Dead Cabbage Walking
Cez deň chodím po nemocničných vyšetreniach, preto teraz iba stručná nočná poznámka v súvislosti s dianím okolo odsúdeniahodných nenávistných útokov na Mimi Šramovú zo strany takzvaných médií hlavného prúdu a primitívnych hejterov.
Momentálne držím už nejaký čas bohužiaľ nie veľmi príjemný primát najstaršieho politického komentátora, preto si toho pamätám v politike a v žurnalistike až nepríjemne veľa. Napríklad sa pýtam, lebo si na to pamätám veľmi dobre, kto sa kedy zastal môjho zmláteného a dobitého kolegu, novinára Pavla Kapustu, keď ho v roku 1998 zbili hejteri v centre hlavného mesta a po surovej bitke ho na zemi ešte aj dokopali a opľuli, lebo nesúhlasili s jeho novinárskymi názormi? Kto sa ho vtedy, v roku 1998, zastal? Pani Šramová, Mimi, tomu skvelému novinárovi išlo uprostred mesta na tej dlažbe na zemi o život - pamätáte sa na to? Ja sa totiž nepamätám, že by ste sa vtedy nad tým verejne rozhorčili a odsúdili to. Vraj ste v tom čase pracovali na americkej ambasáde - priam ideálne miesto vyjadriť sa rovno odtiaľ s osobným morálnym apelom.
Rovnako si nepamätám, nech sa akokoľvek snažím spomenúť si, že by ste sa boli zastali desiatok statočných redaktorov STV, internovaných krátko po voľbách 1998 (po nástupe Mikuláša Dzurindu k moci) na 28. poschodí budovy televízie v Mlynskej doline, kde ich držali v neľudských podmienkach pod ozbrojeným komandom a hejtovali ich na dennej báze všetky takzvané mienkotvorné médiá, na čele s denníkom SME a TV Markíza, ako keby boli bezcenným prašivým dobytkom. Keďže ste jazykovo zbehlá a pracovali ste na americkej ambasáde, ponúkli ste vtedy spoluprácu a pomoc hovorcovi tých charakterných internovaných novinárov, Romanovi Mistríkovi, keď potreboval medializovať ten škandalózny prípad v zahraničí? Máte silne vyvinutý cit pre spravodlivosť, podnikli ste vtedy pre tú skupinu žurnalistov niečo? Ja áno - boli to moji kolegovia a v spolupráci s pánom Mistríkom som napísal vyargumentovaný apel do zahraničia v angličtine a dokonca som sa otvoreným listom obrátil aj priamo na vtedajšiu chargé d'affaires britskej ambasády s dôrazným upozornením, či si zahraničné ambasády uvedomujú, že tu je beštiálny hon na skupinu novinárov, ktorí sa môžu plným právom uchádzať o politický azyl napríklad v Londýne. Je to aj na zázname z vtedajších televíznych novín STV. Spomínate si na to, ako sa v parlamente nenávistne hejtovali charakterní novinári ako Huďo, Kapusta, Maroš Puchovký a trebárs aj Zoldy priamo za rečníckym pultom rokovacej sály NR SR? Mimochodom, ani slovom ste sa neozvali ani keď na mňa ako na podpredsedu Združenia slovenských novinárov zaútočila v redakčnom úvodníku denníka PRÁCA v čele šíku protislovenských médií podpredsedníčka Slovenského syndikátu novinárov Klára Grossmannová, že by ma bolo treba namiesto pocty od ministra kultúry zavrieť za moje novinárske názory na psychiatrii, až z toho zozeleniem. Viete čo za tým potom nasledovalo, aké hejty sa na mňa valili? Prečo ste mlčali? Bránil som sa samozrejme súdnou žalobou, ale Vy ste boli ticho. Škoda, bolo by dnes na čo v minulosti spomínať aj v takýchto súvislostiach.
Inak, pán Pavel Kapusta, okrem toho, že je to skúsený píšuci novinár a autor výborných vlastných článkov a komentárov, robí aj vynikajúce profesionálne rozhovory Na Palete presne tak, ako ich robil celý život aj tridsať rokov dozadu, napríklad aj v Slovenskej televízii. Rovnako špičkové novinárske rozhovory robí aj Anka Žitná a áno, aj mimoriadne kultivovaná Lenka Zlatev v TV OTV, ale to len na okraj. Žurnalistika je tu našťastie oveľa dlhšie než len nejakých 5 alebo 6 rokov..... Ani pamäť tu chvalabohu nie je krátka.
Michal Zoldy
KU KAUZE MIMI ŠRAMOVEJ: NIČ NOVÉ POD SLNKOM
Mediálny útok redaktorky denníka SME Zuzany Kovačič Hanzelovej proti nezávislej novinárke Mimi Šramovej je jeden z poľutovaniahodných počinov tejto snaživej propagandistky a hlásnej trúby neoliberálov a progresivistov, ktorej zmyslom života je vyvolávať nenávisť voči všetkým, čo majú iný názor ako jej politická sekta. Mentálnu úroveň tohto dievčatka dokonale ilustruje okrídlený výrok "O pravde sa nediskutuje", ktorým zatienila celoživotné dielo Platóna i Aristotela.
Dôvod pohonu na Mimi Šramovú je jasný: je to jej dosah na ovplyvňovanie verejnej mienky a nie je ťažké si domyslieť, kto si ho u ZKH objednal. V tomto prípade si zvolila osvedčenú formu diskreditácie cez finančné príjmy, ktorá na závistlivom Slovensku dokonale funguje.
Nakoniec, aj mňa minulý rok podobným spôsobom atakovala redaktorka 360-ky Barbora Šišoláková. Musím konštatovať, že ak má Mimi "exkluzívny prístup k členom koalície a ministrom" a dokázala si na štátnych úradoch a ministerstvách vybaviť dohody o platenej mediálnej spolupráci, je to len jej šikovnosť.
Inou otázkou je - a tá už patrí koaličným predstaviteľom - prečo rovnakým spôsobom ako Mimi nepodporujú aj iných nezávislých novinárov a médiá, ktoré im nezištne pomáhajú v zápase s agresívnymi korporátnymi médiami a sprostredkúvajú občanom ich myšlienky, názory a informácie. Pardon, vlastne podporujú aj niektoré iné, ale ani zďaleka nie väčšinu z nich.
Nemožno si nevšimnúť aj ďalšiu okolnosť nenávistného počinu ZKH: na svojom profile, kde sa objavilo veľké množstvo vulgárnych útokov na Mimi Šramovú, umožnila zverejnenie jej bratislavskej adresy.
Nečudo, že novinárka sa prestala cítiť bezpečne a v spojitosti s tým podala trestné oznámenie. Je iróniou osudu, že za zverejnenie súkromnej adresy podala svojho času Kovačič Hanzelová trestné oznámenie na Dannyho Kollára, ktorý aj v dôsledku toho prežil takmer rok za väzenskými múrmi. Analogicky by preto teraz mala za mreže putovať aj ZKH.
Musím však poznamenať, že to, čo sa práve deje Mimi, nie je nič nové pod slnkom a je to len slabá ochutnávka toho, čo som v 90. rokoch a po miléniu na vlastnej koži zažil ja a ďalší proslovenskí žurnalisti. Keď som pracoval v spravodajstve Slovenskej televízie, mainstream na mňa za moje pronárodné komentáre a reportáže usporadúval doslova mediálnu štvanicu.
Napriek tomu som zažíval záplavu nadšených reakcií ľudí a podávanie rúk na ulici, či v stovkách listoch od divákov, ktoré mi každý mesiac do televízie prišli. Inde sa vox populi neprejavoval: bola to doba, keď bol internet v plienkach, sociálne siete neexistovali a málokto vedel, čo je to SMS-ka.
Lenže stupňujúce sa očierňovanie a útoky na moju osobu prinášalo u časti obyvateľstva svoje ovocie. Napríklad v podobe agresívnej korešpondencie, ktorej zlatým klincom bol použitý toaletný papier zabalený v poštovej obálke a zaslaný na moje meno do STV (aj v tom bolo čaro klasickej ľudskej komunikácie, ktoré v dnešnom digitálnom svete už nepoznáme).
V televízii Markíza pravidelne vysielali útočné reportáže na mňa a na STV, ktorá vraj klame, k môjmu menu pripájali označenie "kontroverzný novinár" (prívlastky dezinformátor a hoaxer vtedy ešte neboli vynájdené). V článkoch a komentároch noviny a časopisy špinili moje meno len preto, že som na obrazovkách verejnoprávnej televízie hovoril pravdu, ktorá sa väčšinovým neoliberálnym médiám v cudzích rukách, ktoré už vtedy financoval spoza oceána George Soros, nehodila.
Nepomáhala mi ani relácia politickej satiry Fašírka, ktorej scenár som písal a režíroval ju, a ani to, že som ako prvý novinár na Slovensku začal verejne hovoriť o Sorosovi a jeho sieti mimovládok.
Bez problémov používali proti mne vyslovené výmysly a klamstvá - napríklad v časopise Plus 7 dní vyšiel vymyslený článok s falošnou fotografiou luxusnej vily s bazénom, ktorú mi vraj kúpil premiér Vladimír Mečiar.
Výsledkom bolo, že sa proti mne množili verbálne útoky najmä v hlavnom meste, ktoré bolo mainstreamom najviac zradikalizované, vyhrážky fyzickým násilím na uliciach, ale aj v obchodoch, kde som nakupoval.
Situácia sa stupňovala s rastúcou intenzitou šírenia nenávisti médií a mainstreamových novinárov proti ich vlastnému kolegovi s inými názormi. Z tohto dôvodu som bol nútený prestať cestovať MHD a začať používať služobné vozidlá STV a taxíky. Nebolo jednoduché žiť a pracovať v takej atmosfére.
Všetko vyvrcholilo pred voľbami v roku 1998, keď ma na Obchodnej ulici v Bratislave zbila skupinka chuligánov. Spolu s kolegyňami z televízie, ktoré boli nablízku, sme išli na políciu a incident nahlásili. Útočníkov nikdy nevypátrali. Po tom, ako som v televíznych novinách odvysielal príspevok o tomto fyzickom útoku, v denníku Pravda vyšiel na druhý deň otvárací článok s titulkom: "Kapusta robí zo seba disidenta".
Po voľbách, keď sa moci chopil Dzurinda, som sa ocitol v "koncentračnom tábore" na 28. poschodí výškovej budovy STV, kde ma spolu s ďalšími kolegami exkomunikovalo nové vedenie verejnoprávnej televízie. Proti tejto zvrhlosti, po ktorej nasledovali politické čistky, márne protestovali medzinárodné organizácie, okrem iných aj Výbor na ochranu novinárov so sídlom v New Yorku.
Po mojom vyhadzove z STV vyšiel časopisecký článok, ktorého autorka sa vytešovala, že v STV konečne zvíťazila demokracia. Ani po výpovedi mi však nedali pokoj. Presstitúti využili akúkoľvek zámienku, aby ma ďalšie roky systematicky očierňovali, pričom používali osvedčenú formulku "kontroverzný novinár" či "Mečiarov propagandista".
Dôvodom bolo napríklad získanie plateného reklamného priestoru z ministerstiev v médiu, ktoré som viedol. Pritom mainstream dostával z rovnakých štátnych zdrojov miliónové sumy za reklamu - to však bolo podľa nich, samozrejme, v poriadku. Raz mi denník SME v printovej verzii dokonca venoval celú novinovú dvojstranu - až takto si dali záležať na mojej diskreditácii.
Inokedy ma škandalizovali za to, že mediálne spolupracujem so štátnou inštitúciou, alebo že pre inú štátnu inštitúciu moderujem vzdelávací program. A úplne ich vytáčalo, že ma prezident Ivan Gašparovič brával ako novinára na svoje zahraničné pracovné cesty (hoci štát neplatil za moje ubytovanie a ďalšie náklady). Hovorcu Mareka Trubača sa presstitúti pravidelne pýtali, ako je možné, že Kapusta je súčasťou novinárskeho sprievodu prezidenta...
Podobné veci ako ja zažili aj iní novinári, ktorí nepatrili do sorosovského stáda. Tí, čo proslovenských novinárov a politikov opľúvali, sa za odmenu mali ako prasce v žite - napríklad taká Monika Tódová, ktorá získavala finančné granty z americkej ambasády a dostávala od nej novinárske ceny za jej propagandistické snaženie. Dnes býva v luxusnom byte v lukratívnej časti Bratislavy pod Slavínom, ktorého nadobudnutie nedokáže finančne zdokladovať. Ale to už je iná téma...
Pavel Kapusta
