Akosi pochybujeme, že STV odvysiela dokument Miluj blížneho svojho na jar, pri príležitosti výročia prvých deportácií židovského obyvateľstva. Už minulý rok v júli zaviazala Rada STV k odvysielaniu dokumentu k 60. výročiu rokov od protižidovského pogromu v Topoľčanoch . Televízia odporúčania rady nerešpektovala a Branislav Záhradník to okomentoval takto : "Odporúčanie Rady STV vnímame ako 'odporúčanie', ktoré nie je záväzné pre programové rozhodovanie našej dramaturgie." Uvidíme , či termín výročia prvých deportácií židovského obyvateľstva STV stihne. Podľa mňa nie. Myslí si to aj Eduard Nižňanský, ktorý tvrdí , že posledné výskumy ukazujú, že už v období autonómie Slovenska, bezprostredne po Viedenskej arbitráži, došlo na Slovensku k prvému výraznému zásahu proti židovskej komunite. V dňoch 4.-5.11.1938 autonómna vláda uskutočnila deportácie viac ako 7 500 Židov zo Slovenska. Adolf Eichmann sa dokonca osobne podieľal na prvom konkrétne realizovanom nariadení o deportácii Židov. Takže , podčiarknuté a sčítané. Na Miluj blížneho svojho je čas do 21. júna.... Dôležitejšia je však SuperStar a voľby.
Poznáte film Dušana Hudeca Miluj blížneho svojho o povojnovom pogrome v Topoľčanoch?
Je skvelý. Podpisovali sme petíciu za jeho uvádzanie v STV.
Čomu pripisujete strach riaditeľa STV Rybníčka z jedinej vety - nenávistnej, ale dokumentárne vystihujúcej stav mysle niektorých ľudí z Topoľčian - ktorá v tomto dokumente odznela a pre ktorú má dokument v televízii problémy?
Pana riaditeľa Rybníčka síce nepoznám, ale z Prahy, Brna a Ostravy viem, že často ľudia, ktorí nie sú nejakí dobrí odborníci sa chcú silou - mocou udržať na svojom mieste a iba sa trasú, kto ich z toho kresla vyšupne dolu. Boja sa pomýliť a znepáčiť tým, čo o nich rozhodujú. Na druhej strane se občas hlásia do rôzných konkurzov na riaditeľa aj naozaj schopní uchádzači ale keď nemajú tú „správnu" politickú podporu, tak aj keby to bol ten najlepší odborník, do toho kresla sa nikdy nedostane.
Kristina Vlachová (1943) - vlastným menom Jana Slánská, absolvovala FAMU a ČVUT v Prahe. Od roku 1990 je nezávislou novinárkou a režisérkou dokumentárnych filmov. Úzko spolupracovala s Českou televíziou (relácie Nadoraz, Klekánice, Tady a teď, Fakta), Českým rozhlasom a Rádiom Slobodná Európa (rozhovory s osobnosťami). V čase normalizácie pracovala ako redaktorka vydavateľstiev Orbis a Panorama, ale po tom, ako odmietla podpísať Antichartu, živila sa ako vrátnička a opatrovateľka v geriatrickom ústave. Napísala scenár k filmu režisérky Věry Chytilovej Hra o jablko. Výber z dokumentov: Jáchymovské stigmy (1991), Povedal si diablovi nie (1992), Bez milosti ( 1998 - spolu s režisérkou Máriou Šandovou), Správa o kráľovi Šumavy (2000), Veža smrti (2002). Bola členkou Rady Českého rozhlasu. Je nositeľkou prestížnej ceny Andreja Stankoviča za filmové dielo, odhaľujúce metastázy pretrvávajúceho komunistického cítenia a myslenia. Od konca roku 2004 pracuje v Bratislave na dokumentárnych projektoch Ústavu pamäti národa, na pôde ktorého nakrútila dokument Cesty nádeje (2005).
SME , 23.3.2006
