DALITO!

21. 6. 2017

CHMELÁR DO RTVS!

CHMELÁR DO RTVS!

O ČO IDE V BOJI O GENERÁLNEHO RIADITEĽA RTVS
Nechutná, hysterická a najmä hlboko podpásová kampaň, ktorá sa v posledných dňoch rozbehla proti kandidátovi na post šéfa verejnoprávneho telerozhlasu Jaroslavovi Rezníkovi, si vyžaduje, aby sme odkryli pozadie tejto zákernej hry.
Predovšetkým, jej samotní aktéri hrajú falošnými kartami. Boli to totiž práve oni, ktorí za vlády Ivety Radičovej presadili zákon, podľa ktorého sa voľba generálneho riaditeľa RTVS preniesla do parlamentu. Bol to úplne účelový krok s jediným cieľom – dosadiť za šéfku novovzniknutého RTVS kandidátku vládnej koalície Miloslavu Zemkovú. Práve tento krok a nijaký iný celú voľbu spolitizoval, lebo mechanizmus volieb v mediálnych radách obsahoval poistku, že aktuálna vláda na výsledok nemala dosah (každé dva roky sa vymieňala tretina členov). No a keď si po triumfálnom víťazstve vo voľbách roku 2012 vybral Smer Václava Miku a uprednostnil ho pred Jaroslavom Rezníkom, všetci tí opoziční politici a novinári, najaté celebrity a profesijné zväzy vyvádzali úplne rovnako ako dnes. Jačali o konci slobody médií a o spolitizovanej RTVS. “Ide o politickú frašku s cieľom mocensky ovládnuť verejnoprávne médiá, pričom s veľkou pravdepodobnosťou ide o nezákonný postup,” nechala sa vtedy počuť opozičná SaS. Miroslav Beblavý zasa tlmočil postoj SDKÚ, že Smer si zvolil riaditeľa, ktorého si želal a jeho strana sa na voľbe nezúčastní, pretože ju považuje za protiústavnú. A to sme ešte nespomenuli množstvo iných príhod, ktoré si pamätáme – napríklad, keď uznávaná dramaturgička Magdaléna Glasnerová a kameraman Ivan Priehradný opísali plány vtedajšej šéfky RTVS Miloslavy Zemkovej ako likvidáciu tvorby pre deti a mládež a poslankyňa za SDKÚ Magda Vášáryová ich označila za udavačov...



Prešlo päť rokov a opozícia opäť kričí, že vláda chce ovládnuť RTVS. Tentoraz tým, že nepodporila toho, koho zvolenie vraj pred piatimi rokmi bolo nezákonnou politickou fraškou. Na Rezníka, ktorý donedávna nikomu neprekážal, sa zniesol oheň a síra. Vyčíta sa mu, že bol riaditeľom Slovenského rozhlasu za Mečiara – pričom sa zamlčiava, že ho na ďalšie funkčné obdobie podporila Dzurindova vláda, lebo viedol verejnoprávny rozhlas jednoducho dobre. Vyčítajú sa mu kontakty s podnikateľmi – pritom Mikove kontakty so smeráckym oligarchom Výbohom médiá až dojemne ignorujú. Vyčítajú sa mu kontakty s vládnymi straníckymi špičkami (ktorým sa dá v tejto funkcii asi ťažko vyhnúť) – pričom Mikove napojenie na ľudí zo Smeru a predtým z Migašovej SDĽ (bol jej nominantom v Rade STV v rokoch 1998 – 1999) nikoho nevzrušuje. Najšpinavšie sú obvinenia, že Rezník bol vždy kandidátom nacionalistických kruhov. Rezník nie je jeho otec (známy národne orientovaný spisovateľ), nacionalizmus mu bol vždy cudzí. Tvrdenie ministra kultúry, že u Rezníka existuje riziko, že za neho hlasovali poslanci ĽS NS, je hanebná podpásovka, lebo Maďarič musí vedieť, že kotlebovci za neho nehlasovali. Prečo sa teda časť spoločnosti tak zubami-nechtami drží Václava Miku?
Eduard Chmelár

Príčiny treba vidieť v dvoch smeroch. Ten prvý je prozaický – kšefty. Začnime od ministra Maďariča, ktorý sa pred piatimi rokmi na predsedníctve Smeru vyhrážal, že ak neprejde Václav Mika, podá demisiu. Jeho ekonomické záujmy boli už vtedy úzko previazané s pôsobením Václava Miku (rozdiel oproti situácii z roka 2012 je len v tom, že dnes sa šéf rezortu kultúry už nevyhráža, pretože vie, že pre RTVS je už Mika mŕtvy muž). V menšej miere sú však ekonomicky naviazaní na Václava Miku všetci tí tvorcovia, ktorých si do verejnoprávneho prostredia pritiahol z komerčných médií. Týka sa to aj redaktorov a moderátorov, ktorí dnes pateticky odkazujú cez sociálne siete, že RTVS je zatiaľ stále ich, občanov – čo je dosť pozoruhodné stotožnenie sa s občanmi, lebo ja napríklad nemám pocit, že ma RTVS úrovňou spravodajstva a publicistiky zastupuje. Skrátka, dnes sa ozývajú všetci, ktorí sa cítia byť ohrození. To však neznamená, že je ohrozená verejnoprávnosť.
Druhý dôvod je však podstatnejší. Celá táto maškaráda vrátane založenia FB účtu Václava Miku je prípravou na jeho veľkú politickú kariéru. Niektorí o tom vedia, iní robia pánovi Mikovi užitočných idiotov a tí ďalší si môžu priniesť pukance a colu a sledovať s otvorenými ústami, kam vyústi pointa tejto absurdnej drámy po voľbách šéfa RTVS...
Podčiarknuté sčítané, Jaroslav Rezník neohrozuje verejnoprávnosť RTVS. Ohrozuje záujmy určitých skupín, ohrozuje niekoľkých jednotlivcov, ktorí o ňom vedia, že ako šéf nestrpí diletantstvo, ohrozuje predstavy určitej ideologickej sekty, ktorá má pocit, že televízia sú oni, že nezávislosť je presadenie ich jednostranného pohľad na vec, že pluralita je prežitok a vyváženosť je cenzúra. Václav Mika urobil túto televíziu viac pozerateľnou, ale pritom nijako zvlášť neposilnil jej verejnoprávny charakter. Viacerí kvalitní tvorcovia, ktorých prepustil alebo odsunul na neviditeľné miesta, sa na jeho propagovaný „úspešný príbeh“ pozerajú úplne inak a ku kvalite spravodajstva majú názorovo rôznorodí odborníci dlhodobo zásadné výhrady. Mikov príbeh nie je verejnoprávny. Kvalita spravodajstva nie je taká ako ju prezentuje. Etické princípy sú arogantne pošliapavané, keď sa redaktori dohovárajú s opozičnými politikmi, čo bude v spravodajstve, jeden moderátor moderuje mítingy Smeru a ďalší podporuje svojím podpisom vznik opozičnej strany. Rezník má z riadenia verejnoprávnych médií najbohatšie skúsenosti, ako šéf Slovenského rozhlasu bol prísny a pohneval si len lajdákov a ako riaditeľ TASR postavil túto inštitúciu na nohy po predchádzajúcom katastrofálnom pôsobení pána Nedavašku. Isteže, keď niekto veľmi chce (a pán Šebej chcel veľmi), nájde na ňom aj nejaké blchy, ale keby chceli médiá aspoň tak veľmi rozpracovať aj Václava Miku, nemohli by mu nepripomenúť zaradenie relácie Špióni scientológie počas moratória prezidentských volieb, v ktorých bol Andrej Kiska obvinený z členstva v tejto sekte; alebo zrušenie relácií Pod lampou či Doslova.
Mňa osobne mrzí, do akého suterénu sa zvrhla voľba generálneho riaditeľa RTVS. Tak Václav Mika, ako aj Jaroslav Rezník sú totiž uznávaní profesionáli a ani jeden z nich si nezaslúži osočovanie, akému bol v posledných týždňoch nespravodlivo a účelovo vystavený najmä Jaroslav Rezník. Kvalitných manažérov v mediálnej sfére je totiž na Slovensku príliš málo na to, aby sme si mohli dovoliť takýmto nedôstojným spôsobom ničiť ich povesť. Je mi len ľúto, že situácia sa vyvinula tak, že obaja páni, ktorí sa poznajú dve desaťročia a hoci boli vždy rivali, navzájom sa rešpektujú, nemôžu byť v jednom tíme. Samozrejme, vnímam veľmi pozorne chúťky Andreja Danka a Roberta Fica ovplyvňovať verejnoprávne médiá viac ako im prináleží. Ak bude nezávislosť RTVS ohrozená, budem prvý, ktorý bude kričať na poplach. Nezabúdajme však, že Smer tu vládol štyri roky sám a nikto nie je ochotný priznať, že nikdy nebola RTVS tak oslobodená od politických tlakov ako práve v rokoch 2012 – 2016. Ale ak už chcú opozičné sily naozaj úprimne zabrániť politizácii verejnoprávneho telerozhlasu, mali by si otvorene priznať, že prenesenie voľby šéfa RTVS do parlamentu bola chyba a navrhnúť v tomto smere zmenu legislatívy. Až potom im môžem uveriť, že to myslia úprimne.
Napokon, ak sa všetci naozaj boja, že za Rezníka bude RTVS jednostranná, rád by som sa s vami podelil o jednu skúsenosť. Keď sme chceli s Jurajom Hrabkom v tablet.tv (patrí pod TASR) venovať jednu diskusnú reláciu voľbe generálneho riaditeľa RTVS, vedenie to rázne odmietlo s tým, že na pôde, ktorú vedie Jaroslav Rezník, by to nebolo profesionálne. Včera si do relácie O päť minút dvanásť pozvala RTVS k diskusii o voľbe šéfa RTVS troch politikov, ktorí boli všetci za Václava Miku. Len toľko som chcel povedať k obavám o jednostrannosť verejnoprávnej televízie..




Eduard Chmelár