ALE BA !
Poznámka k vystúpeniu Mareka Maďariča, ministra kultúry SR
D. Jarjabek, poslanec : (A buď svetlo.) Vážený pán premiér, ctení páni ministri, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja sa trošku vrátim ako pamätník už pomaly, tohto parlamentu, už to nie je len pán poslanec Mikloško, ale pomaly aj ja. Spred tých 8 rokov, čo sa vlastne tuná stalo, aká tuná bola tá politická kultúra, o ktorej teraz veľmi radi hovoríme, takže pred 8 rokmi prišiel medzi nás po prvý raz s vládnym programom pán Dzurinda, ktorý ako hovorca najsilnejšej strany povolebného, značne teda heterogénneho zoskupenia, prevzal moc. Okrem iného sa vtedy vo vládnom programe zaviazal, konštatujem a citujem: "Zabezpečiť podmienky na slobodu umeleckej tvorby a vedeckého výskumu a právo na šírenie ich výsledkov". Možno sa niektorí pamätáte ako zhruba v rovnakom čase, keď v pléne parlamentu zaznievali tieto pekné slová, upútal pozornosť vtedy nový minister kultúry, keď na otázku novinára, či je pravda, že po svojom príchode na ministerstvo odvolal niektorých riaditeľov hrdo vyhlásil: neodvolal som niektorých, odvolal som všetkých riaditeľov. Áno v ten pamätný jesenný deň roku 1998 sa na ministerstve kultúry vyhadzovalo. Vyhadzovalo sa z princípu. Kto bol vo funkcii za minulej vlády, prišiel o ňu. A nebolo to tak iba v jednom rezorte, na jednom ministerstve. Plnenie Dzurindovho prvého volebného programu lemujú aj také smutné pamätníky demokracie ako bolo napr. koncentračné stredisko na 28. poschodí výškovej budovy Slovenskej televízie, (ojedinelý potlesk.) do ktorého zahnal nepohodlných novinárov, po voľbách dosadený koaličný riaditeľ. Alebo cielený a dlhotrvajúci "pogrom" na všetko čo súvisí s Maticou slovenskou. Hanebná ponuka odvolanému generálnemu riaditeľovi Slovenského národného divadla, poprednému opernému režisérovi, aby si vybral či chce robiť strážnika na parkovisku alebo vrátnika na riaditeľstve, o týchto veciach nebudem v tejto chvíli radšej hovoriť, aby som nenavodil zbytočne konfrontačný, resp. ešte konfrontačnejší tón. Spomínam to na tomto mieste aj preto, že je najvyšší čas, aby sa niekto všetkým tým, bez akéhokoľvek dôvodu odvolaným a často následne, bez ohľadu na svoju odbornosť a kvalifikáciu, bezohľadne povyhadzovaným a o holú existenciu ťažko zápasiacim ľuďom, konečne aj ospravedlnil. Pre niektorých to bude už iba satisfakcia in memoriam, ale mnohý tú stigmu nadbytočnosti, a teda zbytočnosti a nepotrebnosti bolestne nesú dodnes. Povedaním prepáčte je, podľa mňa, jednoduchšie, ako o pár rokov vymýšľať zasa nový zákon o odškodnení obetí napr. tentoraz "dzurindizmu", povedzme. Dámy a páni, azda všetci si uvedomujeme, že vládny program nie je inventarizačným zoznamom povinností, ktoré pred vládou stoja. Vládny program ukazuje trendy a smery, ktorými sa politika vlády bude v nastávajúcom období uberať. Musím s potešením konštatovať, že ak som dvakrát študoval vládny program, napísaný tak, aby sa páčil v menovom fonde, bankách a veľkopodnikateľských kruhoch, teraz som mal dobrý pocit, že čítam program vlády napísaný tak, aby z neho mali radosť najmä občania a ľudia, ktorí žijú v tomto štáte. Vláda Roberta Fica však jasne deklaruje vôľu nehnať sa fetišisticky iba za cieľmi, ktoré sa dajú odmerať, odvážiť a vyjadriť v numerách, ale chce s rovnakým nasadením a energiou a cieľavedomosťou ísť aj do zápasu o kvalitu života, lebo náš život nemožno zredukovať iba na to, aby ľudia mali za čo vliezť do najbližšieho superkarketu. Kvalita života, to je aj naše životné prostredie, aj vzdelanosť, aj kultúrnosť a zdravotná a sociálna opatera pre všetkých tých, ktorí to potrebujú. Pravicová vláda do úmoru verklikovala svoje pravicové obmedzené presvedčenie, že najsamprv musí všetko pomeniť, pretočiť ekonomiku, rozpredať štátny majetok, na bubon priviesť naše úspory a najradšej do neba vyhnať ceny všetkého toho, čo pre svoj život bezpodmienečne potrebujeme a že raz, potom, perspektívne, niekedy v budúcnosti sa nájdu nejaké tie koruny aj na luxus, za ktorý zjavne považovala naše fyzické a duševné zdravie. Ak sa aj stalo, že sa zavše, najmä pred voľbami v roku 2002 v našich pravicových kolegoch prebudil náhle zmysel pre realitu a porozumenie pre tých menej bohatých a spomenula si na solidaritu, poponáhľali sa rýchlo a prv než sa začalo diskutovať o vládnom programe na roky 2002 - 2006, už z tých 22 predvolebných sociálnych zákonov a opatrení nič neplatilo, zrazu. Zdrenovaná (?) koalícia v skrátenom legislatívnom konaní zrušila zákony, ktorí pred voľbami, v domnení, že končí, prijímala. A čo nezrušila, na to sa, prepytujem, pekne vykašľala. Kto dnes ešte vie, že pred prázdninami 2002 prijala vláda Mikuláša Dzurindu uznesenie o rekonštrukcii Slovenskej národnej galérie a Slovenskej filharmónie. Za 4 roky pravicová vláda uvoľnila na tieto miliardové projekty niekoľko miliónov. Stavebné povolenie, zhodou okolností na rekonštrukciu Bratislavského hradu platí ešte rok, a to je ďalšia miliardová stavba. Nové národné divadlo chcela Dzurindova vláda najskôr použiť ako šľahačku na predvolebnej torte v roku 2002, no a keď to nevyšlo, zrodil sa v hlavách pravicových pragmatikov nápad predať ho. A keď to vláda viacerým osvieteným hlavám, bez rozdielu politickej príslušnosti v tomto parlamente, neprešlo, keď sme sa tu dokázali zhodnúť, že národné divadlo nie je hocijaká nepotrebná šopa na drevo, ale významná umelecká, kultúrna a národná pamiatka, za trest nie je národné divadlo dokončené dodnes a som zvedavý, kedy sa tam bude prvý raz hrať, lebo najskôr to bol september, o tom sme hovorili aj za prítomnosti pána bývalého premiéra, potom január, teraz sa hovorí o 1. apríli a kto vie, kedy tam bude prvé predstavenie, ale to je druhý príbeh. Vážení kolegovia, aj s týmto vedomím vnútornej kontinuity a podtextovej previazanosti treba dnes študovať vládny program. Nečudujem sa, že nová vláda musí prejavovať istú dávku diplomatickej obozretnosti, najmä v tých parametroch, kde sa musí opierať o údaje poskytnuté tímami, do včera ešte plniacimi pravicou zadávané úlohy. Až postupne, keď fakty bude možné objektivizovať, nadobudnú iste viaceré všeobecné formulované úlohy aj konkrétny rozmer. Chápem, že napr. aj nový minister kultúry musí veľmi zvažovať k čomu sa vo vládnom programe zaviaže, povedzme pokiaľ ide o Slovenskú televíziu, či všeobecne o verejnoprávne médiá. Veď ak sa dnes vysoký funkcionár SDKÚ-DS a štatutárny zástupca riaditeľa Slovenskej televízie, dlhoročný najbližší spolupracovník tzv. proreformného riaditeľa Rybníčka, zúfalo volá po nezávislom audite, pretože nechce niesť spoluzodpovednosť za stav tejto inštitúcie, o niečom to hovorí. Aká je pravda o kondícii Slovenskej televízie? Je to inštitúcia s vyrovnaným hospodárením a zvládnutým prechodom na novú a efektívnu riadiacu a organizačnú štruktúru, ako nás opakovane cez výbor Národnej rady Slovenskej republiky i Radu Slovenskej televízie opakovane ubezpečoval exriaditeľ Rybníček alebo je to tak, ako dnes konštatuje jeho pravá ruka pán Zahradník. Bude teda minister kultúry v Slovenskej televízii hasiť akútny požiar alebo bude mať priestor na nastavenie legislatívy tak, aby Slovenská televízia konečne začala dôsledne plniť svoje úlohy vo verejnom záujme? No to nikto nevie. A Rada Slovenskej televízie určite nie, preto, lebo legislatíva je tak nastavená, že to nevie nikto a dokonca boli spochybňované aj poslanecké prieskumy za minulé volebné obdobie. Taká je pravda. Preto som veľmi rád, že oblasť médií a audiovízie vláda považuje za svoju prioritu a má záujem veci koncepčne posunúť dopredu. osobne sa teším najmä na tú milú slávnosť, keď z nášho právneho poriadku vyprevadíme na smetisko dejín zákon o médiách, pod ktorým je podpísaný ešte súdruh Antonín Novotný. Ten zákon 8 rokov pravice sem, 8 rokov pravice tam, dámy a páni, platí dodnes a niektorým politikom určite vyhovoval. Veď 8 rokov bolo dosť času niečo spraviť s týmto zákonom. Nestalo sa. Dámy a páni, nie je nič jednoduchšie ako povedať, že čokoľvek Ficova vláda predloží, nesmie byť dobré už len preto, že to nepredložila vláda Mikuláša Dzurindu. Nič nie je jednoduchšie, ale súčasne nič nie je väčšou demonštráciou straníckeho dogmatizmu a názorovej obmedzenosti. Nebohý kolega Pavol Števček pred 8 rokmi spoza tohto pultu upozornil na základný tón programového vyhlásenia prvej Dzurindovej vlády, a to bola - deštrukciu, deslovakizáciu a rozklad funkčných systémov. Vtedajší premiér Dzurinda na kultivovane prednesený príspevok literárneho vedca Pavla Števčeka zareagoval spôsobom, ktorý sa pre neho stal typickým. Povedal, okrem iného, citujem bývalého pána premiéra: "Druhý deň diskutujeme o programe, diskutujeme a o programe . Diskutujeme veľmi rozvláčne, márnime čas, provokujete šarvátky, ctená opozícia, trápi má, že diskutujeme druhý deň a ešte ani tretina s prihlásených sa nedostala na rad, naťahujete čas, rozbíjate diskusiu, ukazujete občanom Slovenskej republiky, že Národná rada Slovenskej republiky nie je schopná pristúpiť vyššej kvalite v otázke spravovania seba samého. Ako chceme vyžadovať vyššiu kvalitu správy vo fabrikách Ako chceme vyžadovať lepšie, kvalitnejšie vzťahy medzi ľuďmi, keď mlátite prázdnu slamu, keď zanedbávate fakty, keď provokujete nezmyselné bitky, keď takto márnite čas, ktorý je tým najdôležitejším faktorom v období keď treba konať a nie mlátiť prázdnu slamu." (Potlesk.) A ešte poslednú vetu ak mi dovolíte, opäť pán premiér Dzurinda. "Vyzývam vás, aby ste boli zodpovednejší, vyzývam vás, aby ste hospodárnejší, pretože treba robiť a nie mlátiť prázdnu slamu." Toľko premiér bývalej vlády, osobné útoky na predstaviteľov opozície som naschvál vynechal, inak je to citácia presná, môžete si ju samozrejme archívne overiť. Aké je to všetko relatívne, raz sa hovorí o bezostyšnom mlátení prázdnej slamy, inokedy padajú patetické sentencie o demokratickom práve opozície a reč je pritom stále o tom istom. Koalícia vedená pánom Dzurindom sa s opozičným mlátením prázdnej slamy vyrovnala skutočne vzorovo a demokraticky. Obmedzila dĺžku vystúpenia ku ............................... zákona 10 minút. Tak čo dámy a páni, ak to bolo demokratické vtedy, má sa to zopakovať i teraz? Keby sme rovnaké obmedzenie teraz ohlasovali voči vám ctení kolegovia, koľkí budete zajtra klopať na dvere v Bruseli a v Strasburgu a vydávať svedectvá o hrôzach aké sa valia na európsku demokraciu a monitorovať, v tom je vidieť rozdiel medzi dvoma politickými garnitúrami, ktoré sa teraz vystriedali vo vedení slovenskej spoločnosti. Pre niektorých politikov je vyslovenie názoru na parlamentnej pôde mlátením prázdnej slamy a naťahovaním času, pre iných je to legitímne právo poslanca vypovedať na tejto pôde svoje stanovisko. Nie náhodou sa názov tejto inštitúcie odvodzuje od francúzskeho parol parle, alebo ak chcete talianskeho paroale, teda slovo a hovoriť. Tu sa máme spoliehať, iba na silu argumentov a silu schopnosť presvedčiť tých ostatných. My máme na mysli koaličných poslancov, dnes máme na svojej strane veľkú výhodu, prišli sme do tejto snemovne s jasne naformátovanou víziou, lebo chceme Slovensko najbližšie štyri roky premeniť na štát, v ktorom nebudú fungovať len montážne haly na lacnú pracovnú silu, ale ktorý bude fungovať ako harmonický celok. Chceme, aby Slovensko neukazovalo svoje milú a príťažlivú tvár len investorom, podnikateľom, či anglickým pivným turistom, niektorým, ktorí sa tu cítia skvele, pretože sem prídu, opijú sa, užijú si a odletia. Chceme, aby sa v tomto štáte dobre a zmyslu plne žilo aj našim mladým ľuďom, aby s promočnej oslavy nesmerovali kroky do operských agentúr, aby naši mladí inžinieri a doktori nekončili z ekonomických dôvodov na plantážach v Španielsku, či v Taliansku len preto, že v tomto údajnom makroekonomickom zázraku sa pre nich nájde práca, ktorá by ich uživila. Chceme, aby sme sa mohli pokojne pozrieť našim starším spoluobčanom, rovesníkom našich otcov a materí, ktorí celý svoj život skutočne pracovali. Vám ctení opoziční kolegovia nezostáva nič iné, len svoje rozčarovanie z toho, že občania si pokračovanie vašich experimentov neprajú, prevteliť aspoň do pokusu trochu okolo toho ambiciózneho a reálneho Programového vyhlásenia, nechcem pokračovať v čom. Tam kde je konkrétne môžete sa dožadovať všeobecnosti, tam kde je všeobecné môžete žiadať konkrétnosť. Tam, kde sa ciele vymenúvajú taxatívne, máte právo vyjadriť obavy z nereálnosti a tam kde sa popisuje smerovanie nik vám nebráni volať po taxatívne vymenovaných krokoch . Je to v poriadku, pretože vyjadriť svoj názor je vaším svätým poslaneckým právom. Dámy a páni po ôsmych rokoch pravicového neoliberálneho egoizmu opäť prichádza na Slovensko európskej civilizácii vlastný sociálne solidárny a spravodlivý program spravovania spoločnosti, že sa to ultraliberálnym bojovníkom nepoznáva a vidia v tom ohrozenie svojich pozícii je len pochopiteľné, pretože takto vážení kolegovia aj je. Doba keď pravicoví politici rozdávali s menšími podbeľmi v monopolných podnikoch aj rozhodovacie práva operujúc pritom už v Bergu neplatnými rozprávkami o tom, že štát je najhorší vlastník sa naozaj skončilo. Hlúpi a skorumpovaní predstaviteľ štátu naozaj zlým reprezentantom vlastníka byť môže, ale koho ste to potom ctení pravicoví kolegovia poverili spravovaním majetku štátu? Nefungujúci, neefektívny a neproduktívny štátny podnik je vždy iba výlučne dokumentom neschopnosti predstaviteľov štátu vykonávať svoje úlohy a povinnosti a kto ctení priatelia z niekdajších koaličných zoskupení vyslal do vysokých štátnych funkcií ľudí tak neschopných, že ešte aj porovnávať ponúkané sumy za odkúpenie majetku štátu museli za obrovské peniaze externé poradenské firmy. Kto to na ministerstvách kde sedia tými interných právnikov zaviedol módu objednávať si za ťažké státisíce textáciu vládnych návrhov zákonov o súkromných advokátskych kancelárii, aj tieto pravicové móresy spôsobili, že napriek tomu deklarovanému makroekonomickému zázraku v ktorom sa toho napočúvali a ešte aj napočúvame aj v tejto debate reálne preberá Ficová vláda tento štát výrazne zadlženejší a podstatne chudobnejší. Aj to je dedičstvo Dzurindismu, ktorým sa nám prichodí vyrovnať. A všetci dobre vieme, že to nebude prechádzka letnou záhradou. ale mesiace a roky tvrdej driny. Dámy a páni dovoľte v mene novej politickej kultúry mne ako koaličnému poslancovi zakončiť úryvkom už z citovaného výroku dnes opozičného lídra pána Dzurindu "vyzývam vás, aby ste boli zodpovednejší, vyzývam vás, aby ste boli hospodárnejší preto lebo treba robiť a nie mlátiť prázdnu slamu". Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
