ANI PRVÉ, ANI POSLEDNÉ

ANI PRVÉ, ANI POSLEDNÉ Žiadosť o odvysielanie opravy podľa § 19 a nasl. zákona č. 81/1966 Zb „Slovenská televízia odvysielala 2. marca 2005 v programe Reportéri príspevok Pokazená oprava o rekonštrukcii časti archívu Slovenského filmového ústavu, konkrétne filmov režiséra Juraja Jakubiska. Príspevok obsahoval viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje o procese obnovy a záchrany časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu, ako aj nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré sa dotýkajú cti generálnej riaditeľky sekcie médií a audiovízie Zuzane Mistríkovej, a to najmä - o neoprávnenom použití prostriedkov štátneho rozpočtu, - o konflikte medzi Slovenským filmovým ústavom a ministerstvom kultúry ohľadom zodpovednosti za neodbornú obnovu filmov, - o postavení a zodpovednosti Z. Mistríkovej v procese obnovy, - o existujúcich možnostiach rekonštrukcie filmových materiálov a nosičoch na ich uchovávanie, - o samotnej obnove a záchrane filmového archívu Slovenského filmového ústavu a reálnej hodnote uskutočnených prác na obnove, - o spôsobe kontroly používania verejných prostriedkov. Uvedené informácie nie sú pravdivé, pretože - vláda SR vyčlenila svojim uznesením z 19. marca 2003 sumu 18 354 000 Sk na záchranu a obnovu časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave, ktoré na tento účel aj boli použité. SFÚ postupoval tak, ako vyplýva z uznesenia vlády – okrem iného aj v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, čo reportáž neuviedla; - zodpovednosť za realizáciu uznesenia má Slovenský filmový ústav, ktorý o svojom postupe informoval ministerstvo kultúry. Nie je pravdou, že by si tieto dve inštitúcie „prehadzovali zodpovednosť“ za záchranu a obnovu časti filmového archívu. Predmetné tvrdenie postavilo obe inštitúcie do neprijateľnej pozície pred verejnosťou, a to nielen z hľadiska vzájomnej spolupráce, ale aj ich kompetencií; - Slovenský filmový ústav je jedinou oprávnenou osobou na nakladanie s archiváliami a na realizáciu uznesenia vlády. Celkové vyznenie reportáže nepravdivo informovalo diváka o tom, že Zuzana Mistríková vecne rozhodovala o jednotlivých krokoch obnovy a spôsobe použitia prostriedkov určených na opravu filmov. Zuzana Mistríková je generálnou riaditeľkou sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a nemá kompetenciu určovať spôsob a organizáciu, ktorou sa realizuje obnova archívu Slovenského filmového ústavu, do procesu obnovy predmetných filmov nezasahovala; - existujú dva technické spôsoby ako rekonštruovať filmový materiál – laboratórny a digitálny. Spôsob ako rekonštruovať poškodený film riešia napríklad pravidlá Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), ktorej je SFÚ členom. Napriek tomu príspevok laboratórnu rekonštrukciu filmových materiálov ako skutočnosť vôbec nepripúšťa a za rekonštrukciu je podľa neho možné považovať len proces digitálny. K tejto problematike neoslovila redaktorka ani jedného odborníka a tak sa divák nemohol dozvedieť, že filmové archívy na celom svete rekonštruujú filmy rovnakou metódou, ako boli rekonštruované filmy J. Jakubiska. Reportáž navyše vôbec neupozornila diváka ani na to, že Slovenský filmový ústav je aj filmovým archívom a je teda povinný zachovať autentickosť archivovaného filmu vrátane pôvodného filmového materiálu; - dokonca aj v prípade komplexnej digitálnej rekonštrukcie filmu sa tento v záverečnej etape procesu opätovne napaľuje na filmový materiál, pretože neexistuje v súčasnosti iný nosič, ktorý by bol schopný uchovať film v rozlíšení a kvalite, ktoré poskytuje filmová surovina (pričom by sa zároveň zohľadnilo aj časové hľadisko úschovy, ktoré je u iných nosičov ako filmového pásu tiež sporné). Keďže reportérka k danej problematike neoslovila žiadneho odborníka, divák sa z reportáže dozvedel nepravdivú informáciu, že v prípade zničenia filmových kópií je tieto možné znovu vytvoriť z diskety, či disku; - absolútne nepravdivá a zavádzajúca bola informácia o tom, že špičkové laboratóriá Barrandov by boli schopné predmetnú obnovu zabezpečiť za polovičnú sumu. Barrandov nevlastní potrebné technológie, pretože sa na rekonštrukciu archiválií nešpecializuje. Navyše sa do súťaže Slovenského filmového ústavu neprihlásil, takže obnovu realizovať ani nemohol. Cena zaplatená za služby Ateliéru Bonton - Zlín vyšla z medzinárodnej verejnej súťaže, ktorá bola realizovaná v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní a o správnosti jej uskutočnenia rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky. Napriek tomu, že Reportéri touto informáciou disponovali, v príspevku bola zamlčaná; - tvrdenie, že neexistuje kontrola použitia prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale len kontrola, či boli prostriedky minuté, je v rozpore so skutočnosťou. Ak by bolo pravdivé, znamenalo by to, že štát nemá vytvorený systém kontroly používania štátnych prostriedkov, čo nie je pravda. V súlade s platnou právnou úpravou má túto kompetenciu okrem zriaďovateľa organizácie aj príslušná správa finančnej kontroly, ministerstvo financií, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, či samotná vláda v kontexte plnenia jej uznesenia. Vyjadrenie hovorcu ministerstva financií bolo použité v príspevku účelovo a pravdu skresľujúco; hovorca ministerstva financií totiž uviedol len to, že ministerstvo financií nevykonáva vecnú kontrolu, čo však neznamená, že by ju nevykonával nik. Na základe uvedeného sa Slovenská televízia ospravedlňuje generálnej riaditeľke sekcii médií a audiovízie Zuzane Mistríkovej za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov, ktoré sa dotýkajú jej cti, ako aj za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o procese obnovy a záchrany časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu ako aj za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o jej účasti v tomto procese.“ O čase odvysielania predmetnej opravy Vás žiadame vopred informovať. V prípade, že nedôjde k odvysielaniu opravy, využijem na nápravu ďalšie právne kroky, ktoré mi právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje. S pozdravom Mgr. Zuzana M i s t r í k o v á generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie Žiadosť o odvysielanie opravy podľa § 21 a nasl. zákona č. 308/2000 Z. Slovenská televízia odvysielala 2. marca 2005 v programe Reportéri príspevok Pokazená oprava v dĺžke cca 11 min 30 s. o rekonštrukcii časti archívu Slovenského filmového ústavu, konkrétne filmov režiséra J. Jakubiska, ktorý obsahoval nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje o procese rekonštrukcie a účasti generálnej riaditeľke sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Zuzany Mistríkovej v ňom. Príspevok mal informovať divákov Slovenskej televízie o procese obnovy a záchrany časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu, konkrétne filmov, ktorých režisérom je Juraj Jakubisko. Redaktorke STV K. Meščanovej boli na základe jej žiadosti vopred sprístupnené informácie a fotokópie dokladov o vyúčtovaní financovania projektu „Obnova a záchrana časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave“ generálnou riaditeľkou sekcie médií a audiovízie MK SR; bol jej sprístupnený materiál vypracovaný SFÚ – Charakteristika projektu – vyhodnotenie projektu, Obnova a záchrana časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave, ako aj materiál Úvodná správa z procesu realizácie záchrany filmov režiséra Juraja Jakubiska, vykonanej za účelom záchrany časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu v zmysle zadania a výsledkov príslušnej verejnej súťaže z r. 2004 (príloha č. 1). Redaktorka taktiež disponovala informáciou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudkom č. 4 Sž 132/03 z 29. apríla 2004 (príloha č. 2) rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie, ktorým tento úrad zrušil na podnet manželov Jakubiskovcov verejnú súťaž na zabezpečenie rekonštrukcie filmových materiálov, čím súd de facto potvrdil správnosť postupu SFÚ pri vypísaní verejnej súťaže, ktorou došlo k výberu realizátora predmetnej obnovy filmov spoločnosti Ateliery Bonton – Zlín, a.s. Napriek tomu nebola v celom príspevku, ktorý obviňoval SFÚ a Zuzanu Mistríkovú z nehospodárneho nakladania s prostriedkami zo štátneho rozpočtu, ani zmienka o tom, že ceny za služby vyplývali z medzinárodnej verejnej súťaže tzv. nadlimitnou metódou, ktorej správnosť potvrdil Najvyšší súd SR. Úmyselným skreslením skutočnosti reportážou bolo navodenie pocitu, že o spôsobe použitia prostriedkov rozhodovala generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie MK SR a to napriek opakovanému vysvetleniu príslušných kompetencií redaktorke príspevku. Svoje vyjadrenie k problematike poskytla Zuzana Mistríková len vzhľadom na skutočnosť, že generálny riaditeľ SFÚ o priebehu celého procesu podrobne informoval ministerstvo kultúry a že sťažnosti manželov Jakubiskovcov boli opakovane adresované ministerstvu – t.j. bola o priebehu obnovy a záchrany časti filmového archívu štatutárnym zástupcom SFÚ informovaná. Uznesenie vlády explicitne hovorí o prostriedkoch určených Slovenskému filmovému ústavu, ktorý má jediný – ako archív osobitného významu – právo so zabezpečovacími materiálmi k filmom disponovať. Štatutárnym zástupcom SFÚ je Peter Dubecký. Napriek tomu príspevok jednoznačne obviňuje Z. Mistríkovú z manipulácie procesu a rozhodovania o spôsobe použitia prostriedkov. Dokonca D. Jakubisková vo svojej výpovedi použije slovné spojenie „Slovenský filmový ústav, teda pán Dubecký a pani Mistríková...“ a zo strany redaktorky nedôjde k žiadnej korekcii. Redaktorka disponovala informáciou, že existujú dva technické spôsoby ako rekonštruovať filmový materiál – laboratórny a digitálny. Rovnako jej bolo vysvetlené, prečo je pre samotné uchovanie originálov žiaduce postupovať najprv tradičnými laboratórnymi metódami a až následne využiť digitálne metódy. Tiež bola oboznámená s tým, že postup SFÚ je v súlade s konzervatívnymi pravidlami Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), ktorej je SFÚ členom. Napriek tomu príspevok laboratórnu rekonštrukciu filmových materiálov ako skutočnosť vôbec nepripúšťa za rekonštrukciu je podľa neho možné považovať len proces digitálny. K tejto problematike neoslovila redaktorka ani jedného odborníka, zdanie poskytnutia priestoru nestrannému expertovi mal navodiť telefonát s riaditeľom laboratórií Barrandov, ktorému však bola položená celkom iná – z hľadiska problematiky subjektívna otázka. Taktiež disponovala informáciou, že technológia digitalizácie neumožňuje uchovanie diela v jeho pôvodnej kvalite, pokiaľ by malo byť uchovávané v digitálnej podobe. Napriek týmto vedomostiam si redaktorka opäť nezabezpečila v rámci príspevku ani jedno odborné stanovisko, ktoré by korigovalo neodborné a nepravdivé informácie o technických možnostiach uvádzaných pánom J. Jakubiskom (filmy je možné uchovať v digitálnej podobe – na disku či diskete - a následne z nej vyrábať filmové kópie). Nie je pravdou, že SFÚ postupoval v rozpore s uznesením vlády, pretože to jasne hovorí o rekonštrukcii filmov ako archiválií a nie o ich digitalizácií za účelom ďalšieho komerčného využitia (výroba DVD). Nie je pravdou ani tvrdenie, že Barrandov by bol schopný filmy rekonštruovať o polovicu lacnejšie, a to vzhľadom na nevyhnutné kroky a postupy, ktoré majú štandardné ceny (navyše ponúknuté a garantované medzinárodnou verejnou súťažou, správnosť vypísania ktorej potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky) a tiež preto, že Barrandov potrebné zariadenia nevlastní, keďže sa na rekonštrukciu filmov nešpecializuje. Tieto nepravdivé a skreslené informácie v príspevku zazneli napriek vedomosti redaktorky o spomenutých faktoch (prebratie podkladových dokumentov je potvrdené jej podpisom). Divák tak, vzhľadom na jednoznačne zaujatý postoj redaktorov (už v úvodnom komentári E. Kordu zaznejú všetky skreslené tvrdenia ako fakty: „Tieto peniaze však neboli použité tak ako mali byť a dnes si zodpovednosť za to medzi sebou predhadzujú ministerstvo kultúry s filmovým ústavom. Namiesto rekonštrukcie filmov dali totiž štátni úradníci napriek Jakubiskovmu nesúhlasu vyrobiť z poškodených originálov opäť len poškodené kópie. Mimochodom, zaplatili za ne dvojnásobne viac, ako by ich to stálo v špičkových ateliéroch na Barrandove. No a čo je skutočne zarážajúce, nikto už nekontroluje, či peniaze boli minuté v súlade alebo v rozpore s rozhodnutím vlády“), nemal možnosť vôbec spraviť si vlastný názor na predmetnú problematiku. Príspevok bol vystavaný tak, aby zdiskreditoval a tým poškodil generálnu riaditeľku Z. Mistríkovú. Redaktorka si nesplnila ani len základnú povinnosť spoznania povahy problému, o ktorom sa snažila spracovať príspevok, nezabezpečila si ani jedno nestranné stanovisko odborníka z tak vysoko odbornej činnosti akou je rekonštrukcia filmov. Výpovede Z. Mistríkovej boli použité redaktorkou tak, že priamo (a ani nepriamo) neodpovedali na otázky položené Jakubiskovcami a redaktorkou samotnou, hoci na všetky reagovala v rozhovore poskytnutom redaktorke (teda boli redaktorke k dispozícii). Naopak, napríklad vyjadrenie Z. Mistríkovej, že ona sa necíti byť celkom kompetentná k hodnoteniu sumy použitých prostriedkov, ktoré malo v kontexte jej výpovede vytvoriť priestor pre odborníka v danej oblasti tak, aby divák mohol posúdiť túto informáciu nie zo strany štátneho úradníka, ale nestranného odborníka na danú problematiku, redaktorka vytiahla z kontextu a o vyjadrenie odborníka – ako vo všetkých ostatných problémových otázkach reportáže – opäť nepožiadala. V predmetnom príspevku došlo k odvysielaniu - okrem iných nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií - týchto nepravdivých informácií: 1. SFÚ a Z. Mistríková postupovali v rozpore s uznesením vlády. 2. Zodpovednosť za túto skutočnosť si medzi sebou prehadzuje SFÚ a MK SR. 3. Z. Mistríková reprezentuje Slovenský filmový ústav a rozhodovala o použití prostriedkov na obnovu filmov Juraja Jakubiska. 4. Jedinou legitímnou metódou rekonštrukcie filmového materiálu je metóda digitálna. 5. Film je možné uchovávať na digitálnom nosiči v takej kvalite, že je možné z neho opätovne vyrobiť filmové kópie. 6. Za obnovu sa zaplatilo dvojnásobne viac, ako by to stálo v špičkových ateliéroch na Barrandove. 7. Použitie prostriedkov zo štátneho rozpočtu nikto nekontroluje, kontroluje sa len to, či boli použité. ad 1. Vláda SR vyčlenila uznesením č. 211 z 19. marca 2003 sumu 18 354 000 Sk na záchranu a obnovu časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave, ktoré na tento účel aj boli použité tak, ako explicitne vyplýva z uzatvorených zmlúv aj jednotlivých fakturovaných prác. SFÚ postupoval tak, ako je v uznesení uvedené, aj v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, čo reportáž zatajuje. Zatajuje tiež fakt, že existujú dve legitímne metódy obnovy filmového materiálu a že existujú dôvody, prečo bola použitá metóda klasická (okrem iného odborné stanoviská - Národní filmový archív Českej republiky a stanovisko Mgr. Štefana Komorného. ad 2. Zodpovednosť za realizáciu uznesenia je na Slovenskom filmovom ústave, ktorý o svojom postupe informoval ministerstvo kultúry. Nie je pravdou, že by si tieto dve inštitúcie „prehadzovali zodpovednosť“ za záchranu a obnovu časti filmového archívu. Predmetné tvrdenie postavilo obe inštitúcie do neprijateľnej pozície pred verejnosťou, a to nielen z hľadiska vzájomnej spolupráce, ale aj ich kompetencií. ad 3. Nielen doslovné tvrdenie D. Jakubiskovej, že Z. Mistríková reprezentuje SFÚ, ale aj celkové vyznenie reportáže nepravdivo informuje diváka, že Z. Mistríková vecne rozhodovala o jednotlivých krokoch obnovy „od úradníckeho stola“ bez odborného posúdenia, a to napriek skutočnosti, že MK SR v tejto veci nerozhoduje. ad 4. Existujú dva technické spôsoby ako rekonštruovať filmový materiál – laboratórny a digitálny. Spôsob ako rekonštruovať poškodený film riešia napríklad pravidlá Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF), ktorej je SFÚ členom. Napriek tomu príspevok laboratórnu rekonštrukciu filmových materiálov ako skutočnosť vôbec nepripúšťa za rekonštrukciu je podľa neho možné považovať len proces digitálny. K tejto problematike neoslovila redaktorka ani jedného odborníka, zdanie poskytnutia priestoru nestrannému expertovi mal navodiť telefonát s riaditeľom laboratórií Barrandov, ktorému však bola položená celkom iná – z hľadiska problematiky subjektívna otázka. ad 5. V prípade komplexnej digitálnej rekonštrukcie filmu sa tento v záverečnej etape procesu opätovne napaľuje na filmový materiál, pretože v súčasnosti neexistuje iný nosič, ktorý by bol schopný uchovať film v rozlíšení a kvalite, ktoré poskytuje filmová surovina (pričom by sa zároveň zohľadnilo aj časové hľadisko neoslovila žiadneho odborníka, divák sa z reportáže dozvedel nepravdivú informáciu, že v prípade zničenia filmových kópií je tieto možné znovu vytvoriť z diskety, či disku. ad 6. Boli použité nepravdivé údaje o tom, že ateliéry Barrandov by boli schopné predmetnú obnovu zabezpečiť za polovičnú sumu, a to najmä na základe tvrdenia technológa filmového laboratória Barrandov z 5. 12. 2002, ktorý uvádza: „Po prevedení vstupného nálezu technického stavu negatívů i. a II. epochy filmu „Tisícročná včela“, který byl dodán na zpracování do našich laboratoří, jsme dospěli k názoru, že negativ nelze zpracovat bez vyloučení velmi vysokého stupně rizika jeho poškození a destrukce... Jeví se nám velmi reálné, že při průchodu negatíivu s výše uvedenými mechanickými závadami stěrkami by došlo k jeho dalšímu poškození, či zničení... Ateliéry v Zlíne disponujú jedinečnou (a medzinárodne uznávanou) technikou a technológiou na laboratórnu obnovu poškodených filmov, ktorú na obnovu svojich archívov využíva aj napr. francúzsky či nemecký filmový archív. „Špičkové laboratóriá Barrandov“ touto technikou nedisponujú, pretože sa na rekonštrukciu archiválií nešpecializujú. V celom príspevku nezaznelo ani raz, že cena za rekonštrukciu bola určená zmluvou na základe verejnej súťaže v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, hoci túto informáciu mala redaktorka k dispozícii. Navyše v príspevku odznené stanovisko Z. Mistríkovej, ktorá sa z objektívnych dôvodov nesnažila hodnotiť cenu predmetných prác na obnove, ku ktorým sa mal podľa nej vyjadriť odborník na rekonštrukciu filmov, vyznel v neprospech MK SR aj jej samotnej a nepriamo potvrdil tvrdenie, že predmetná obnova bola uskutočnená za neprimerané veľkú sumu. ad 7. Toto tvrdenie je v rozpore so skutočnosťou. Ak by bolo pravdivé, znamenalo by, že štát nemá vytvorený systém kontroly používania prostriedkov zo štátneho rozpočtu, čo je vzhľadom na náš platný právny poriadok absurdné. Kontrola používania prostriedkov zo štátneho rozpočtu je upravená viacerými právnymi predpismi (napr. zákonom č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákonom č. NR SR 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe, zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a doplnení niektorých zákonov) a v tomto kontexte je kompetenciou zriaďovateľa, príslušnej správy finančnej kontroly, ministerstva financií, ako aj Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky vykonávať kontrolu použitia takýchto prostriedkov. Kontrolu plnenia uznesení vlády vykonáva aj samotná vláda SR. Vyjadrenie hovorcu ministerstva financií v príspevku bolo opäť použité účelovo; hovorca hovoril len o tom, že ministerstvo financií nevykonáva vecnú kontrolu, ale nie to, že by ju nevykonával nik. Na základe uvedené žiadame o zverejnenie opravy nasledujúceho znenia: „Slovenská televízia odvysielala 2. marca 2005 v programe Reportéri príspevok Pokazená oprava o rekonštrukcii časti archívu Slovenského filmového ústavu, konkrétne filmov režiséra Juraja Jakubiska. Príspevok obsahoval najmä tieto nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje o procese rekonštrukcie a účasti generálnej riaditeľky sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Zuzany Mistríkovej v ňom: 1. Slovenský filmový ústav a Zuzana Mistríková postupovali v rozpore s uznesením vlády. 2. Zodpovednosť za túto skutočnosť si medzi sebou prehadzuje Slovenský filmový ústav a ministerstvo. 3. Zuzana Mistríková reprezentuje Slovenský filmový ústav a rozhodovala o použití prostriedkov na obnovu filmov Juraja Jakubiska. 4. Jedinou legitímnou metódou rekonštrukcie filmového materiálu je metóda digitálna. 5. Film je možné uchovávať na digitálnom nosiči v takej kvalite, že je možné z neho opätovne vyrobiť filmové kópie. 6. Za obnovu sa zaplatilo dvojnásobne viac, ako by to stálo v špičkových ateliéroch na Barrandove. 7. Použitie prostriedkov zo štátneho rozpočtu nikto nekontroluje, kontroluje sa len to, či boli použité. Uvedené informácie nie sú pravdivé z týchto dôvodov: Vláda SR vyčlenila svojim uznesením z 19. marca 2003 sumu 18 354 000 Sk na záchranu a obnovu časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave, ktoré na tento účel aj boli použité. Slovenský filmový ústav úschovy, ktoré je u iných nosičov ako filmového pásu tiež sporné). Keďže reportérka k danej problematike postupoval tak, ako vyplýva z uznesenia vlády – okrem iného aj v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, čo reportáž neuviedla. Zodpovednosť za realizáciu uznesenia má Slovenský filmový ústav, ktorý o svojom postupe informoval ministerstvo kultúry. Nie je pravdou, že by si tieto dve inštitúcie „prehadzovali zodpovednosť“ za záchranu a obnovu časti filmového archívu. Predmetné tvrdenie postavilo obe inštitúcie do neprijateľnej pozície pred verejnosťou, a to nielen z hľadiska vzájomnej spolupráce, ale aj ich kompetencií. Slovenský filmový ústav je jedinou oprávnenou osobou na nakladanie s archiváliami a na realizáciu uznesenia vlády. Reportáž nepravdivo informovala diváka o tom, že Zuzana Mistríková vecne rozhodovala o jednotlivých krokoch obnovy a spôsobe použitia prostriedkov určených na opravu filmov. Zuzana Mistríková je generálnou riaditeľkou sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a nemá kompetenciu určovať spôsob a organizáciu, ktorou sa realizuje obnova archívu Slovenského filmového ústavu; do procesu obnovy predmetných filmov nezasahovala. Existujú dva technické spôsoby ako rekonštruovať filmový materiál – laboratórny a digitálny. Napriek tomu príspevok laboratórnu rekonštrukciu filmových materiálov ako skutočnosť vôbec nepripúšťal a za rekonštrukciu je podľa neho možné považovať len proces digitálny. K tejto problematike neoslovila redaktorka ani jedného odborníka, a tak sa divák nemohol dozvedieť, že filmové archívy na celom svete rekonštruujú filmy rovnakou metódou, ako boli rekonštruované filmy J. Jakubiska. Reportáž navyše vôbec neupozornila diváka ani na to, že Slovenský filmový ústav je aj filmovým archívom a je teda povinný zachovať autentickosť archivovaného filmu vrátane pôvodného filmového materiálu. Dokonca aj v prípade komplexnej digitálnej rekonštrukcie filmu sa tento v záverečnej etape procesu opätovne napaľuje na filmový materiál, pretože neexistuje v súčasnosti iný nosič, ktorý by bol schopný uchovať film v rozlíšení a kvalite, ktoré poskytuje filmová surovina. Keďže reportérka k danej problematike neoslovila žiadneho odborníka, divák sa z reportáže dozvedel iba nepravdivú informáciu, že v prípade zničenia filmových kópií je tieto možné znovu vytvoriť z diskety, či disku. Absolútne nepravdivá a zavádzajúca bola informácia o tom, že špičkové laboratóriá Barrandov by boli schopné predmetnú obnovu zabezpečiť za polovičnú sumu. Barrandov nevlastní potrebné technológie, pretože sa na rekonštrukciu archiválií nešpecializuje. Navyše sa do súťaže Slovenského filmového ústavu neprihlásil, takže obnovu realizovať ani nemohol. Cena zaplatená za služby Ateliéru Bonton - Zlín vyšla z medzinárodnej verejnej súťaže, ktorá bola realizovaná v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní a o správnosti jej uskutočnenia rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky. Napriek tomu, že Reportéri touto informáciou disponovali, v príspevku bola zamlčaná. Tvrdenie, že neexistuje kontrola použitia prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale len kontrola, či boli prostriedky minuté, je v rozpore so skutočnosťou. Ak by bolo pravdivé, znamenalo by to, že štát nemá vytvorený systém kontroly používania štátnych prostriedkov, čo nie je pravda. V súlade s platnou právnou úpravou má túto kompetenciu okrem zriaďovateľa organizácie aj príslušná správa finančnej kontroly, ministerstvo financií, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, či samotná vláda v kontexte plnenia jej uznesenia. Vyjadrenie hovorcu ministerstva financií bolo použité v príspevku účelovo a pravdu skresľujúco; hovorca ministerstva financií totiž uviedol len to, že ministerstvo financií nevykonáva vecnú kontrolu, čo však neznamená, že by ju nevykonával nik. Na základe uvedeného sa Slovenská televízia ospravedlňuje generálnej riaditeľke sekcii médií a audiovízie ministerstva kultúry Zuzane Mistríkovej za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o obnove a záchrane časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu, ako aj za odvysielanie nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov o jej účasti v tomto procese.“ O čase odvysielania predmetnej opravy Vás žiadam vopred informovať. V prípade, že nedôjde k odvysielaniu opravy, využijem na nápravu ďalšie právne kroky, ktoré mi právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje. S pozdravom Mgr. Zuzana M i s t r í k o v á generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie