M. KUOK LIM:
Vo svete sa neobjasní ani desatina prípadov zabitia novinárov
Vyše 750 novinárov po celom svete zomrelo od roku 2006 kvôli svojej práci. Korešpondentov zo zahraničia bolo len sedem percent, drvivá väčšina novinárov pochádzala z krajiny konfliktu. Prečo zomierajú? Nie sú trénovaní a pripravovaní na spravodajstvo z konfliktných oblastí.
Tvrdí to Ming Kuok Lim, programový špecialista medzinárodnej organizácie UNESCO, ktorý pracuje v oblasti slobody prejavu a bezpečnosti novinárov. V rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, porozprával, prečo novinári potrebujú absolvovať kurzy prežitia, čo dokáže organizácia urobiť, ak je novinár v nebezpečenstve i čo si myslí o zodpovednosti média za komentáre užívateľov.
-Za posledných desať rokov bolo vo svete zabitých viac než sedem stoviek novinárov. UNESCO tvrdí, že aj novinári majú právo na prácu bez hrozby násilia. Ako Organizácia Spojených národov (OSN) pracuje v tejto oblasti?-
Zvyšujeme ich povedomie, snažíme sa podporovať nárast kapacít bezpečnostných zložiek i právnikov v prípade procesov proti novinárom, či zlepšovať normatívne štandardy a hovoriť o rezolúciách a zmenách politík. Skúmame, či má vláda zákony, ktoré novinárov chránia, ak majú problém s bezpečnosťou, alebo či sú na univerzitách ustanovenia o potrebe učiť budúcich žurnalistov, ako sa lepšie chrániť.
Pracujeme aj s lokálnymi a neziskovými organizáciami a na základe toho všetkého vytvárame indikátory novinárskej bezpečnosti. Ich cieľom je vidieť, v čom sa krajina zlepšila alebo zhoršila v tejto oblasti. Oproti tomu máme akčný plán OSN o bezpečnosti novinárov a riešení problematiky beztrestnosti, ktorý zahŕňa asi 120 činností. Prvýkrát ho ideme uplatniť na Pakistan, Nepál, Južný Sudán a Irak, teda rozdielne regióny a rozdielne problémy.
A samozrejme, odsudzujeme zabíjanie novinárov. Vždy, keď zomrie žurnalista alebo bloger, kameraman či vodič novinára, vydáme vyhlásenie odsudzujúce zabíjanie. V rovnakom čase voláme vláde, aby sme sa uistili, že prebieha riadne a spravodlivé vyšetrovanie. To je to, čo sa snažíme robiť na každodennom základe a v globálnej škále.
-Čo ale môže urobiť UNESCO ešte predtým, než sa niečo stane? Ak vie, že novinár je v nebezpečenstve...-
Nie sme "rýchle zviera", sme skôr pomalší a naše aktivity rozvíjame s perspektívou dlhodobého horizontu. Snažíme sa ovplyvniť legislatívu a prostredie, a to sa nedá urobiť rýchlo. Väčšinou to trvá roky.
Čo ale robíme, ak je novinár v nebezpečenstve, závisí od konkrétnej krajiny. V niektorých je veľmi ťažké čokoľvek podniknúť a aj my tam máme zviazané ruky. Snažíme sa vždy nájsť nejaký kontakt, možnosť, ako niečo urobiť. Ak sa v takej krajine nachádza nezisková organizácia, ktorá má potenciál pomôcť, tak ju oslovíme, aby sa pokúsila dostať novinárov do bezpečia.
Iné je to však v prípade, ak v štáte prebieha konflikt a situácia je chaotická, a iné vtedy, ak je v krajine aspoň sčasti fungujúci právny systém a policajná ochrana. Napríklad v Kolumbii je osobitný zákon o bezpečnom prístave pre novinárov v ohrození, podobnú legislatívu majú aj v Mexiku.
Nie vždy ale aj takéto prístavy dokážu ochrániť. Vlani sa takto chcel novinár z provincie ukryť v hlavnom meste Mexico City pred prenasledovaním, no napriek tomu ho zabili. Hlavné mesto je ale skôr považované za bezpečné miesto pre novinárov na rozdiel od provincií sužovaných vojnami drogových gangov.
-V ktorých krajinách sú novinári najviac ohrození?-
Rok 2012 bolo rekordný z hľadiska zabitých novinárov. O život ich celkovo prišlo 123. Až tretina z nich zahynula v Sýrii. Potom v rebríčku nasleduje Somálsko a Pakistan.
-Zomierajú väčšinou miestni novinári?-
Áno. UNESCO má štatistiku zabitých novinárov od roku 2006 a dodnes eviduje 750 obetí, zo zahraničia bolo len sedem percent. Drvivá väčšina teda pochádzala z krajiny konfliktu, o nich sa však hovorí málo. Problém je v tom, že lokálni novinári majú väčšinou horšie podmienky a podporu ako zahraniční korešpondenti. Nie sú ani trénovaní a pripravovaní na spravodajstvo z vojnových alebo extrémnych situácií, a preto zomierajú.
Spomínam si na prípad pakistanského novinára, ktorý chcel priniesť spravodajstvo z výbuchu domu. Nedal si však pozor, bol príliš blízko a zabila ho ďalšia explózia. Mnohí z novinárov v týchto krajinách ani nie sú poistení, po ich smrti teda nedostanú ich blízki nič. Novinárom chýbajú i základné znalosti z podávania prvej pomoci, ktorá môže zachrániť veľa životov. Snažíme sa na to upozorňovať a poukázať na tých, ktorí nesú zodpovednosť.
-Kto je na vine?-
V prvom rade sú to mediálne spoločnosti, ktoré musia zabezpečiť adekvátnu prípravu novinárov, pokrývajúcich dianie v konfliktných oblastiach. Aj za cenu toho, že takéto tréningy môžu byť drahé. Samozrejme, ideálny scenár je, keď je povinnosť novinárov absolvovať takéto bezpečnostné kurzy zakotvená v zákone. Mediálne spoločnosti by si ale mali podobné štandardy nastaviť aj sami, o tom je vnútorná regulácia etických štandardov médií.
Ak sa inak nedá, snažíme sa novinárom odporúčať, aby boli sami proaktívni a ak im podobné kurzy prežitia nevie zabezpečiť firma, aby sa na ne prihlásili sami. Mnohé, aspoň informačné kurzy, sú totiž k dispozícii online a zadarmo. Novinári tam nájdu napríklad aj rady, ako pokrývať protesty. Tie sa môžu uskutočniť kedykoľvek a v ktorejkoľvek krajine.
-Aké je teda napríklad základné pravidlo pri pokrývaní protestov?-
Pokiaľ novinári robia spravodajstvo priamo z davu, nemôžu tam byť sami. Potrebujú niekoho, kto im kryje chrbát, kým vysielajú. Ak je novinár sám, mal by radšej informovať z odstupu, kde môže mať lepší prehľad o situácii.
Netreba napríklad zabúdať na prípad spravodajkyne americkej stanice CBS Lary Logan, ktorú sexuálne napadli na káhirskom námestí Tahrir, a to v strede davu počas toho, ako hlásila správy o protestoch ľudí proti vláde prezidenta Husního Mubaraka. Ženy novinárky sú často obeťami sexuálneho harašmentu. Ale treba povedať, že v súčasnosti je obetí z radov novinárov menej.
-Ako to?-
Nie je to tým, že by existoval nejaký zázračný prostriedok, ktorý by ich ochránil. Platí jednoduchá rovnica. Menej ľudí reportuje, a preto je aj menej obetí. Ľudia sú viac informovaní o možných rizikách, viac opatrní. Vidia, že mnohí nadšenci prišli o život.
V roku 2012 by ale bez nadšencov, amatérov, v Sýrii, ktorí cítili potrebu informovať, svet nevidel, čo sa v krajine deje. Robili veľmi dôležitú časť novinárskej práce, ktorú tam nikto iný neurobil, hoci ešte pred piatimi rokmi by sme to za novinárčinu ani neoznačili.
-Väčšina novinárov, ktorí sú zabití, ale nie sú vojnovými korešpondentmi. Na svedomí ich majú organizované zločinecké skupiny či dokonca lokálna polícia...-
Áno, tí prídu o život, keď píšu o lokálnych zločinoch, korupcii či napríklad nezákonnej ťažbe dreva a odlesňovaní. Robia to totiž v rovnakom meste, v akom sami žijú, študujú, majú rodinu, vychovávajú deti. Sú zastrašovaní, nezákonne zatknutí, unesení, zavraždení...
-Čo UNESCO dokáže urobiť, ak je napríklad novinár za svoj článok v krajine odsúdený?-
Náš mandát nám nedáva úplne voľné ruky v každom prípade. V ťažkých a citlivých prípadoch sa ale snažíme uplatňovať to, čomu hovoríme "tichá diplomacia". Je teda veľa ciest, ako možno dosiahnuť zlepšenie postavenia v prípadoch týkajúcich sa slobody vyjadrovania. Máme výhodu priameho prístupu k špičkovým predstaviteľov našich a aj členských štátov OSN, čo nemajú vždy k dispozícii novinári alebo neziskové organizácie. Môžeme preto veľmi rýchlo a operatívne intervenovať v prospech nejakého prípadu. Vždy je najjednoduchšie a najefektívnejšie tak spraviť priamo. Vydávame, samozrejme, aj oficiálne vyhlásenie generálneho tajomníka. Vlani sme vydali viac ako 75 takých, ktoré sa týkali bezpečnosti novinárov. Aj takýmto spôsobom sa snažíme upriamiť pozornosť na problematiku.
-Smrť koľkých novinárov bola objasnená za posledné roky?-
Na základe informácií, ktoré nám dávajú členské štáty, je miera objasnenosti veľmi nízka. V roku 2015 to bolo len osem percent. Iba osem percent zo 750 prípadov je teda dnes považovaných za vyriešené. Oproti predchádzajúcemu roku sa to zlepšilo o jedno percento.
-Čo všetko ohrozuje slobodu vyjadrovania sa?-
Sú tam viaceré veci. Okrem smrteľných útokov na novinárov napríklad i represívne tlačové zákony, nedostatočná diverzita médií, nedostatok regionálnych médií, monopolné vlastníctvo médií jednou, či dvoma spoločnosťami, nedostatočné a drahé internetové pripojenie či príliš drahý prístup k informáciám.
Ak má teda napríklad krajina zákon o prístupe k informáciám, skúmame, či je implementovaný a či funguje tak, že pošlete žiadosť a informácie vám prídu. Alebo musíte platiť 100 dolárov za to, aby ste tie informácie dostali, čo môže vychádzať už veľmi draho. A či to trvá šesť mesiacov, alebo šesť týždňov, alebo šesť dní. To sú veci, ktoré sa stále môžu zlepšovať.
Jedna vec ale je mať prístup k informáciám, ďalšia to, aby aj vláda bola proaktívna zverejniť tieto druhy informácií bez toho, aby ste vôbec potrebovali o ne žiadať. V mnohých prípadoch, keď vláda utratí nejaké množstvo verejných peňazí, za čo sa mohla napríklad postaviť škola na vidieku, alebo, ak sa postavila, koľko to stálo, kto za čo zaplatil, tieto informácie sú vždy verejnými informáciami, ktoré by mali byť ľahko dostupné.
-A ako to vyzerá na európskej úrovni? Čo tu najviac ohrozuje slobodu vyjadrovania?-
Tu je to najmä otázka súkromia a straty dozoru nad ochranou súkromia. Štát musí dozerať na firmy alebo na majiteľov médií, ale do akej miery môže zájsť, to je otázka. Dôležitá je aj téma vlastnej novinárskej regulácie. Pri nej by sme sa mali zaoberať aj prehliadačmi na webe, od ktorých sme závislí. Ide o Google, Yahoo, ale aj sociálne siete ako Facebook. Prehliadače často rozhodujú o tom, aké informácie a ako spracované sa dostanú ku konečnému užívateľovi. Akú informáciu a ako ľahko nájdete na Google, závisí od použitého algoritmu alebo jeho nastavenia. Pre UNESCO je dôležité rozvíjať dobré a férové obchodné praktiky pre online podnikanie a prehliadače. Snažíme sa prispieť k ich štandardizácii a zjednoteniu, pretože ich právne úpravy sú vo väčšine krajín EÚ rozdielne. Vo všeobecnosti platí, že na špici je v oblasti zachovania slobody vyjadrovania sa Škandinávia.
-A čo digitálna bezpečnosť? Európsky súd pre ľudské práva vlani rozhodol, že estónsky spravodajský portál Delfi je zodpovedný za urážlivé komentáre svojich užívateľov...-
To je otázka, o ktorej stále diskutujeme a na ktorú nevieme odpovede. Ak sa pozrieme na rozhodnutie európskeho súdu, tam to bolo považované za vinu portálu, stále však neexistuje v tomto smere žiadny záver. Digitálna bezpečnosť môže byť v skutočnosti oveľa viac znepokojujúca, než sa zdá.
Predstavte si. Ste na webe, kde užívatelia dávajú svoje komentáre na jeden z článkov. Ich príspevky sú veľmi zlé, plné nenávisti. Kto je za ne zodpovedný? Je to vaša spoločnosť, je to teraz.sk, pretože ste užívateľom umožnili publikovať niečo na web? Môžete si to všimnúť, povedať si, že je to zlé a vymažete to. No to už vyzerá ako cenzúra a my sme sa predsa dohodli na slobode prejavu. Ale niekedy tú cenzúru asi treba urobiť, aby ste udržali diskusiu v rozumnej miere. Medzitým to tam ale bolo niekoľko hodín a vaša spoločnosť je za komentáre zodpovedná. Otázok je veľa.
-Aký postoj má k tomu UNESCO?-
Jeden druh politiky je, že spoločnosť povie - priestor je slobodný pre všetkých, každý si tam môže uverejňovať čokoľvek chce a my neberieme žiadnu zodpovednosť. Iný zase, že ak vznikne sťažnosť na obsah generovaný užívateľmi, spoločnosť sa chce zachovať zodpovedne a stiahne ho. Potom by to nemala byť viac jej vina. A to je to, čo sa snažíme propagovať aj my – samoreguláciu médií a etické zásady.
Ďalšia šanca, ako sa chrániť, je proste vypnúť všetky možnosti komentovania a nechať ľudí byť len pasívnymi čitateľmi...-
-Ale médium potom môže stratiť veľa čitateľov, ktorí chcú práve takto komunikovať...-
Preto je to podľa mňa posledná možnosť. Alebo ešte môžete investovať do človeka, ktorý bude posudzovať každý jeden komentár a mazať takéto príspevky. To ale zaberá čas a je to drahé.
O tomto sa diskutuje len posledný rok či dva, je to teda stále veľmi nové. Technológie sa vyvíjajú. Cesta, ako to vyriešiť, je buď samoregulácia cez zásady média, alebo regulácia zákonom. Samoregulácia však môže byť častejšie aktualizovaná a flexibilná.
Dnes tiež v tejto súvislosti neexistuje žiadna zákonná arbitráž. Možno je čas, že už potrebujeme radu na príspevky generované užívateľmi, ktorá bude riešiť všetky tieto problémy.
Rozhovor s Ming Kuok Limom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.
Copyright © TASR 2016
