60.rokov televízneho vysielania
1. 5. 1953 – začiatok vysielania Televízneho štúdia Praha, ktoré organizačne patrilo k Československému rozhlasu. De facto zrod Československej televízie. Bolo to pokusné vysielanie. Od 24.2.1954 bolo vysielanie vyhlásené za pravidelné (teda už nie pokusné).
6. 11. 1955 – začiatok výstavby starej televíznej veže na bratislavskom Kamzíku. Stavba, napriek ťažkostiam (nedostatok stavebného dreva – bolo použité na maketu Slavína kvôli presnému určeniu budúceho miesta z hľadiska dobrej viditeľnosti) bola uskutočnená rekordne rýchlo. Už v auguste 1956 sa pokusne vysielalo z náhradnej antény. Výstavba celého strediska, v ktorom boli aj štúdiové priestory, trvala iba dva roky.
31. 12. 1955 – začalo vysielať Televízne štúdio Ostrava ako druhé televízne štúdio v Československu.
1. 10. 1956 – začiatok samostatného televízneho vysielania pravidelných spravodajských relácií (Praha – Televízne aktuality a zaujímavosti).
Prvé vysielanie Televízneho štúdia Bratislava – 3. 11. 1956.
Prvé vysielanie bolo pôvodne určené na 7. 11. 1956 (výročie VOSR – mal to byť priamy prenos opery Jána Cikkera: Juro Jánošík zo SND, dátum sa nakoniec posunul na 3. novembra, hlavne z technických dôvodov - podmienkou vtedajšieho priameho televízneho prenosu bol priamy výhľad prenosového zariadenia na televíznu vežu na Kamzíku, čo sa v prípade prenosu zo SND nedalo zabezpečiť a PKO tomuto účelu vyhovovalo.
3. novembra sa uskutočnil v bratislavskom PKO veľký galaprogram k 30. výročiu začiatku rozhlasového vysielania na Slovensku a táto akcia sa zároveň využila ako prvé televízne vysielanie na Slovensku – prvé vysielanie Televízneho štúdia Bratislava. Réžiu prenosu mal na starosti Július Mazanec, hlavným kameramanom bol Emil Rožňovec a hlásateľkou Hilda Michalíková.
Hilda Michalíková na unikátnej archívnej fotografii. (Archív M. Antoniča)
Prvé televízne obrazovky v československých televízoroch mali rozmer 10x15 cm, prvá koncesia na televízor na Slovensku bola vydaná 7. 2. 1955 podnikovému riaditeľstvu firmy ARMA v Bratislave a prvým súkromným koncesionárom bol pod číslom 2 dňa 4. 4. 1955 zapísaný Jozef Kucharovič z Bratislavy z Miletičovej ulice.
V januári 1956 bolo na Slovensku zaregistrovaných 22 koncesionárov, vo februári 28 koncesionárov, v marci 37 koncesionárov a v novembri 1956 bolo zaregistrovaných presne 500 koncesionárov. K 31. 12. 1956 bolo na Slovensku zaregistrovaných 794 televíznych koncesionárov. Miliónty koncesionár v Československu bol zapísaný 30. 9. 1961.
Prvé kroky televízie na Slovensku
Oficiálne sa prvý rok vysielania STV označoval ako „pokusné vysielanie“. Pri príležitosti 1. výročia vysielania sa toto označenie zrušilo. Prvý rok televízia vysielala v stredu a v sobotu, po 5 mesiacoch začala vysielať aj v nedeľu (14. 4. 1957), po skončení pokusného vysielania sa počet vysielacích dní rozšíril na 6 (okrem pondelka). Program muselo bratislavské televízne štúdio pripravovať samo, lebo neexistovalo tzv. retranslačné spojenie s Prahou.
Obyčajne sa začínalo vysielať o 17.00 reláciami pre deti. Potom nasledovali Rozhlasové noviny – televízia vysielala zvukovú moduláciu Československého rozhlasu v Bratislave a na obrazovke bol titulok „Počúvate Rozhlasové noviny“. Po nich nasledovalo televízne spravodajstvo pod názvom „Televízne aktuality a zaujímavosti“. Hlavný večerný program sa skladal z filmov, divadelných predstavení vysielaných naživo, rôznych estrád (taktiež naživo) a ďalších programov.
Televízne štúdio Bratislava začalo od 1. novembra 1957 vysielať svoje programy každý deň okrem pondelka a 1. januára 1959 už Československá televízia vysiela každý deň. V októbri 1957 bolo dokončené retranslačné spojenie s Ostravou, ktoré umožnilo Televíznemu štúdiu Bratislava spojenie nielen s Ostravou, ale i s Prahou (cez Ostravu). V auguste 1958 sa podarilo dokončiť priame retranslačné spojenie s Prahou a boli vytvorené technické možnosti obojstrannej výmeny programov. Okrem iného to umožnilo o trochu neskôr vznik legendárnych „bratislavských pondelkov“.
Ďalšie televízne míľniky
11. 11. 1956 – prvýkrát sa objavila Nedeľná chvíľka poézie.
21. 11. 1956 – prvý priamy prenos divadelnej hry ako prvá dramatická relácia Televízneho štúdia Bratislava (činohra SND z Divadla P. O. Hviezdoslava - Oleksandr Jevdokymovič Kornijčuk: Krídla, divadelná réžia Karel Palouš, réžia TV prenosu Július Mazanec).
27. 2. 1957 – prvá televízna inscenácia opery (W. A. Mozart)
15. 5. 1957 – prvá televízna inscenácia hry (z televíznych priestorov – štúdio na Zochovej) – Vladimír Novotný: Do videnia, Lucienne! v réžii Jána Roháča. Účinkovali v nej len dvaja herci: Mária Kráľovičová a Elo Romančík.
29. 1. 1958 – prvý raz musela STV zabezpečiť sériu priamych prenosov z významného medzinárodného športového podujatia – Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní. Bol to prvý krasokorčuliarsky šampionát, ktorý prenášala televízia v Európe. V 15 krajinách ho videlo viac ako 20 miliónov divákov.
22. 6. 1958 - prvá pôvodná televízna hra (napísaná pre televíziu). Peter Sever: Príbeh Verony Tkáčovej v réžii Ernesta Stredňanského.
12. 1. 1959 - začiatok tradície „bratislavských pondelkov“. Bertold Brecht: Život Galileiho, prevzaté predstavenie SND v réžii Tibora Rakovského.
Bratislavské pondelky
V začiatkoch fenoménu bratislavských pondelkov vôbec nikto nemohol predpokladať, ba ani tušiť, že sa rozvinie do takých rozmerov a kvality. Dodnes tento terminus technicus rezonuje v spomienkach najmä staršej generácie televíznych divákov, pričom je paradoxné, že viac v Čechách, ako na Slovensku. K jeho vzniku prispelo viacero priaznivých (z televízneho hľadiska) faktorov. V 50-tych rokoch televízia v pondelok nevysielala a slovenská časť ČST neustále „bojovala“ s pražským vedením o to, aby mala väčší podiel v celoštátnom vysielaní
Koncom roka 1958 najvyššie vedenie štátu rozhodlo, že pracujúci ľud si zaslúži, aby televízia vysielala aj v pondelok, tak sa od roku 1959 muselo vysielať pravidelne už 7 dní v týždni. Pražské vedenie si uľahčilo prácu a rozhodlo, že keď sú Slováci stále nespokojní so svojim podielom vo vysielaní, tak nech im patrí celý pondelok. V pondelok nehrali ani divadlá a tak v časoch, keď sa muselo vysielať „naživo“, boli vlastne k dispozícii tí najlepší špičkoví herci. Tak sa začali slávne bratislavské pondelky a ich tradícia sa úspešne rozvíjala počas celej existencie Československej televízie aj napriek príchodu záznamových technológií.
(Zostavil: Milan Antonič, šéf televízneho archívu RTVS. Foto: Archív RTVS/Archív M. Antoniča)
