DALITO!

12. 1. 2017

Zomrel Emil Charous

Zomrel Emil Charous


V stredu (11. 1.) sa uskutočnilo posledné rozlúčenie s Emilom Charousom, najvýznamnejším propagátorom, prekladateľom a znalcom slovenskej literatúry v Českej republike. Umrel po dlhej chorobe v sobotu 7. januára v Prahe. TASR o tom informoval predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí a riaditeľ Slovenského domu v Prahe Vladimír Skalský, ktorý tiež priblížil jeho život a dielo.
Charous bol českým slovakistom, ktorý sa zaoberal najmä popularizáciou slovenskej literatúry a prekladateľstvom. Narodil sa 3. augusta 1928 v Hornej Bečve. V rokoch 1939 – 1947 študoval na gymnáziu v Prahe-Smíchove, v rokoch 1947 – 1952 češtinu, dejepis a slovanskú filológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Po skončení štúdia učil v rokoch 1951 – 1952 na strednej škole v Jestřebí a po absolvovaní vojenskej prezenčnej služby sa stal redaktorom v nakladateľstve Naše vojsko (1954 – 1968), neskôr v literárnom mesačníku Plamen v Prahe (1968 – 1970). Od roku 1971 až do roku 1991 bol prekladateľom v slobodnom povolaní. Prednášal slovenskú literatúru na Pedagogickej fakulte v Ústí nad Labem (1970-1971, 1991 - 1992) a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe(1992-1993).
Charous žil v Prahe-Smíchove. Kapitolami z dejín slovenskej literatúry 20. storočia prispel do syntézy Přehledné dějiny literatury 1 – 3 (1971, 1991 – 97), tematiku Prahy ako kultúrneho centra pre formovanie niektorých slovenských spisovateľov a ich vzťahy k nej spracoval v monografii Druhý domov (1998). Nasledovali dve navzájom previazané antológie: Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov (2001) a Rozdíly sbližují (2005), kde zozbieral naopak české inšpirácie Slovenskom. Knihy vydal v Slovensko-českom klube a Slovenskom literárnom klube v ČR, s ktorými úzko spolupracoval a pravidelne publikoval v ich časopisoch Slovenské dotyky a Zrkadlenie-Zrcadleni.
"Bol zrejme najlepším prekladateľom zo slovenčiny, preložil takmer šesťdesiatku slovenských beletristických titulov, ako prvý za to získal aj cenu Obce prekladateľov," priblížil Skalský. Zameral sa predovšetkým na medzivojnovú prozaickú tvorbu, do češtiny preložil romány M. Urbana (Živý bič, Výkřiky bez ozvěny) a J. C. Hronského (Člověk milión, Sedm srdcí, Chléb), prózy I. Horvátha, Ľ. Ondrejova, F. Švantnera, J. Jesenského, M. Th. Mitrovského, M. Kukučína.
Zo súčasných slovenských autorov prekladal najmä V. Šikulu (S Rozárkou, Mistři, Muškát, Vilma, Žluva, Voják a i.), ako aj prózy A. Chudobu, J. Johanidesa, K. Jarunkovej, P. Jaroša, V. Bednára, I. Habaja, J. Puškáša, O. Feldekovej, R. Slobodu, L. Balleka, J. Satinského, P. Vilikovského, A. Baláža, D. Kužela a i. Zostavil viacero poviedkových a novelistických antológií z produkcie súčasných slovenských prozaikov, napr. Stopy (1975), V proudech času (1984), Lampa s růžovým stínidlem (1988), Pět slovenských novel (1989), ktoré – podobne ako preklady – doplnil doslovmi, vysvetlivkami a medailónmi.

Copyright © TASR 2016