ART FILM NEWS 
Návštevníci Art Filmu majú v týchto dňoch možnosť navštíviť v trenčianskej Mestskej galérii výstavu fotografií Záznamy a odkazy slovenského scenáristu a režiséra Dušana Hanáka. Hanák sa venuje fotografovaniu vo voľnom čase a myslí si, že nie je veľký rozdiel robiť filmy, alebo sa pozerať okolo seba a vyberať si motív. "Fotografia ako taká je statická, ale má v sebe tú silu, že v jednom okamihu môže povedať viac ako filmová sekvencia," vysvetlil svoj postoj k umeniu fotografie Hanák. Statickým fotografiám dáva pohyb tým, že robí dvoj- alebo štvorkompozície. Keď divák prechádza očami po snímkach rôznymi smermi, dáva im pohyb, oživuje myšlienku.
Záznamy a odkazy Hanák zachytával po celom svete. Fotil v Paríži, Japonsku či miestnosť beatnika Lawrenca Ferlinghettiho v San Franciscu. V "odkazoch" predstavuje banálne veci, v ktorých je istá jedinečnosť. Venuje sa v nich aj pouličnému umeniu grafitti. "Dojíma ma, že je to pokus o komunikáciu, ktorej veľa ľudí nerozumie, ale predsa len je to permanentná manifestácia čohosi," povedal Hanák, ktorý si myslí, že toto umenie odráža svojím spôsobom túto dobu.
Na Art Filme sa však výstavou jeho úloha nekončí. V sobotu 1. júla mu odovzdajú ocenenie Zlatá kamera za podiel na rozvoji filmového umenia, ktorú udelili už aj poľskému režisérovi Andrzejovi Wajdovi.
V exotickej Indonézii nakrúcali dvesto až dvestopäťdesiat filmov ročne. V súčasnosti ich vznikne štyridsať až šesťdesiat, pričom ich výrobu vláda vôbec nepodporuje. "Vláda vo všeobecnosti nepodporuje umenie, film nepovažujú za obohatenie kultúry," povedal zástupca indonézskej kinematografie John Badalu. K tejto zmene prišlo v priebehu 80. rokov, keď Hollywood začal tlačiť na indonézsku vládu, aby premietala viacej amerických filmov. Po tomto tlaku domáca filmová produkcia oslabla a vytvorila sa monopolná sieť kín s jedným distribútorom.
Mladí režiséri nakrúcajú za vlastné peniaze, prípadne ich podporujú súkromné firmy, ktorým záleží na oživení indonézskeho filmu. V mnohých prípadoch sa snažia aj o koprodukcie. Po nakrútení sa zasa stretávajú s problémom distribúcie domácich filmov. Obmedzuje ich aj ministerstvo cenzúry, ktoré dáva pozor na sexuálne scény a politické záležitosti, pričom násilie je pre nich bez problémov prijateľné. Ministerstvo nemá presné písané štandardy, závisí to od samotných ľudí v cenzorskej rade, čo pustia von.
Populárne telenovely a lacné horory tvoria až 99 % všetkej filmovej tvorby. Filmy hovoria o bohatých ľuďoch, pretože mnohí snívajú o lepšom živote. Art filmy sa ťažko predávajú, pretože indonézsky divák o ne nemá záujem. Veľkým obmedzením boli pre nich aj clá na filmový materiál, ktorý musia privážať zo zahraničia. " Tridsaťpäťmilimetrový film je u nás považovaný za luxusný tovar," prezradil Badalu. Podarilo sa im však zrušiť dovozné dane a výrobné ceny klesli.
Filmový trh sa začal v súčasnosti rozvíjať a v Jakarte vznikol v roku 1999 filmový festival. I ten má však problémy s financovaním. Filmovú tvorbu okliešťuje aj obmedzený počet ľudí pracujúcich vo filmových štáboch. V indonézskych školách je možné študovať len réžiu, filmári preto súťažia o šesť kvalitných kameramanov a päť scenáristov. Mladí režiséri sa často pokúšajú nakrútiť profesionálny film s amatérskym štábom.
Návštevníci Art Filmu majú možnosť spoznať kinematografiu exotickej Indonézie prostredníctvom šiestich celovečerných filmov, dokumentu a dvoch krátkych filmov. Sekciu Indonézsky film zostavila Ivana Petríková, pričom medzi ne zaradila aj populárne filmy, na ktoré chodia milióny indonézskych divákov.
