Mendacem memorem esse oportet
TÁTO SPOLOČNOSŤ SI ZARÁBA NA OBROVSKÝ PROBLÉM S NEPREDVÍDATEĽNÝMI NÁSLEDKAMI
Uhorková sezóna evidentne vrcholí, pretože rozum mi zostáva stáť, z čoho dokážu naše médiá vyrobiť „kauzu". Bulvár sa už niekoľko dní živí tým, že rozmazáva vyjadrenie Martina Valihoru, ktorým sa dištancoval od spoločnej fotografie so mnou. Tvrdí, že som porušil dohodu o tom, že je to len na súkromné účely. Mrzí ma, že sme túto situáciu pochopili každý inak. Na tej akcii panovala výborná uvoľnená nálada, fotil sa tam každý s každým a v jednej chvíli skladateľ Oskar Rózsa známeho bubeníka so smiechom upozornil, aby si dal pozor, lebo o ňom napíšem dlhý kritický text (čím zrejme narážal na moje výhrady k jeho úprave štátnej hymny, ktoré sme si už vyjasnili). Martin Valihora sa ma spýtal, či je to pravda a ja som ho ubezpečil, že nie, že žartuje, že nič také s tým nemienim robiť.
Naozaj mi nezišlo na um, že to znamená, že tá fotografia sa nesmie nikde objaviť. Keď som ju v nedeľu zverejnil tu na FB, prakticky obratom mi napísal a veľmi slušne ma požiadal, aby som ju stiahol, čo som aj okamžite urobil. Naozaj nie som odkázaný na to, aby som sa chválil fotografiami, o ktoré niekto nestojí. Napísal som mu, že ma mrzí, že k tomu pristupuje takto, lebo ten zámer má dobrú myšlienku celospoločenskej tolerancie, ale rešpektujem jeho rozhodnutie. Trochu ma preto prekvapilo, že na druhý deň zverejnil svoj status k tejto téme, pretože ak pre týždenník Plus 7 dní povedal, že o žiadnu senzáciu nestál, práve týmto ju vyrobil.
Napriek tomu chcem oceniť pokojný a kultivovaný štýl, akým sa pán Martin Valihora k celej veci vyjadril. Naďalej si ho veľmi vážim ako fenomenálneho hudobníka a je mi úprimne ľúto, ak mu toto nedorozumenie spôsobilo nepríjemnosti. V statuse naznačil, že v mladosti urobil „veľa hlúpostí a chýb", vďaka ktorým sa dostal pod tlak verejného odsúdenia za to, ako žije, a odvtedy si dáva veľký pozor na to, čo robí. Úplne mu rozumiem. Sám som žasol nad tým, čo spôsobila táto nevinná fotografia v jeho sociálnej skupine (podobne ako moje stretnutie so Sulíkom), koľko nenávisti, verejného odsudzovania a konšpirovania sa mu dostalo za to, že sa ocitol na jednom mieste s ľuďmi z inej spoločenskej bubliny. Možno dostal strach, možno sa cítil existenčne ohrozený, muselo to byť nepríjemné. Ale práve tento šialený stav spoločnosti iba v plnej miere potvrdzuje a podčiarkuje to, o čom som písal v nedeľu.
Podľa výskumu DEKK Inštitútu len 45 % Slovákov nemá problém byť v kontakte s človekom, ktorý volí oponentov. Každý piaty z nás odmieta s takýto človekom romantický vzťah a každý siedmy ho nechce ani za kolegu v práci. Varujem pred týmto alarmujúcim stavom už dlhodobo. Ak väčšina obyvateľov tohto štátu odmieta komunikáciu s niekým, kto nepatrí do našej bubliny, táto spoločnosť si zarába na obrovský problém s nepredvídateľnými následkami. To, že ľudia sú čoraz menej ochotní stretávať sa s osobami s rozdielnymi názormi a hodnotami, vplýva nielen na zvyšovanie polarizácie, ale napríklad aj na to, že si neprimerane zjednodušujeme realitu. Je to jeden z najvážnejších problémov tejto spoločnosti.
Súčasťou tohto trendu je aj ostrakizácia výrazných jednotlivcov, s ktorými si nevie mainstream argumentačne poradiť, a preto ich radšej vypudí zo svojho stredu alebo ich izoluje - túto formu uprednostňuje pred poctivou polemikou s nimi. Ako však pripomína Freud, potlačené v spoločnosti je nebezpečnejšie ako vyslovené. To, čo viete vysloviť, vás už neohrozuje. Ale to, čo sa bojíte vysloviť, sa zmení na symptóm. Až keď to vyslovíte, sa oslobodíte. Preto je dobré vidieť, že v slovenskej spoločnosti sú prúdy, ktoré sa nám nemusia páčiť. Ich ignorovaním problém zväčšujeme.
No ešte väčší problém je, že sa tu začal pod spoločenským tlakom čoraz viac presadzovať trend vyviňovania sa z fotiek s ľuďmi, ktorí sa nachádzajú na opačnej strane názorového spektra. Výrazne sa na tom podieľajú médiá. Spomeňme si na situáciu, keď sa na nejakej akcii odfotil väzobne stíhaný Daniel Bombic s operným spevákom Petrom Dvorským.
Majstrovi to neprekážalo do tej chvíle, kým ho nezačala časť médií a aktivistov kritizovať za to, že má fotku s extrémistom. Vtedy dal umelec písomné vyhlásenie, v ktorom tvrdil, že netušil, s kým sa fotí a že keby to vedel, tak fotografiu určite odmietne. Už vtedy som povedal, že toto sebaospravedlňovanie považujem za chybu.
Majster Dvorský sa počas svojej kariéry fotil s tisícmi fanúšikov, o ktorých nemohol a ani nemusí vedieť, odkiaľ sú a aký je ich životopis. Ak raz pristúpi na túto hru, potom ho kedykoľvek môžu konfrontovať s podobnou situáciou a on sa bude musieť donekonečna vyviňovať. Okrem toho je to neúctivé aj voči publiku, lebo predpokladám, že si nevyberá, kto môže počúvať jeho spev. Keď sa pri mne zastavia ľudia a chcú sa so mnou odfotiť, nekádrujem ich, kto sú, odkiaľ sú, čo chcú s tou fotkou robiť a kde ju použijú. Toto sa ma už netýka, je to ich rozhodnutie, tak ako ja zodpovedám len za svoje vlastné činy, nie za skutky iných.
Kam sme to dospeli, keď nám po každej stránke marginálna časť verejnosti chce diktovať, s kým sa môžeme odfotiť, s kým sa nesmieme stretávať, s kým máme dovolené sa rozprávať a dokonca chcú z toho vyvodzovať šialené konštrukcie o našich údajných plánoch, hoci stretnutie takýchto ľudí nedokazuje nič iné ako to, že sú medzi nami inteligentné bytosti, ktoré spolu dokážu diskutovať aj napriek názorovým rozdielom a sú schopní stavať mosty porozumenia a vzájomného rešpektu?
Mrzí ma vzniknutá situácia, do ktorej som nechtiac dostal pána Martina Valihoru, lebo nie všetci sme schopní odolávať tým obrovským verejným tlakom, nie každý musí mať v sebe tú „odvahu vystúpiť zo svojej bubliny a odmietnuť uzavreté klany", čo bol zmysel môjho nedeľného príspevku. O to viac a s väčším porozumením pre individuálnu situáciu každého z nás sa však budem usilovať naďalej prelamovať tie bariéry v našej spoločnosti, lebo je to jednak prirodzená súčasť môjho bytia a jednak každý triezvo uvažujúci jednotlivec musí cítiť, že súčasná situácia nie je ani normálna, ani udržateľná. Naopak, je nebezpečná pre zdravie celej spoločnosti.
Edo Chmelár
