Otvorený list rade FPU
Vážená rada FPU, vážený úradujúci riaditeľ FPU,
dovoľte aby som sa predstavila, volám sa Verona Šikulová. Do literárneho prostredia som sa narodila, vyrástla som v ňom, pracujem v knižnici, som spisovateľka, a najmä čitateľka, žiadne iné prostredie tak dôverne nepoznám, v každom inom sa cítim nesvoja.
Ako členka odbornej komisie pri FPU, sledujem všetky rozhodnutia Rady FPU týkajúce sa literatúry a nesúhlasím s nimi. Bola som predsedníčkou hodnotiacej komisie, ktorá hodnotila žiadosti vydavateľstiev na vydávanie kníh a som šokovaná odvahou členov rady likvidovať nepridelením prostriedkov na vydávanie niektoré dôležité slovenské vydavateľstvá. Žiaľ, potvrdilo sa to, čo si myslím už dlho, že rozhodovali nečitatelia. Podobne je to v politike, v podnikateľskom, školskom a lekárskom prostredí, no to na vydávanie kníh priamy dopad nemá.
Rada, ktorá má rozhodovať o vydavateľstvách však má, a zdá sa, že slovenskú literatúru a jej prostredie nepozná. Ako inak si vysvetliť fatálne zníženie cien etablovaným vydavateľstvám, ktoré ju vydávajú a propagujú v podstate držia nad hladinou aj tak živoriace literárne prostredie. Spisovateľ, ani ten čo píše do novín, nemusí vždy hovoriť len o sebe, hovorím teraz aj za svojich kolegov, za ktorých považujem aj výtvarníkov, sochárov a hudobných skladateľov. Za tých, ktorí rozmýšľajú podobne ako ja, možno nerozmýšľajú „trhovo" a nepodliezajú žiadnemu vkusu! Ak si niekto myslí, že z literatúry, či už vydávate knihy vo veľkom spisovateľskom dome, alebo v malom
vydavateľstve, sa dá zbohatnúť, je na veľkom omyle. Bohatstvo je plná komora, štát by mal literatúru podporovať kvôli základom, kvôli sebe, kvôli ľuďom, ktorí v ňom žijú, aby nezhlúpli a neotupeli, mal by podporiť vydavateľské aktivity, spisovateľov, podujatia na propagáciu literatúry a na podporu čítania, iba vtedy bude mať naozaj plnú komoru.
Naozaj si myslím, že spisovateľ, aby sa predal, nemá tancovať pri tyči! Ak by sme to nechali na ľudí, akých je väčšina, a ja sa nechcem nikoho dotknúť, časom by sa nám mohlo stať, že vo filharmónii bude spievať Rytmus, v televízii sa budeme musieť uspokojiť s farmármi, plážami a nevestami a zo slovenskej literatúry bude iba akási beletrizovaná literatúra faktu alebo červená knižnica, hoci aj tie sú nesmierne dôležité, lebo majú svojich čitateľov.
Páči sa mi, ak sa spisovateľ vie ponúkať a predať, ale
nespoliehala by som sa na to. V tejto súvislosti by som spomenula napríklad Franza Kafku. Predpokladám, že toho by vážení členovia Rady nenechali skapať od hladu!
Aj veľké vydavateľské domy musia najskôr na menšinové žánre zarobiť bestsellermi a nehanbia sa pýtať na slovenskú literatúru štátnu podporu. V podnikateľskom prostredí sú iste iné pravidlá ako v literatúre. Moja mama bola psychiatrička, a viem ako sú ohodnocovaní lekári, a od manžela viem, ako si tento čudný štát cení vedu, o literatúre nehovoriac!
Ak sa ctenej Rade zdá, že súčasnú slovenskú literatúru, literárnu históriu či klasiku nemusí poznať, že stačí iba zopár fígľov, či dobrý reklamný, alebo marketingový ťah, jej rozhodnutiam chýbajú základy, a smrad, ktorý sa z obhajoby jej rozhodnutí valí v podobe štipľavého jedovitého dymu, nevychádza z komína.
To, že Slováci neradi čítajú je pravda, no čo keby ste si zalistovali v niektorom zo starých periodík, alebo nazreli do niektorej knižky hoci o Danielovi Gabrielovi Lichardovi či Matejovi Hrebendovi, ktorí sa publikáciou a distribúciou kníh kedysi živili, a veruže to bol
tvrdý chlieb. Možno by vážení členovia Rady stratili ilúzie alebo ružové okuliare, ktoré im pri práci tuším prirástli k nosu.
Robila som diplomovku o Jonášovi Záborskom, neskôr
chvíľu v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre, a preto viem, ako ťažko kedysi spisovatelia žili, že literatúra to nie je len lumpovačka, ale písanie je práca ako každá iná, viem ako ťažko sa slovenská reč a slovo v na Slovensku v literatúre udomácňovalo, ako sa napríklad Štúrovci potili a trápili, aj ako málo rúk vzalo po robote knižku, nemyslím modliacu, modliť sme sa tu vedeli dobre vždy, a aká je literatúra pre život dôležitá.
Rozhodne sa necítim ako nejaké „svedomie národa", čím sa voľakedy operovalo v súvislosti so spisovateľmi. Ale odrazu mám pocit, že sa musím vyjadriť k tej úbohosti a biede, čo žijeme dnes na Slovensku. Treba hovoriť, písať, upozorňovať, biť na poplach stále – aj za učiteľov, doktorov, ale aj za ľudí, ktorí u nás tvoria tú vážnejšiu kultúru - trebárs literatúru, vážnu hudbu, ktorí chcú vydávať a prekladať dôležité knihy, ktorí môžu odovzdávať kvalitné vedomosti iným, ale ocitli sa na okraji záujmu spoločnosti. Sú skutočne nedocenení.
Na vrchol rebríčka štátneho záujmu zdá sa dnes sa dostali ľudia, ktorí majú peniaze, veľa peňazí a vedia ich obracať. A kým sa títo ľudia nenasýtia, presnejšie, kým nebudú mať plné gágory, tak kultúru podporovať nebudú. Oddychová kultúra nie je tá podstatná, rozvíjajúca kultúra.
Naše zabúdanie a hlúpnutie prebehne tak, ako keď sa a na obzore stráca loď. Dlho ju vidíš ako malú bodku a odrazu spadne za obzor, akoby tu nikdy ani nebola. Možno to tak naozaj je - že tie veci sa dlho, dlho vzďaľujú a zrazu ich niet.
Som optimista, myslím si, že sa to všetko vráti . Aj dobrí spisovatelia, všetci sa vrátia, lebo bez nás to nepôjde. Ľudia, ktorí vnímajú kultúru, si nebudú môcť vystačiť iba s tým, čo je. Budú potrebovať na niečo nadviazať, lebo tá cesta nikdy nezačína niekde od boku, treba nadviazať na tú starú cestu.
Rozprávať vie hocikto, ale v literatúre musíte cítiť autorovu radosť z písania, čosi živočíšne a živelné. No zároveň aj kus vážnej roboty. Rada by sa mala snažiť o to, aby sa darilo umelcom, ktorí tu ešte sú, píšu a tvoria, udržať istý druh „fajnovosti", aký ktorý človek musí mať, keď chce robiť vážne veci. V tejto „divočine", v ktorej teraz žijeme, sa to môže veľmi ľahko stratiť. Už len tým, že máte napríklad existenčné problémy. Mala by dávať pozor na to, aby ho nestratili, aby nestratili istý druh sebavedomia, ktorý je dôležitý pri tom, keď človek píše, tvorí.
To v čom žijeme, kultúrna politika však dnes útočí na to najintímnejšie, čo človek má. Na to najvnútornejšie, čo je pre tvorbu veľmi zlé. Človeka to potom zvádza strečkovať a prispôsobovať sa väčšinovému vkusu. Môže sa dať ľahko trebárs na zárobky. Každý, kto tvorí, sa tým musí zaoberať a nejako si pre seba povedať, že keď tvoríš, tak na to musíš myslieť. Naozaj ide o privátny malý svet, ktorý sa začína niekde v chodbe, kde si zavesíte kabát. Tam doma, pri tvorbe si treba udržať istý druh „fajnovosti" a niečoho takého osobitého, čo vlastne nepustí a nedovolí, aby doba, ktorá ide okolo, to obmyla ako kamene vo vode, keď sa obmyjú a obrúsia hrany.
A keďže priamo vstupujem do literárneho diania, pre mňa je to najdôležitejšia vec na svete. Keď dnes pôjdu štrajkovať sestričky, doktori, učitelia, všetci ich podporia. Ak by šli štrajkovať spisovatelia, výtvarníci alebo skladatelia, nikto by to nebral vážne. Doba je nastavená tak, že svet si myslí, že sa bez nich zaobíde. No ak sa literatúra a čítanie vytratia z nášho a vášho života, ak ho nebudeme podstrkovať deťom, tak je s nami amen. Istým spôsobom je toto koniec sveta. Svet bez umenia bude takým spôsobom chudobný (čo zistíme omnoho neskôr, nezistíme to hneď), že nám už nepomôže ani Európska únia, NATO, žiadne fondy, dokonca ani delegácia rovno z neba.
Verona Šikulová
.jpg)
.svg.png){kind=logo}
.jpg)
