STANOVISKO GENERÁLNEJ PROKURATÚRY 
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vyjadruje hlboké znepokojenie a rozhorčenie v súvislosti s publicistickou reláciou s názvom „Večer pod lampou“, ktorú odvysielala na svojom druhom okruhu Slovenská televízia dňa 23. 6. 2011 so začiatkom o 20.15 hod., ktorú moderoval redaktor Štefan Hríb.
Relácia bola, z nepochopiteľných dôvodov, venovaná kauze znásilnenia a následného zavraždenia študentky medicíny Ľudmily Cervanovej, ku ktorej došlo v roku 1976 a ktorá bola právoplatne skončená odsúdením a potrestaním páchateľov tohto brutálneho a zavrhnutiahodného trestného činu, pričom obvinení a ich obhajcovia využili všetky riadne aj mimoriadne opravné prostriedky.
Pretože značný okruh divákov tejto televíznej relácie v čase činu ešte nebol na svete, a ďalší s odstupom času zabudli, považujeme za potrebné pripomenúť skutky, pre ktoré boli páchatelia odsúdení. Dňa 9. 7. 1976 odsúdení Kocúr, Brázda, Andrášik a Čerman v blízkosti študentského domova Ľ. Štúra v Mlynskej doline v Bratislave násilím vtiahli do auta študentku medicíny Ľudmilu Cervanovú a odviezli ju do bytu v rodinnom dome v Bratislave na Vavrínskej ulici, kde ju v spoločnosti odsúdených Dúbravického, Beďača a Lachmana neoprávnene držali a nútili piť alkoholické nápoje. Následne ju vyzliekli v úmysle znásilniť ju, čo zrealizovali takým spôsobom, že jej zviazali ruky šnúrou na bielizeň a napriek jej odporu vykonali na nej pohlavný styk, pričom si navzájom pomáhali tak, že poškodenú pridržiavali. Potom, čo sa im vyhrážala, že ich konanie oznámi, rozhodli sa ju usmrtiť a za tým účelom losovali, kto tento ohavný čin vykoná. Keď lós rozhodol, že to budú Brázda, Kocúr a Andrášik, zviazanú ju naložili do auta a odviezli z Bratislavy do Kráľovej pri Senci, kde ju hodili do jazierka, v ktorom ju pod kontrolou ostatných obvinených utopili a mŕtvolu neskôr previezli k riečke Čierna Voda, do ktorej ju hodili.
Podľa oznámenia Slovenskej televízie na jej internetovej stránke, do tejto relácie „Večer pod lampou“ boli ako hostia a diskutujúci pozvaní jednak niektorí hlavní odsúdení v tejto trestnej veci a súčasne sudcovia, ďalej prokurátori, ktorí vykonávali dozor v trestnej veci v pôvodnom prípravnom konaní a v obnovenom procese zastupovali trestnú vec pred súdmi na hlavnom pojednávaní, vyšetrovateľ, realizujúci vyšetrovanie po zistení páchateľov na začiatku osemdesiatych rokov, ako aj ďalšie osoby (napr. poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, fyzik ....).
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky proti tomuto vysielaniu ostro protestuje a odmieta tú skutočnosť, že Slovenská televízia, ako verejnoprávne médium, vo svojom hlavnom vysielacom čase umožnila, aby na jej druhom vysielacom okruhu bol daný značný časový priestor (takmer 4 hodiny vysielacieho času) osobám, ktoré boli právoplatne odsúdené za obzvlášť závažné úmyselné trestné činy a aby tieto osoby verejne dehonestovali a znižovali postavenie justičných a policajných orgánov, ktoré boli v ich trestnej veci činné.
Je nepochopiteľné, ba až zarážajúce, že dramaturgovia relácie do nej pozvali na jednej strane osoby odsúdené za trestné činy vraždy a znásilnenia, ktoré sú najbrutálnejšími trestnými činmi a súčasne na druhej strane predstaviteľov súdov, prokuratúry a polície, ktorí vec realizovali v prípravnom konaní a potom následne v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní. Zostávajú totiž otvorenými a nezodpovedanými otázky, aký zámer mali autori tejto relácie, aký skutočný cieľ a obsah sledovali a hlavne, čo si sľubovali od jej priebehu a eventuálneho prínosu pre samotného, program sledujúceho televízneho diváka.
Reláciu takéhoto typu a jej prezentovanie vo verejnoprávnom médiu považuje Generálna prokuratúra Slovenskej za neprípustné. Je proti všetkým profesným a etickým pravidlám, aby sa s osobami, právoplatne odsúdenými za vraždu a znásilnenie, v živom televíznom vysielaní mali konfrontačne stretnúť uvedené profesijné skupiny. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odvysielanú reláciu považuje za otvorenú dehonestáciu justície ako celku, ktorá je dnes až výnimočne výdatne živená niektorými médiami (predovšetkým veľmi intenzívne aj časopisom „Týždeň", ktorého šéfredaktorom je moderátor relácie „Večer pod lampou", Štefan Hríb) a súčasne za znižovanie vážnosti a postavenia justície v očiach diváckeho publika a s tým súvisiaceho nihilizovania právneho vedomia a úcty k dodržiavaniu zákonov u občanov. Žiaden z prokurátorov sa podobnej formy programu nikdy nezúčastnil (najmä nie otvorenej diskusie s takýmito typmi osôb) a v budúcnosti sa ani nezúčastní, pretože to odporuje základným princípom etiky, činnosti a postupu prokurátorov v Slovenskej republike. Tento televízny program otvorene a flagrantne porušil princíp, aby právoplatné súdne rozhodnutia boli vo všeobecnosti rešpektované a nespochybňované, pokiaľ sa nepreukáže opak. To, že má hlavný moderátor relácie so svojimi kolegami novinármi odlišnú mienku, (nota bene – bez znalosti trestného spisu) ešte neznamená, že je odôvodnené a správne, aby svoje názory takto verejne prezentoval v Slovenskej televízii a dával tak bezprecedentný priestor osobám, ktoré boli odsúdené pre trestné činy vraždy, znásilnenia, obmedzovania osobnej slobody a tým poškodzoval meno, vážnosť a postavenie mocenských orgánov štátu. Je tiež namieste s poľutovaním konštatovať, že odvysielanie tejto relácie sa muselo hlboko dotknúť a vážne ponížiť matku nebohej zavraždenej medičky Ľudmily Cervanovej, ako aj ostatných pozostalých a samozrejme do určitej miery liberalizovať vzťah verejnosti k obetiam násilnej trestnej činnosti, na čo asi dramaturgia tejto relácie, a televízie všeobecne, pozabudla. Moderátor relácie prejavoval veľký súcit s odsúdenými vrahmi, ale takýto súcit mu zjavne chýbal aj vo vzťahu k obeti trestného činu.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky i dnes, s odstupom takmer tridsiatich rokov, hodnotí podanie obžaloby na obvinených Brázdu, Kocúra, Andrášika, Beďača, Čermana a Dúbravického pre trestné činy vraždy a znásilnenia a obvineného Lachmana pre pomoc k trestnému činu znásilnenia za správne a opodstatnené. Rovnakým spôsobom by postupovala a prijala rovnaké závery i dnes.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky má rovnako i v súčasnej dobe za to, že správne postupovali tak orgány činné v trestnom konaní v priebehu vyšetrovania, ako aj jednotlivé súdy pri uznaní viny a ukladaní trestu. Výkon a vedenie prokurátorského dozoru nad zákonnosťou v prípravnom konaní boli kvalitné a zodpovedajúce vtedy platnému a účinnému zákonu.
Obidva prvostupňové rozsudky Krajského súdu v Bratislave z roku 1982 a z roku 2004 konštatujú, že vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že obžalovaní sa dopustili skutkov tak, ako je to uvedené vo výrokových častiach rozsudkov.
Obidva senáty prvostupňových súdov neuverili obhajobným tvrdeniam obžalovaných, že voči nim išlo o vykonštruované obvinenia, akýsi komplot, na ktorom sa mali podieľať orgány polície a prokuratúry, ktoré mali fyzickým alebo psychickým násilím vynútiť na jednotlivých obžalovaných a svedkoch priznávajúce a usvedčujúce výpovede. V tejto súvislosti treba poukázať na fakt, že mnohé tvrdenia a zistenia (napríklad miesto, kde páchatelia zavraždili Ľudmilu Cervanovú, byt v ktorom došlo k jej znásilneniu a ďalšie podrobnosti) sa orgány polície a prokuratúry dozvedeli práve z výpovedí samotných obvinených, konkrétne z výsluchov Kocúra, Andrášika a Lachmana, pričom tieto skutočnosti nie je možné od niekoho získať prostredníctvom fyzického násilia, keď orgán, ktorý viedol procesné výsluchy, o týchto skutočnostiach sám nevedel. Navyše tieto osoby, najmä Miloš Kocúr, vypovedali o takých podrobnostiach a detailoch, ktoré mohol vedieť len páchateľ a ktoré potom vzájomne korešpondovali s ďalšími dôkazmi. Je potrebné poukázať najmä na výpoveď Miloša Kocúra pred prokurátorom pri jeho vzatí do väzby, ktorá bola nahrávaná ako audiozáznam, kde pomaly, jasne a veľmi podrobne vypovedal o detailoch priebehu skutku, nikde nie je badať najmenší náznak nátlaku a ani sťažnosti na postup polície. Niekoľko svedkov vypovedalo o účasti Milana Andrášika a Františka Čermana na diskotéke na internáte v Mlynskej doline dňa 9. 7. 1976, kde boli v spoločnosti dvoch dievčat z Francúzska, navyše u Miloša Kocúra jeden zo svedkov potvrdil na hlavnom pojednávaní, i s odstupom viac ako dvadsiatich rokov, incident, ktorý sa medzi nimi udial v osudný večer vo vestibule internátu. Ich tvrdenia o tom, že sa diskotéky nezúčastnili, teda nie sú pravdivé a práve naopak, sú vyvrátené i ďalšími dôkazmi.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zdôrazňuje, že doposiaľ všetky vydané rozsudky a rozhodnutia v tejto trestnej veci potvrdzovali, resp. nespochybňovali vinu obžalovaných na tomto skutku. Za pozornosť určite stojí pripomenutie faktu, že v čase vydania rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1990, ktorý zrušil pôvodný rozsudok v rámci sťažnosti pre porušenie zákona, bol jeho predsedom bývalý advokát JUDr. Motejl, ktorý v pôvodnom konaní zastupoval jedného z obvinených. Obdobne tomu bolo i v prípade osoby vtedajšieho generálneho prokurátora Českej a Slovenskej Federatívnej republiky, ktorý podával v prospech odsúdených sťažnosť pre porušenie zákona. „Vyvstáva preto otázka, či pri realizácii tohto mimoriadneho opravného prostriedku v roku 1990 sa neprejavil, resp. nevznikol stret záujmov, keď osoby, ktoré stáli na strane obhajoby obžalovaných, prešli na stranu obžaloby, resp. na stranu s právom posudzovať mimoriadny opravný prostriedok.“ (citácia z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 12. 2006 spisová značka č. 4 To 36/2004).
Prokuratúra sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, uvedenými v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 1. 2004 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 12. 2006, ktorým bola všetkým obžalovaným potvrdená vina na spáchaných trestných činoch, ako aj boli uložené spravodlivé tresty.
Aj odvolací súd konštatuje, že priznávajúce výpovede Miloša Kocúra, Milana Andrášika, Františka Čermana a Juraja Lachmana neboli získané nezákonným spôsobom pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov. Rovnako odvolací súd posúdil aj výpovede svedkov, ktoré podporovali a dopĺňali skôr uvedené priznania jednotlivých obžalovaných.
Veľmi dôležitou je skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku uvádza, že ďalšie dôkazy v tejto trestnej veci už nie je potrebné vykonať, pretože dôkazy, ktoré už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Vykonávanie ďalších dôkazov by viedlo len k neprimeranému predlžovaniu trestného konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že sem patria aj navrhované dôkazy, ktoré sa nachádzajú v archíve v Levoči. Súčasne konštatuje, že ani svedkyne sestry Cohenové na hlavnom pojednávaní nepotvrdili pred súdom alibi obžalovaných. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej v rozsudku uvádza, že rodinní príslušníci obžalovaných, zastávajúci významné posty vo vtedajšej spoločnosti, zasahovali, resp. pokúšali sa zasahovať do trestného konania (okrem oficiálnych sťažností a podaní).
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa plne stotožňuje aj so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.6.2009 (spisová značka 1 Tdo V 9/2007), ktorý rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, ktoré podali odsúdení, pričom u všetkých odsúdených dovolanie odmietol.
V relácii Slovenskej televízie bol daný časový priestor aj posudzovaniu výsledkov vyšetrenia niektorých odsúdených na polygrafe, tzv. detektore lži. Takémuto vyšetreniu v tejto trestnej veci prikladali a prikladajú aj dnes niektoré médiá určitý zásadný význam. Ako je v odborných kruhoch známe, Najvyšší súd Spojených štátov amerických už v roku 1998 rozhodol, že výsledky a závery zistené na detektore lži nie je možné použiť pred súdom ako dôkaz. Rovnako je tomu i v slovenskom trestnom konaní. V trestnom konaní podľa nášho právneho poriadku možno použiť len tie poznatky, ktoré obvinený poskytol v súlade s ustanovením § 91 a nasl. Trestného poriadku, čo v prípade jeho vyšetrenia (výsluchu) na detektore lži nie je splnené ( rozhodnutie NS SR uverejnené v Zbierke Stanovísk MS a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 38/2003 ).
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky verí, že obdobné publicistické relácie s takýmto tematickým zameraním nebudú zaraďované do vysielania verejnoprávnej televízie, akou by Slovenská televízia mala byť a práve naopak, že Slovenská televízia bude na svojich televíznych vysielacích okruhoch presadzovať zámer, aby sa posilňovalo právne vedomie jej divákov, rešpektovali sa právoplatné súdne rozhodnutia a neznižovalo sa v očiach laickej a odbornej verejnosti postavenie policajných a justičných orgánov Slovenskej republiky.
