedy, techniky, umenia, dokumentom vzdelanostnej a kultúrnej úrovne slovenského národa, iných národov, národnostných menšín, etnických skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili na území Slovenska.
2. Jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné a tvoria neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva Európy a celého ľudstva.
Čl. 2
1. Kultúrnym dedičstvom sú hmotné a nehmotné hodnoty, hnuteľné a nehnuteľné veci vrátane importovaných diel a myšlienok, ktoré našli na Slovensku miesto a uplatnenie.
2. Nehmotnou hodnotou kultúrneho dedičstva sú najmä jazykové a literárne prejavy šírené ústne alebo zvukovými nosičmi, diela dramatického, hudobného a tanečného umenia, zvyky a tradície, historické udalosti, zemepisné, katastrálne a miestne názvy.
3. Hmotnou hodnotou kultúrneho dedičstva sú najmä archívne dokumenty bez ohľadu na spôsob zaznamenania informácie, historické knižničné dokumenty a fondy, diela písomníctva, scénografie, kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby, zbierky múzeí a galérií, diela výtvarného, úžitkového a ľudového umenia, dizajnu, architektonické objekty, urbanistické súbory, archeologické nálezy a lokality, objekty ľudového staviteľstva, pamiatky výroby, vedy a techniky, historické záhrady, parky a kultúrna krajina.
Na účely aplikácie ustanovenia § 37a ods. 4 ZVR možno oznamom vo verejnom záujme zameraným na prezentáciu kultúrneho dedičstva a prístupu k nemu rozumieť:
oznamy, ktoré informujú o sprístupnení takých umeleckých diel, projektov, podujatí, aktivít, udalostí, a pod., ktoré prezentujú hmotné alebo nehmotné hodnoty prostredníctvom hnuteľných alebo nehnuteľných vecí vrátane importovaných diel a myšlienok, ktoré našli na Slovensku miesto a uplatnenie.
Pri špecifikácii hmotnej či nehmotnej hodnoty kultúrneho dedičstva možno podporne vychádzať z bodov 2 a 3 vyššie citovaného článku 2 Deklarácie, ako aj z Dohovoru UNESCO na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva[1], takže pojmom:
- nehmotné kultúrne dedičstvo možno označiť najmä prejavy, postupy, stvárnenia, schopnosti, poznatky šírené ústne alebo zvukovými nosičmi, diela dramatického, hudobného a tanečného umenia, zvyky a tradície, historické udalosti, katastrálne a miestne názvy,
- hmotným kultúrnym dedičstvom sú najmä archívne dokumenty bez ohľadu na spôsob zaznamenania informácie, historické knižničné dokumenty a fondy, diela písomníctva, scénografie, kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby, zbierky múzeí a galérií, diela výtvarného, úžitkového a ľudového umenia, dizajnu, architektonické objekty, urbanistické súbory, archeologické nálezy a lokality.
V prípade audiovizuálneho dedičstva vyplýva priamo zo zákona č. 40/2015 Z. z. o audiovízii, že jeho súčasťou sú slovenské audiovizuálne diela spĺňajúce podmienky podľa § 34 ods. 2 zákona o audiovízii alebo iné diela a záznamy, ktoré majú audiovizuálnu hodnotu. V prípade iného kultúrneho dedičstva nie je takéto vymedzenie explicitne uvedené. Vzhľadom na to, že cieľom rozšírenia definície oznamu vo verejnom záujme bolo podľa dôvodovej správy k novele zákona č. 308/2000 Z. z. podporiť práve slovenské kultúrne dedičstvo, malo by aj v prípade prezentácie kultúrneho dedičstva a prístupu k nemu ísť o prezentáciu slovenských kultúrnych podujatí, príp. podujatí so silným prepojením na Slovenskú republiku (napr. účasť účinkujúcich slovenskej národnosti).
II. Posudzovanie informačnej a propagačnej funkcie oznamu, sponzori a partneri v oznamoch
Tak ako v minulosti, aj v prípade novelizovanej úpravy musí byť spracovanie oznamu vo verejnom záujme v súlade s § 37a ods. 4 ZVR, teda musí byť zrejmé, že:
- ide o krátky oznam nepolitického subjektu,
- oznam zameraný na šírenie osvety, najmä v oblasti zvyšovania právneho vedomia, bezpečnosti na cestách alebo ochrany spotrebiteľa, zdravia, prírody, životného prostredia a na prezentáciu audiovizuálneho dedičstva a iného kultúrneho dedičstva a prístupu k nim.
Primárnym účelom oznamu má byť informovanie recipienta o určitých udalostiach alebo aktivitách v danej oblasti a táto skutočnosť musí byť zjavná aj z výrazových prostriedkov použitých v odvysielanom komunikáte. Hoci sa v niektorých prípadoch nemožno úplne vyhnúť propagačnému pôsobeniu komunikátu, kde určitú mieru propagácie obsahuje už samotná podstata informácie, ako napríklad v prípadoch informovania o novom diele (film, koncert, predstavenie), aj v takýchto prípadoch je však nutné obmedziť propagačnú zložku na minimum. Za propagačné nebudú považované napr. informácie akým spôsobom a za akých podmienok sa recipient k danému obsahu dostane.
Na prezentovanie informácií je možné použiť aj ukážky, či zostrihy z daných aktivít, udalostí a pod. Stále však platí, že má ísť o krátky oznam, kde propagačné prvky nesmú prevyšovať nad informačnou zložkou komunikátu.
Súčasťou oznamu vo verejnom záujme môže byť aj informácia o sponzoroch či partneroch prezentovaného podujatia, udalosti a pod. Informáciou v tomto zmysle sa rozumie identifikácia sponzora či partnera, teda ich označenie logom alebo názvom, bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora, či partnera alebo ich produktov. Súčasťou oznamu môže byť aj informácia o poskytnutí podpory pre prezentované podujatie, udalosť a pod. z verejných zdrojov.
III. Odplatnosť/bezodplatnosť oznamov vo verejnom záujme
Zo znenia ustanovenia § 37a ods. 1 ZVR vyplýva, že trvanie oznamu vo verejnom záujme sa do času vyhradeného reklame nezapočítava iba v tom prípade, ak bol odvysielaný bezplatne. Vysielateľ teda za odvysielanie takéhoto oznamu nesmie dostať odplatu, akú by dostal napríklad za bežnú reklamu.
V súvislosti s odvysielaním oznamu vo verejnom záujme však vysielateľovi vznikajú rôzne nevyhnutné náklady, najmä náklady na elektrickú energiu súvisiacu s odvysielaním oznamu. Rovnako je možné, že práve vysielateľ bude poverený vytvorením samotného oznamu podľa požiadaviek zadávateľa. V prípade uhradenia takýchto nevyhnutných nákladov na odvysielanie oznamu vo verejnom záujme sa podmienka bezplatnosti považuje stále za naplnenú. Podstatné je, aby vysielateľ nedostal žiadnu inú odplatu za odvysielanie oznamu vo verejnom záujme, než aká je nevyhnutná na pokrytie nákladov súvisiacich s výrobou a odvysielaním oznamu.
IV. Posudzovanie informácií v rámci prístupu k audiovizuálnemu a kultúrnemu dedičstvu odvysielaných v spravodajských reláciách
Vysielatelia aj v minulosti často využívali spravodajské programy na informovanie o rôznych kultúrnych podujatiach, ktoré je možné považovať za kultúrne dedičstvo, príp. o audiovizuálnom dedičstve. V takom prípade môže dochádzať k porušeniu zákazu vysielania skrytej mediálnej komerčnej komunikácie.
V súvislosti s informovaním verejnosti o prístupe k audiovizuálnemu a inému kultúrnemu dedičstvu je potrebné vždy prihliadať na to, aby informačná zložka príspevku odvysielaného v rámci spravodajského programu prevažovala nad propagačnou zložkou. Príspevok by teda mal obsahovať najmä neutrálne informácie o určitom audiovizuálnom alebo kultúrnom dedičstve a akékoľvek propagačné zmienky by mali byť zastúpené iba v nevyhnutnej miere. Za propagačné nebudú považované napr. informácie akým spôsobom a za akých podmienok sa recipient k danému obsahu dostane.
[1]http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/medzinarodna-spolupraca/unesco/dohovor-unesco-na-ochranu-nehmotneho-kulturneho-dedicstva-1ea.html
.jpg)
