EDUARD CHMELÁR JE PROTISLOVENSKÁ
PROSTITÚTKA
PREVARENÁ POLIEVKA HERECKÝCH AKTIVISTOV
Keď bol slávny herec a režisér Andrej Bagar umeleckým riaditeľom Slovenského národného divadla, vytýčil pre zamestnancov jednu okrídlenú zásadu: "Politika po tieto schody!" Upozornil tým umelcov na to, aby svoje politické názory nevnášali do činnosti divadla a nepoškodzovali ho. Problém dnešnej mladej hereckej generácie je v tom, že väčšina ľudí ich už pozná skôr z tribún, opozičných mítingov a politických vyjadrení ako z divadelných dosiek. A keď ich aj konečne uvidia v nejakých filmových úlohách, nemôžu im ich umeleckú výpoveď uveriť, lebo z každej postavy kričí politický aktivizmus.
Prepustenie známeho umelca je vždy citlivá vec. Známe tváre sú totiž v každom režime ľahko zneužívané a nezriedka sami zneužívajú svoje postavenie na politickú manipuláciu divákov. Skutočný umelec si musí dobre rozmyslieť, či chce svoju úlohu hrať na javisku alebo na tribúne, či chce robiť umenie alebo politiku a či je ochotný znižovať kvalitu a autoritu svojej umeleckej výpovede tým, že servilne poslúži mocenským cieľom.
Prepustenie známej herečky Táni Pauhofovej (a štyroch ďalších menej známych členov súboru, ktorých červené denníčky tak trochu úsmevne nazvali hviezdami) zo Slovenského národného divadla vyzerá na prvý pohľad ako senzácia. Okamžite sa jej chytili opozičné strany a médiá, ktoré nešetrili silnými slovami a tento nepríjemný incident označili za čistky, normalizáciu, pomstu mafie a možno aj horšie. Keďže naše médiá dlhodobo nerobia žurnalistiku, ale jednostranný agitprop, zisťoval som si podrobnosti. Fakty sú takéto.
Príkaz šetriť na zamestnancoch dostali v rámci konsolidácie všetky štátne inštitúcie. Ich riaditelia mali sami navrhnúť, koho prepustia. Z Činohry SND prišiel pôvodne návrh na prepustenie starých bardov, ktorí toho pre slovenskú kultúru bezpochyby veľa vykonali - Dušana Jamricha, Dušana Tarageľa a Ivana Vojteka - ktorý ja osobne považujem za škandalózny. Až toto je vrchol neúcty k slovenskej kultúre. Uvážte sami, koho by ste radšej videli na dlažbe - či jedného z najlepších slovenských hercov alebo politickú aktivistku vystupujúcu pred voľbami v reklame na Progresívne Slovensko. Tak sa to napokon riešilo inak.
Táňa Pauhofová sa môže cítiť ako obeť politickej perzekúcie. Faktom však je, že k Slovenskému národnému divadlu cítila príliš nízku lojalitu - počas materskej dovolenky odmietala hrať, zato filmovala ostošesť a dokonca hosťovala aj v Divadle Aréna. Nepochybujem, že sa nestratí a že trieť biedu nebude a z tohto hľadiska je oveľa väčšou tragédiou prepustenie mladej talentovanej herečky Anny Magdalény Hroboňovej, ktorá nie je až taká známa a nebude mať ani zďaleka toľko príležitostí ako jej slávnejšia kolegyňa.
Napokon, všetci dostanú slušné odstupné a v rozbehnutých predstaveniach budú stále hrať na externé zmluvy (ktoré prepustení zamestnanci z administratívy nedostanú), takže ich honorárov sa to nijako nedotkne a ani diváci nebudú ochudobnení, len štát ušetrí na odvodoch. Celkovo bude v rámci konsolidácie prepustených 10 percent zamestnancov, o tých sa však nehovorí, ich osud je opozícii ľahostajný. Keby išlo o "politické čistky", boli by na prvom mieste prepustení aktivisti ako Stanke, Fialová a podobní, nie mladí viac-menej neznámi herci.
Mrzí ma odchod dobrých hercov. Ale to, že verejnosť neprežíva ich prepustenie ako tragédiu a že sa opäť stali len propagandistickým nástrojom v rukách opozičných síl, má svoje príčiny. Predovšetkým, boli to aj títo herci, ktorí hlučne kritizovali vládu za to, že málo šetrí na výdavkoch štátu. Nikdy sa nezastali prepustených úradníkov, železničiarov či hasičov, ktorých štát potrebuje určite viac ako hercov, dokonca tieto škrty hlučne podporovali - no odrazu, keď sa to dotkne ich 5 (slovom piatich) kolegov, hovoria o "čistkách". Pritom len zo Slovenskej filharmónie prepustili 30 ľudí a nikto to ani len nezaznamenal.
Za bývalej vlády vyhodil vtedajší generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Matej Drlička 146 zamestnancov Opery SND. Ani slovom sa ich nezastali. Mlčali aj vtedy, keď "neviditeľná" ministerka kultúry Natália Milanová finančne doslova ruinovala svoj rezort. Nikdy ste od nich nepočuli ani slovo solidarity s prepustenými ľuďmi, ktorí boli za minulej vlády vyhadzovaní z politických dôvodov v neporovnateľne masovejšom meradle. Naopak, keď mňa vyhodili na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Romana Mikulca (a údajne aj Jaroslava Naďa, ktorý mal na vedenie rezortu vplyv) z Akadémie policajného zboru - čuduj sa svete, označili to za bežný pracovnoprávny spor, hoci skutočná neonormalizácia tu prebiehala v rokoch 2020 - 2023.
Herci často obhajujú svoje politizovanie tým, že umelci vraj boli vždy prví, ktorí počuli trávu rásť a citlivo reagovali na hrozby zo strany štátnej moci. Zaujímavé, že túto svoju schopnosť stratili za vlád Matoviča, Hegera a Ódora. Oveľa viac ako Machala so Šimkovičovou ničí slovenskú kultúru takéto selektívne vnímanie spravodlivosti.
Dnes herci burcujú do ulíc, privolávajú revolúciu, stonajú, že sa tu nedá žiť, ale tvária sa, akoby boli kýmsi viac ako tie tisíce poctivých zamestnancov, ktorí statočne pracujú a musia živiť svoje rodiny, no nemajú taký hlas ako nejaká preafektovaná herečka, ktorá sa cíti byť disidentkou. Priatelia, nenaleťte tejto hystérii. Ja som hercov varoval, keď obťažovali publikum svojimi politickými vyhláseniami pred každým predstavením, že sa to napokon obráti proti nim. Lebo v žiari reflektorov asi nevidno, že do divadla nechodia len priaznivci Progresívneho Slovenska a že umenie patrí všetkým, nielen opozičným aktivistom.
Budem vždy brániť umelcov proti buranským útokom, aby išli robiť za pás niečo užitočné. Lebo umenie je užitočné. Umenie je špecifický druh činnosti, ktorý si vyžaduje slobodu a kto nemá vzťah ku kultúre, môže ísť pásť kozy, no sám by k tomu nemal vyzývať tých, ktorí majú nadanie, talent a schopnosti robiť svet krajším. Nepohŕdajme hereckým povolaním. Ale nedovoľme, aby bolo zneužívané na politické ovplyvňovanie smerovania spoločnosti.
Eduard Chmelár
TÍTO HERCI UŽ DÁVNO NIE SÚ SVEDOMÍM NÁRODA, ALE IBA NÁTLAKOVOU POLITICKOU SKUPINKOU
K tej búrke v pohári vody a záplave skresľujúcich informácií o prepustených hercoch ešte niekoľko upresnení. Písal sa 5. máj 2022 a členovia Činohry Slovenského národného divadla v spoločnom vyhlásení vyjadrili podporu generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi, ktorý prepustil desiatky operných spevákov. Kým sólista Opery SND Ľudovít Ludha apeloval na hereckú komunitu, aby ich prestali ponižovať a podceňovať operu, lebo všetci umelci sú na jednej lodi, herci kroky generálneho riaditeľa bezvýhradne podporili. Herec Jozef Vajda dokonca v diskusii arogantne vyzval operných spevákov, prečo nejdú do zahraničia, keď sú takí dobrí. „Na to aby SND mohlo naďalej napĺňať službu verejnosti, ktorá mu ako erbovej kultúrnej inštitúcii prináleží, je predovšetkým potrebná jeho personálna a finančná stabilita,“ uvádza sa vo vyhlásení, ktoré na zhromaždení prečítala Diana Mórová, prerušovaná nesúhlasnými výkrikmi operných spevákov. https://www.facebook.com/reel/34273322555600329
Takže nielenže sa nepostavili na obranu svojich kolegov v navlas rovnakej situácii, ale navyše tieto oveľa drastickejšie personálne škrty podporili. Neviem, či tí, ktorí sa pasujú do úlohy samozvaných nositeľov svedomia národa, majú aspoň kúsok hanby v tele, keď dokážu obhajovať takýto dvojaký kilometer. Dokonca aj šéf hereckých odborov SND Branislav Bystriansky brutálne zavádza, keď tvrdí, že „prepustiť akéhokoľvek umelca je absurdita“ a že je to niečo podobné ako keby Slovenská akadémia vied prepúšťala akademikov. Ale to sa predsa stalo. Aj SAV v rámci konsolidačných opatrení prepustila desiatky vedeckých pracovníkov a herci to buď nezaznamenali alebo tomu ticho tlieskali, lebo veď išlo o prevažne „provládnych“ akademikov.
Už včera som vyjadril pobúrenie z toho, že riaditeľka Činohry SND Miriam Kičiňová navrhovala pôvodne prepustiť ťažko chorého Dušana Jamricha. Hryziem si do pery od hnevu nad toľkou neúctou, akoby nedokázali počkať, kým odíde sám. Prehovárala dokonca aj vynikajúcu Annu Javorkovú, či nechce uvoľniť miesto mladým. A teraz horekujú nad tým, že musí odísť oceňovaný mladý herec Roman Poláčik. Keď to tak veľmi rozhorčilo nitriansku herečku Evu Pavlíkovú, zaujímalo by ma, prečo neprotestovala proti tomu, keď ho vyhodili z Divadla Andreja Bagara v Nitre pre incident pod vplyvom alkoholu. Či to len v Bratislave je nenahraditeľný? Generálnej riaditeľke SND Zuzane Ťapákovej nepochybne uľahčil rozhodovanie aj tým, že v afekte vysypal pred jej dvere smeti (na čo existuje aj kamerový záznam). Herci jeho konanie obhajujú tým, že „on je taký emotívny“. Dobre, ale vidíte ten rozdiel medzi skutočnými osobnosťami divadla, ktoré boli pre verejnosť vzorom a ktorých sa chceli zbaviť ako nepotrebných a nadbytočných - a medzi takýmito namyslenými výrastkami, ktorí sa nevedia správať?
Oceňujem, že Táňa Pauhofová začala zmierňovať svoje pôvodné vyjadrenia, keďže ju nevyhodili, ale sama navrhla riešenie. No rovnako aj v prípade ostatných hercov nejde o výpovede, ale o veľmi slušné dohody, na základe ktorých ich diváci v predstaveniach naďalej uvidia (podobne to urobili v prípade Zdeny Studenkovej, Jána Koleníka a ďalších), ale činohra ušetrí na odvodoch spolu s ďalšími zamestnancami (o ktorých osud neprejavujú herci nijaký záujem) takmer milión eur. A keďže sa pôvodne obe strany dohodli, a následne z toho vznikla takáto hysterická politická téma, nemožno sa zbaviť dojmu, že išlo o vopred pripravenú organizovanú akciu.
Viete, nemusíme hercom vyčítať, keď už toľko moralizujú, že sa nepostavili za vyše 200 prepustených zamestnancov z výrobného závodu v Martine. Naozaj nie sú povinní sledovať všetko, aj keď by niekto mohol čakať, že keď už sa vyjadrujú politicky, budú spravodlivejší a zistia si dostatok informácií. Ale to, že otvorene podporili čistky oveľa väčšieho rozsahu priamo v SND za minulej vlády a dnes pre piatich (sic!!!) kolegov hovoria o totalite, mafii a likvidácii demokracie, je od nich absolútne svinstvo, po ktorom by už nikto nemal považovať ich politicky účelové názory za relevantné. Zvlášť, keď sa tak trochu tragikomicky stavajú už aj do úlohy ekonomických expertov a poučujú ministra financií, ako sa má robiť konsolidácia. Pardon, ale so všetkou úctou: pán Huba pre mňa zostane veľkou autoritou v oblasti divadla (nielen praktického herectva, ale aj teoretických a historických znalostí), no aby sme sa riadili jeho ekonomickými radami – to snáď ešte nie.
Títo herci už dávno nie sú svedomím národa, lebo stratili akúkoľvek sebareflexiu, stratili podporu väčšiny spoločnosti (snáď až na skupinky malomeštiakov) a zjavne to ani len netušia, neuvedomujú si, ako týmito prejavmi škodia sami sebe. Ich spoločenský status klesol na malú politicky nátlakovú skupinku. Keď herečka Janka Kovalčíková pred niekoľkými mesiacmi znechutene reagovala na slovník Roberta Fica a vyznala sa, že nechce premiéra, ktorý sa vyjadruje vulgárne, rozumel som jej. O to väčší šok som zažil, keď si pred niekoľkými dňami pozvala do relácie Rastislava Káčera - toho najvulgárnejšieho ministra zahraničných vecí, akého sme kedy mali so slovníkom krčmového hulváta - a vzhliadajúc k nemu zaliečavo počúvala jeho vyznanie „Buďme lepšími ľuďmi a živme v sebe empatiu, lásku a pokoru“. A ja mám len jednu otázku: nedogrcali ste sa sami zo seba z toľkého pokrytectva?
Táto spoločnosť nie je v rozklade preto, že by nevyznávala spoločné hodnoty, ale preto, lebo k ich uplatňovaniu pristupuje selektívne, pokrytecky a falošne. Keď Táňa Pauhofová spolu s Robom Rothom čítali po predstavení v SND vyhlásenie, že kultúra nie je len spôsob umeleckého vyjadrenia, ale aj spôsob, akým sa k sebe správame, nedalo sa s tým nesúhlasiť. Len by som poprosil, aby každý začal sám od seba a od svojej názorovej bublinky, nie demagogickými až hysterickými výčitkami na adresu tých druhých. Môžem ovplyvniť len tých, pre ktorých som autoritou a ktorí sú súčasťou môjho názorového spektra, nie tých druhých – to je už potom iba póza. Herci môžu využiť svoje známe tváre pre dobrú vec a zohrať pozitívnu a spoločensky významnú úlohu iba v prípade, ak budú vytvárať, propagovať a presadzovať rovnaké pravidlá pre všetkých – nie ak skĺznu do polohy ideologických mentorov súčasnej opozície. Preto nám dnes mimo svojich skutočných na javisku nemajú čo povedať
Eduard Chmelár
TÍTO HERCI UŽ DÁVNO NIE SÚ SVEDOMÍM NÁRODA, ALE IBA NÁTLAKOVOU POLITICKOU SKUPINKOU
K tej búrke v pohári vody a záplave skresľujúcich informácií o prepustených hercoch ešte niekoľko upresnení. Písal sa 5. máj 2022 a členovia Činohry Slovenského národného divadla v spoločnom vyhlásení vyjadrili podporu generálnemu riaditeľovi SND Matejovi Drličkovi, ktorý prepustil desiatky operných spevákov. Kým sólista Opery SND Ľudovít Ludha apeloval na hereckú komunitu, aby ich prestali ponižovať a podceňovať operu, lebo všetci umelci sú na jednej lodi, herci kroky generálneho riaditeľa bezvýhradne podporili. Herec Jozef Vajda dokonca v diskusii arogantne vyzval operných spevákov, prečo nejdú do zahraničia, keď sú takí dobrí. „Na to aby SND mohlo naďalej napĺňať službu verejnosti, ktorá mu ako erbovej kultúrnej inštitúcii prináleží, je predovšetkým potrebná jeho personálna a finančná stabilita,“ uvádza sa vo vyhlásení, ktoré na zhromaždení prečítala Diana Mórová, prerušovaná nesúhlasnými výkrikmi operných spevákov. https://www.facebook.com/reel/34273322555600329
Takže nielenže sa nepostavili na obranu svojich kolegov v navlas rovnakej situácii, ale navyše tieto oveľa drastickejšie personálne škrty podporili. Neviem, či tí, ktorí sa pasujú do úlohy samozvaných nositeľov svedomia národa, majú aspoň kúsok hanby v tele, keď dokážu obhajovať takýto dvojaký kilometer. Dokonca aj šéf hereckých odborov SND Branislav Bystriansky brutálne zavádza, keď tvrdí, že „prepustiť akéhokoľvek umelca je absurdita“ a že je to niečo podobné ako keby Slovenská akadémia vied prepúšťala akademikov. Ale to sa predsa stalo. Aj SAV v rámci konsolidačných opatrení prepustila desiatky vedeckých pracovníkov a herci to buď nezaznamenali alebo tomu ticho tlieskali, lebo veď išlo o prevažne „provládnych“ akademikov.
Už včera som vyjadril pobúrenie z toho, že riaditeľka Činohry SND Miriam Kičiňová navrhovala pôvodne prepustiť ťažko chorého Dušana Jamricha. Hryziem si do pery od hnevu nad toľkou neúctou, akoby nedokázali počkať, kým odíde sám. Prehovárala dokonca aj vynikajúcu Annu Javorkovú, či nechce uvoľniť miesto mladým. A teraz horekujú nad tým, že musí odísť oceňovaný mladý herec Roman Poláčik. Keď to tak veľmi rozhorčilo nitriansku herečku Evu Pavlíkovú, zaujímalo by ma, prečo neprotestovala proti tomu, keď ho vyhodili z Divadla Andreja Bagara v Nitre pre incident pod vplyvom alkoholu. Či to len v Bratislave je nenahraditeľný? Generálnej riaditeľke SND Zuzane Ťapákovej nepochybne uľahčil rozhodovanie aj tým, že v afekte vysypal pred jej dvere smeti (na čo existuje aj kamerový záznam). Herci jeho konanie obhajujú tým, že „on je taký emotívny“. Dobre, ale vidíte ten rozdiel medzi skutočnými osobnosťami divadla, ktoré boli pre verejnosť vzorom a ktorých sa chceli zbaviť ako nepotrebných a nadbytočných - a medzi takýmito namyslenými výrastkami, ktorí sa nevedia správať?
Oceňujem, že Táňa Pauhofová začala zmierňovať svoje pôvodné vyjadrenia, keďže ju nevyhodili, ale sama navrhla riešenie. No rovnako aj v prípade ostatných hercov nejde o výpovede, ale o veľmi slušné dohody, na základe ktorých ich diváci v predstaveniach naďalej uvidia (podobne to urobili v prípade Zdeny Studenkovej, Jána Koleníka a ďalších), ale činohra ušetrí na odvodoch spolu s ďalšími zamestnancami (o ktorých osud neprejavujú herci nijaký záujem) takmer milión eur. A keďže sa pôvodne obe strany dohodli, a následne z toho vznikla takáto hysterická politická téma, nemožno sa zbaviť dojmu, že išlo o vopred pripravenú organizovanú akciu.
Viete, nemusíme hercom vyčítať, keď už toľko moralizujú, že sa nepostavili za vyše 200 prepustených zamestnancov z výrobného závodu v Martine. Naozaj nie sú povinní sledovať všetko, aj keď by niekto mohol čakať, že keď už sa vyjadrujú politicky, budú spravodlivejší a zistia si dostatok informácií. Ale to, že otvorene podporili čistky oveľa väčšieho rozsahu priamo v SND za minulej vlády a dnes pre piatich (sic!!!) kolegov hovoria o totalite, mafii a likvidácii demokracie, je od nich absolútne svinstvo, po ktorom by už nikto nemal považovať ich politicky účelové názory za relevantné. Zvlášť, keď sa tak trochu tragikomicky stavajú už aj do úlohy ekonomických expertov a poučujú ministra financií, ako sa má robiť konsolidácia. Pardon, ale so všetkou úctou: pán Huba pre mňa zostane veľkou autoritou v oblasti divadla (nielen praktického herectva, ale aj teoretických a historických znalostí), no aby sme sa riadili jeho ekonomickými radami – to snáď ešte nie.
Títo herci už dávno nie sú svedomím národa, lebo stratili akúkoľvek sebareflexiu, stratili podporu väčšiny spoločnosti (snáď až na skupinky malomeštiakov) a zjavne to ani len netušia, neuvedomujú si, ako týmito prejavmi škodia sami sebe. Ich spoločenský status klesol na malú politicky nátlakovú skupinku. Keď herečka Janka Kovalčíková pred niekoľkými mesiacmi znechutene reagovala na slovník Roberta Fica a vyznala sa, že nechce premiéra, ktorý sa vyjadruje vulgárne, rozumel som jej. O to väčší šok som zažil, keď si pred niekoľkými dňami pozvala do relácie Rastislava Káčera - toho najvulgárnejšieho ministra zahraničných vecí, akého sme kedy mali so slovníkom krčmového hulváta - a vzhliadajúc k nemu zaliečavo počúvala jeho vyznanie „Buďme lepšími ľuďmi a živme v sebe empatiu, lásku a pokoru“. A ja mám len jednu otázku: nedogrcali ste sa sami zo seba z toľkého pokrytectva?
Táto spoločnosť nie je v rozklade preto, že by nevyznávala spoločné hodnoty, ale preto, lebo k ich uplatňovaniu pristupuje selektívne, pokrytecky a falošne. Keď Táňa Pauhofová spolu s Robom Rothom čítali po predstavení v SND vyhlásenie, že kultúra nie je len spôsob umeleckého vyjadrenia, ale aj spôsob, akým sa k sebe správame, nedalo sa s tým nesúhlasiť. Len by som poprosil, aby každý začal sám od seba a od svojej názorovej bublinky, nie demagogickými až hysterickými výčitkami na adresu tých druhých. Môžem ovplyvniť len tých, pre ktorých som autoritou a ktorí sú súčasťou môjho názorového spektra, nie tých druhých – to je už potom iba póza. Herci môžu využiť svoje známe tváre pre dobrú vec a zohrať pozitívnu a spoločensky významnú úlohu iba v prípade, ak budú vytvárať, propagovať a presadzovať rovnaké pravidlá pre všetkých – nie ak skĺznu do polohy ideologických mentorov súčasnej opozície. Preto nám dnes mimo svojich skutočných na javisku nemajú čo povedať
Eduard Chmelár
