Neboj sa, zradca, fakle máme
AKO SA ARPI V PRAHE ZA NÁROD OBETOVAL
Nie nadarmo považujú slovenskí Židia Arpáda Soltésza za hanbu starozákonného národa. Čo článok, vystúpenie v podcaste alebo iný prejav podobnej povahy, to debakel intelektu a zdravého rozumu.
Najnovšia sa Arpi po čase vrátil na Facebook, aby si aj on, obstarožný potetovaný bradáč, spolu s popradskou fetujúcou omladinou uľavil na adresu Roberta Fica. I riekol, že v čase absencie na Facebooku sa jeho život „citeľne zlepšil". A jedným dychom dodal, že „život nie je len o pohodlí, niekedy treba z komfortnej zóny vyliezť".
Tak si to predstavte, ako strašne sa nám košický Pražan obetoval. Muselo to byť enormné vypätie prihlásiť sa do svojho účtu na Facebooku a vygrcať tam akože filozofický traktát o tom, že po policajnom záujme o popradského feťáka, čo sa dopytoval predsedu vlády ohľadom chuti Putinovho penisu, sa Slovensko ocitlo v stave „teraz alebo nikdy".
A, pokračuje ďalej obdivovateľ popradských výrastkov, buď „prídu státisíce ľudí slušne požiadať Roberta Fica, aby sa liečil na príhodnejšom mieste, než je úrad vlády, alebo mu už prejde úplne všetko a so Slovenskom ako de facto suverénnou demokraciou je definitívne koniec".
Celkom na záver roztatárený Arpi opakovane zadrel, že teraz už naozaj všetci musíme vystúpiť z komfortnej zóny, a to teda do nohy „všetci, ktorým na Slovensku záleží aspoň natoľko ako mne".
Keby som žil v Prahe, začal by som sa asi cítiť nekomfortne, pretože ak sa tam 17. novembra začnú zhromažďovať na námestiach a uliciach všetci, ktorým záleží na Slovensku aspoň tak veľmi ako Arpimu, a preto si vybrali za nový domov hlavné mesto Česka, zhrčia sa im tam od jedu slintajúci povaľači, čo si jednou rukou šúľajú marihuanu, druhou čmárajú kriedou na chodníky majstrovské diela pouličnej poézie a z huby okrem výparov pochybného pôvodu vypúšťajú neartikulované zvuky, napodobňujúce mantry progresívnych šlabikárov.
Isteže, isteže, Arpi nikoho nezvoláva do Prahy. On len v Prahe obetavo a s obrovským sebazaprením vystúpil z komfortnej zóny, aby pozval do novembrovej pľušte státisíce ľudí v Bratislave, rodných Košiciach a, samozrejme, aj v revolučne vrúcom Poprade. Tomu sa naozaj hovorí obeta za vlasť.
Mimochodom, na čom tí ľudia fičia, keď od Naďa, cez Gröhlinga až po stratou komfortu vyčerpaného Arpiho všetci blúznia o státisícoch v uliciach a generálnych štrajkoch? Žeby im dodával materiál nejaký nepochopený básnik z Popradu?
Peter Tóth
