Look Who's Talking 2
Štefan Nižňanský: Sny treba žiť, nie snívať
Vážení členovia Rady STV!
Ako občan Slovenskej republiky, televízny divák a platiaci koncesionár, podávam touto cestou v zmysle § 8 ods.1 písm.I) Zákona č.16/2004 Z.z. o Slovenskej televízii podnet na prešetrenie hrubého porušenia § 3 Zákona č. 254/1991 Slovenskej národnej rady z 24. mája 1991 o Slovenskej televízii, podľa ktorého : „Poslaním Slovenskej televízie je slúžiť verejnosti tvorbou a šírením programov založených na zásadách demokracie, humanizmu, etiky, pravdivosti, nezávislosti, profesionality a zákonnosti.“ Takisto upozorňujem na porušenie § 16 Základné povinnosti vysielateľa, Zákona č. 308 zo 14. septembra 2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. Podľa uvedeného paragrafu je vysielateľ povinný : a) zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby,b) zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko- publicistických programov ....
Tento podnet podávam v súvislosti s odvysielaním diskusnej relácie televízie STV „Pod lampou“ dňa 30. marca 2006 vo večerných hodinách na Dvojke, v ktorej nebol dodržaný vo vysielaní ani základný formálny či obsahový formát relácie, a podľa môjho názoru ani princíp plurality a demokracie, nezávislosti a etiky.
V uvedenej „One man show“ Petra Šťastného (Europoslanca za SDKÚ), vytvorila STV - tesne pred Parlamentnými voľbami 2006 - nebezpečný precedens zneužívania televíznej obrazovky na jednostrannú kampaň, šírenie lží, poloprávd a ohovárania. Domnievam sa, že ak všetci oslovení ďalší účastníci besedy odmietli sedieť a diskutovať so Šťastným v jednom štúdiu, STV mala reláciu zrušiť. Menovaný Europoslanec dostal deň –dva predtým dostatok priestoru vo všetkých slovenských médiách po tom, čo dňa 28.marca 2006 zvolal svoju tlačovú besedu, kde jednostranne interpretoval svoje pôsobenie vo funkcii generálneho manažéra hokejovej reprezentácie a ktorú využil predovšetkým na osobné invektívy a ohováranie funkcionárov hokejového zväzu a hokejového hnutia.
V relácii „Pod lampou“ tak STV vytvorila jednej politickej strane – SDKÚ – vyše dvojhodinový vysielací priestor, navyše aj moderátor Štefan Hríb porušil (podľa môjho názoru) princíp nestrannosti, keďže v priebehu jej vysielania sa viackrát netajil sympatiami a jednostranným nadŕžaním jedinému hosťovi. Vôbec nereagoval na zjavné lži a ohováranie konkrétnych ľudí, ktorých v relácii menovali a ktorí sa nemohli k uvedeným tvrdeniam ani vyjadriť ani proti invektívam a lžiam reagovať, argumentmi alebo dokumentmi ich vyvrátiť. Nakoľko sa Peter Šťastný niekoľkokrát negatívne a nepravdivo v relácii dotkol aj môjho mena a cti, budem sa svojich práv domáhať právnymi krokmi. Považujem si však za potrebné uviesť, že mňa do relácie nepozýval ani P. Šťastný, ani moderátor ani nik iný z STV, takže som nemal možnosť voči nepravdivým výrokom, lžiam a ohováraniu reagovať.
Vážení členovia rady,
verím, že môj podnet riadne a včas i v súlade so zákonom preskúmate, posúdite a voči vysielateľovi zaujmete vo veci jasné stanovisko.
V Bratislave, 1. apríla 2006 Mgr. Štefan Nižňanský
P.S.
Podnet zasielam aj poštou
Štefan Nižňanský, v rokoch 1978 - 1990 televízny redaktor a moderátor ČST v rokoch 1978-1990 (moderoval federálne vysielanie hlavnej spravodajskej relácie Televíznych novín a spravodajských relácii na národnom okruhu : Aktuality, Okrúhle stoly, Voľná tribúna a pod.).
Nezávislý poslanec / SDĽ ..../1990 - 1993 .Po odchode z politiky šéfredaktor spravodajstva rádia Okey
V r. 1989 prvý víťaz celoštátnej ankety "Sympaťák roka".
Je však aj autorom a projekt manažérom Siene slávy slovenského hokeja
Podľa mňa som vzdelaný, slušne vychovaný človek rodinného typu, demokrat, pracovitý, cieľavedomý... Keďže som narodený v znamení Panny, tak aj dochvíľny a veľmi precízny.
To súvisí s tým, že mi osud alebo náhoda dožičili v živote už viac krát „byť pritom“ keď sa niečo závažného okolo nás dialo. Zobral som na vedomie - aj som si už na to zvykol - že sa mi moje túžby a sny plnia. Myslím, že sny treba žiť, nie ich len snívať...Tak tomu bolo v prípade snov ešte z prelomu základnej školy a gymnázia byť novinárom a stať sa televíznym moderátorom, pracovať pri hokejovej reprezentácii a pod. Neskôr sa sny viac menili na túžby, ciele, konkrétne projekty. Keď som sa v tej situácii ocitol, robil som si svoju prácu a ako vždy, aj vtedy som sa ju snažil robiť čo najzodpovednejšie a najlepšie k daným okolnostiam. V tom revolučnom týždni, keď som od pondelka moderoval federálne Televízne noviny som tušil, že ide o prelomové obdobie. Bol som a som rád, že som bol pri tom, že ten zápas o pravdu a novú podobu usporiadania spoločnosti sme museli najskôr zviesť každý vo svojom vnútri, v najbližšom okolí a v mojom prípade aj cez televíznu obrazovku.
Klamal by som, keby som teraz hrdinsky vyhlásil, že som sa nebál. Plne som sa však venoval zvládnutiu toho obrovského prílivu správ, informácii i dezinformácii, ktoré sa vtedy na nás zo všetkých strán valili a naozaj nebol čas myslieť ani na zadné „kolečká“ alebo na niečo, čo nazývate strachom...Pred čím, pred zodpovednosťou vzhľadom k práci, ktorú som robil? Ak by som sa primitívne prvoplánovo bál nejakých dôsledkov, zdupkal by som z televízie už dávno pred Novembrom ´89. Strach som pocítil len v konkrétnej situácii keď sa ma záhadní chlapíci, ktorí ma v strede týždňa čakali po vysielaní na vrátnici opýtali, či chcem vidieť ešte svoju rodinu. Hneď som volal manželke aby zobrala deti a odcestovala k mojim rodičom vtedy bývajúcim v Dunajskej Strede. Alebo keď som zistil, že na ubytovni na Petřínach sa nejakí chlapíci na mňa pýtali a zisťovali, kde presne bývam. Dokonca som zistil, že sa dostali aj do služobného bytu. V sobotu, keď nám anonym oznámil, že v Televíznych novinách máme bombu, bral som to ako primitívne zastrašovanie a išiel som do štúdia - vysielali sme. Priatelia i kolegovia v Bratislave hneď od začiatku týždňa zaregistrovali výrazný rozdiel v tom, čo sme vysielali my v Prahe a čo ešte v stredu i vo štvrtok prinášali iné médiá. Držali palce a skôr sa pýtali ako to, že my niektoré témy otvárame, hoci napr. rozhlasová stanica Hviezda v Prahe i celoštátne denníky si to nedovolili.
No, okrem tých mojich „povinných jázd“ (bol som parlamentným spravodajcom) a moderovania Televíznych novín i Aktualít, som najradšej nakrúcal reportáže v teréne. Nevyhýbal som sa ani horám, baniam, vojenským priestorom, jednoducho oblastiam, kde sa mnohým kolegom nechcelo ísť.
Patril som medzi špičkových moderátorov ČST a ľuďom som chodil raz za mesiac na celý týždeň do obývačiek cez zvučku Televíznych novín, o pár dní neskôr v tom istom mesiaci ešte raz na celý týždeň v Aktualitách. Okrem toho som nakrútil a odvysielal mesačne 14 až 30 správ či reportáží. Ja som popularitu nikdy necítil ako tlak. To že ma ľudia poznali, zdravili alebo aj oslovili na ulici som bral ako súčasť práce. Nikdy som sa nechoval alebo nežil tak, aby to nemohli vidieť moji diváci.
Kuba bola krásna novinárska cesta v roku 1996. Boli sme tam šiesti slovenskí novinári – samí muži. Kolegyne novinárky deň pred odchodom odriekli účasť zo strachu, lebo Američania zaútočili na Haiti a mali obavy z rozšírenia konfliktu. My sme reagovali naopak a zo žartu sme vraveli, že ideme „vyviezť“ nežnú revolúciu...Týždeň na Kube však bol plný zážitkov, skvelých momentov, stretnutí so zaujímavými ľuďmi. Toľko situačnej komiky čo sme prežili tam sa nedá nazbierať u nás doma hádam ani za päť rokov. Je to ale krásny ostrov a keby bol bližšie, isto by som tam chodil na dovolenku. Presvedčili sme sa o platnosti pravdy, že najkrajšie čo Španieli urobili, sú mulatky.
Pokračujem v písaní spomienkovej knihy „Lesk a bieda hokejových kurtizán“. Je toho dosť.
Pokiaľ ide o televíziu....ale to už nie...niečo si nechám aj pre seba – lebo na Slovensku sa úspech neodpúšťa, konkurencia bdie a duševní maloroľníci sú pripravení ukradnúť Vám aj myšlienku z hlavy...
A ešte skromnosť, Pišta, skromnosť !
A zabudol si, že nebyť teba, nie je ani November ´89
