Pomohla mi Vadkerti talkshow

Pomohla mi Vadkerti talkshow Pozor, nebezpečné dotýkať sa Vadkerti na zem padlých! 15.4.2004 Hana Fábry Pri spomienke na včera odvysielanú Vadkerti talkshow na verejnoprávnej Jednotke ma napadá niekoľko ďalších rovnako nepríjemných až bulvárnych titulkov hodných výsledku zmienenej relácie - Vadkerti hodila diskurz o homosexualite späť k roku 1989; Zmanipulovaná a manipulujúca Andrea Vadkerti; Rybníček nechce antidiskriminačný šot Úradu vlády kvôli teplým, ale zarobí na nich rád! Kto je horší? Rybníček a Mečiar či Vadkeri a Gašparovič? Tí, ktorí zneužívajú moc alebo tí, ktorí jej prisluhujú. Tí, ktorí mocou manipulujú vo svoj prospech či v mene svojich nadideí alebo tí, ktorí v záujme udržania si svojich platov, teplučkých miest a pochybnej prestíže “držia ústa a krok”? Je vôbec niekto z nich horší? Je možné, aby jedno zlo bolo horšie/menšie ako iné zlo? Táto otázka sa mi stále viac zavŕtava pod kožu, pretože na Slovensku je to práve tak... Zbožšťujeme menšie zlo, aby sme mali čisté svedomie, že sme to boli my, kto nedal možnosť príchodu zla absolútneho, respektíve toho väčšieho. Preto (niektorí so zaťatými zubami) volíme Schustera, Gašparoviča, Dzurindu... A pozeráme Vadkerti talkshow. Chodíme k nim ako hostia domnievajúc sa, že môžeme malé zlá ovplyvniť a eliminovať ich na ešte menšie, možno až na nezlá. Nemýľme sa, z vody kola nebude, zo zla dobro tiež nie. Útržky z nedávnej histórie (mojej) Pred pár týždňami mi volala dramaturgička talkshow Andrey Vadkeri a ponúkla mi ako “viditeľnej” lesbe možnosť účinkovať v tejto relácii na tému Som homosexuál. Mala som tam prezentovať svoj osud, svoj teplý ľudský príbeh. Pri rozhovore s pani dramaturgičkou som získala pocit, obvyklý pri komunikácii s niektorými novinármi, že ide opäť o predvádzanie rozprávajúcich zvieratiek v ZOO. A naviac o predaj reklamného priestoru (talkshow je len balast okolo toho, to všetci vieme). Mala som sa zaradiť medzipikošky, ktoré prostredníctvom talkshow zvyšujú sledovanosť, čím úmerne zväčšujú reklamný priestor a s ním prirodzene aj balík peňazí zaňho. Napriek tomuto vedomiu som si vypýtala jeden deň na rozmyslenie a na pozretie jedného dielu talkshow. Konzultovala som so svojou partnerkou, čo si o tom myslí, konzultovala som so svojím politickým ja, pýtala som sa na názory ľudí okolo mňa (neboli príliš lichotivé). Spytovala som svoje svedomie politickej lesbickej aktivistky, či je lepšie urobiť NIEČO, čo nepovažujem osobne za dobré, ale mohlo by to možno pomôcť homosexuálnej komunite na Slovensku alebo či radšej neurobím NIČ, aby som sa nespreneverila samej sebe a rozhodnutiu nikdy nevstúpiť do homofóbnej Rybníčkovej televízie (nenahovárajme si, prosím, že je to NAŠA televízia len preto, že je za NAŠE...). A narazila som na dilemu menšieho/väčšieho zla. Je menšie zlo ísť do televízie, ktorá ma zámerne zneviditeľňuje a diskriminuje, ktorá ale na mne pod zásterkou presne opačných pohnútok chce zarobiť; ktorá sa tvári, že tým, že nám ukáže konkrétne ľudské osudy (čítaj nešťastia), nám pomáha sa zmierovať s našimi vlastnými osudmi (čítaj nešťastiami)? Je menšie zlo ísť si sadnúť do nejakej relácie s cieľom pomôcť komunite, pre ktorú roky pracujem alebo je menšie zlo tam neísť a prejaviť tak svoj politický nesúhlas s praktikami v Slovenskej televízii, a de facto nevyužiť ponúknutý priestor na pomoc mojim “teplým blížnym”? Povedala som si, že zlo je zlo, a – ostala som doma. Vadkerti Talkshow, 14. apríla, podvečer na Jednotke Nebudem citovať výroky moderátorky, jej hostí ani človeka, ktorého som si pracovne pre seba nazvalaspecial guest. Nebudem ich dokonca ani komentovať - na to nemám dosť psychických síl ani vnútornej rovnováhy, ihneď skĺzavam k lacným vulgarizmom. Dotknem sa však najčastejšie omieľaného výraziva relácie. Priznanie. K tomu sladký chápavý úsmev moderátorky. Predstavujem si, že by sa na mňa podobne zadíval psychiater po dôvernom zdelení, že som Napoleonova žena. Alebo deti na psíka s piatimi nôžkami... Obžalovaný! Priznajte sa! Je to poľahčujúca okolnosť. To je moja hlavná asociácia v súvislosti so slovkom priznanie. Ja sa necítim nijako vinná, že som “na baby”, nemám čo komu priznávať. Porozprávať sa, to áno, predsa len je môj lesbizmus menšinová inakosť, a ako menšinová je menej obvyklá a možno preto viac rozpravyhodná. Ale priznávať sa? S čím? Nikomu svojou láskou k ženám neubližujem. Bolo by pre mňa nesmierne zaujímavé pozorovať, ako sa pani moderátorka (pozor, toto je len perzonifikácia) priznáva rodičom k svojej heterosexualite a ako sa s tým oni (ťažko) zmierujú, a ako sa s tým neskôr hrdinne priznáva televíznym divákom. Znie to čudne? S čím sa má priznávať? Je predsa prirodzené byť heterosexuálna. Byť heterosexuálna je prirodzenosť pani moderátorky, byť lesbou je moja prirodzenosť. Alebo ak chcete, identita. Slovko priznanie, slabá úroveň informovanosti a z toho vyplývajúce (až detsky) naivne kladené otázky, večné pokusy triafať sa presne do ne/vkusupikošiekchtivéhodiváka, neuchopenie témy aj z iného uhla pohľadu ako je len neustále dokola všetkými novinármi opakované: Ako ste na TO prišli? Ako ste sa s TÝM priznali rodičom? Ako ste sa s TÝM zmierili (vysvetlivka autorky textu: TO znamená v tomto kontexte nešťastný teplý osud). Chápem, malý priestor a chápem, chcelo by to iný typ relácie, chápem, divákov nič iné nezaujíma. Ak toto stačí novinárke, prosím, jej slobodná voľba... Slobodná voľba, naozaj? Potiaľto bola stále reč len o neprofesionálnom nezvládnutí témy relácie (pripomínam, že hovorím iba z môjho uhla pohľadu). To sa môže stať, tém je veľa, času málo... Teraz chcem ale spomenúť pána v pozadí. Special guest relácie. Špeciálny hosť. Hosť, ktorý zmenil ľudskú podobu talkshow v manipulatívnu prezentáciu neverejnoprávnej moci. Katolíckej moci pána Rybníčka. Katolícky poslanec, psychiater – známy liečiteľ homosexuality – Alojz Rakús. Special guest. Ako odborník na liečenie homosexuality dostal v relácii priestor na okomentovanie témy. Nepredpokladám, že pozvanie pána Rakúsa bolo nápadom pani Vadkerti. Predpokladám, že bolo nápadom katolíckej šedej emincie v pozadí. Nevidela som veľa relácií Vadkerti talkshow, ale v tých, ktoré som videla, nevystupoval žiaden odborník vyjadrujúci sa k téme. A ak sa niekto domnieva, že to bol pokus o vyváženosť, pretože dostal slovo aj človek z druhej strany, tak sa domnieva zle. Ak by to tak naozaj malo byť, možnosť povedať svoj názor by dostal aj iný odborník – odborník, ktorý na tému nazerá z opačného uhla ako pán Rakús. Hostia prezentujúci svoje osudy nie sú v tomto prípade partnermi doktora Rakúsa na vyváženú diskusiu. Výstup je teda jasný. Teplí zarobili na reklamný balík, Rakús uviedol veci “na pravú” mieru. Vysvetlil divákom, že tento pokazený zub je možné vytrhnúť a netreba sa s ním ďalej trápiť, že je to dokonca nebezpečné a zdravie ohrozujúce a ako také aj riešiteľné (liečiteľné). Celkom obyčajná jednoduchá manipulácia s divákom. Tento článok píšem 15. apríla 2004. Práve v tento deň sa pred desiatkami rokov potopil luxusný parník Titanic. Jeden redakčný kolega mal nápad na ďalší titulok môjho textu: Slovenská televízia – Titanic potápajúci sa v rybníčku. Copyright :CHANGENET.SK : denne o občianskej spoločnosti P.S.: http://www.sik.sk/vendegek/vadkerti/andrea.html