Zomrel Jozef Majerčík
V pondelok 4. apríla zomrel v Bratislave Mgr. art. Jozef Majerčík, jedna z najvýraznejších osobností folklórneho diania na Slovensku, kultúrno-osvetový pracovník, folklorista, národopisný zberateľ, herec a pedagóg. Celoživotnou prácou prispel k rozvoju národného povedomia, prezentácie a reprezentácie slovenskej tradičnej ľudovej kultúry a pôvodnej slovenskej filmovej tvorby. Pohreb zosnulého sa uskutoční v piatok 15. apríla o 15.oo hod. v Krematóriu v Bratislave.
Jozef Majerčík bol legendárnym interpretom sólových postáv tanečných diel popredných majstrov scénického tanca v Lúčnici i v SĽUK–u. Poznáme ho ako nezabudnuteľného herca a tanečníka v postavách filmov z prostredia venovaného ľudským príbehom pretkaným tradičnými zvykmi a obyčajami.
Narodil 4. decembra 1928 vo Východnej. Pôvodným povolaním bol stavebný technik. Najprv mienil pokračovať v štúdiách na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v Bratislave, zlákal ho však folklór, ktorému zasvätil svoj ďalší život. V rokoch 1952–1953 sa stal členom a sólistom tanečnej zložky SĽUK-u a v roku 1953 začal študovať na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V tom istom roku ho súčasne prijali do súboru Lúčnica, kde zotrval až do roku 1971 ako sólista - tanečník a pedagóg. Účinkoval ako sólista v znamenitých choreografiách Štefana Nosáľa (Zbojnícky tanec, Radvanský jarmok, Goralská ľúbosť, Zbojnícka rozprávka, Hôrni chlapci, Na detvianskych lazoch, Čerkaný, Romano čapašik, Pod naším Kriváňom a i.), vystupoval i ako inštrumentalista v hre na fujaru. Po absolvovaní vysokej školy pracoval viac ako 30 rokov (1959– 1992) ako samostatný odborný pracovník pre folklórny tanec v odbore záujmovej umeleckej činnosti Osvetového ústavu v Bratislave. Venoval sa poradensko-metodickej, lektorskej, inštruktorskej, školiteľsko-vzdelávacej činnosti pre choreografov folklórnych súborov a vedúcich folklórnych skupín na úrovni celoslovenskej i v dosahu na krajskú a okresnú pôsobnosť.
V rokoch 1952–1953 stál pri zrode Folklórneho festivalu Východná a bol dlhoročným členom programovej rady, autorom a režisérom mnohých scénických programov a súťaží. Inicioval a od roku 1971 bol jedným z hlavných organizátorov hnutia dedinských folklórnych skupín "Nositelia tradícií", zameraného na uchovávanie, ochranu a rozvoj tradičných foriem ľudovej kultúry. V spolupráci so Slovenskou akadémiou vied (SAV) a Krátkym filmom Bratislava sa venoval filmovej dokumentácii tanca a vybudoval v Osvetovom ústave rozsiahly archív tanečných filmov a videozáznamov rôznych tanečných žánrov (folklórny tanec, spoločenský tanec, moderný scénický tanec, džezbalet, z detskej folklórnej i nefolklórnej tvorby, inonárodné tance).
V 60. rokoch 20. storočia bol Jozef Majerčík členom poradného zboru redakcie pre ľudovú kultúru Československej televízie v Bratislave a spolupracoval na príprave a realizácii cyklu hudobno-tanečných dokumentov z jednotlivých etnografických oblastí Slovenska pod názvom Zem spieva. Ako výrazný charakterový herec a talentovaný tanečník účinkoval v mnohých filmoch domácej i zahraničnej produkcie: Rodná zem (1953), Balada o Vojtovej Maríne (1964, TV), Kubo (1965, TV), Synovia Veľkej medvedice (1966, nemecký western), Roztrhla sa hudáčkovi struna (1966, TV), Živý bič (1966, TV), Rok na dedine (1967), Stopy na Sitne (1968), Málka (1968, TV), Nevesta hôľ (1971), Deň, ktorý neumrie (1974), Pacho, hybský zbojník (1975), Jedenáste prikázanie (1977, TV seriál), Krutá ľúbosť (1978), Pustý dvor (1978), Na baňu klopajú (1980, 4-dielny TV seriál), Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Skleníková Venuša (1985) a iných. Za svoju činnosť dostal viacero ocenení: Zlatú plaketu Folklórneho festivalu Východná (1971), Zlatú plaketu generálneho riaditeľa Slovenskej filmovej tvorby (1987), titul Zaslúžilý pracovník kultúry (1988). V roku 1998 mu generálny riaditeľ Národného osvetového centra v Bratislave udelil najvyššie kultúrno-osvetové vyznamenanie Medailu Daniela Gabriela Licharda.
Copyright © TASR 2011
