ŠPORT V SLOVENSKEJ TELEVÍZII
(Pokus o pohľad zvonka)
Aj televízny divák má svoj medailový stupeň. Priority slovenského diváka sú film, správy a šport. (Slovenský výstup z prieskumu agentúry Research International v 13 európskych krajinách na jeseň 2006 pre spoločnosť UPC.) Šport v Slovenskej televízii je ťažký maród. Je na tom lepšie, ako pred rokom-dvoma, keď bol zrelý na posledné pomazanie, ale na skoré uzdravenie by potreboval konzílium špecialistov, a to chýba. V minulosti, keď bol fanúšik odkázaný na jednu, domácu televíznu stanicu a nanajvýš dve-tri susedné, o športovom vysielaní televízie často diskutovali odborníci a v novinách zavše aj spisovatelia. Dnes, keď „šťukaním“ ovládača nájdete na obrazovke zo svetového športu všetko, čo neponúkne „vlastná“ stanica, sa o športe v STV vedú debaty viacmenej len na webových stránkach, ktoré neraz nechutne okupujú exhibicionistickí diskutéri. Som presvedčený, že v istých časových intervaloch by sa šport, podobne ako iné programové oblasti, mal stať témou aj pre Radu STV – s prizvaním odborníkov. Keď sa z toho stane pravidlo, bude to dôkaz, že Slovenská televízia sa dostala do normálnych koľají. Ponuku, ktorú som dostal od predsedu Rady STV, vnímam ako náznak, že ten čas sa blíži. Osobne sa za odborníka v televíznej žurnalistike vonkoncom nepokladám, preto prosím, aby ste materiál brali len ako jeden z pohľadov na problematiku, vyslovený po 40 rokoch praxe športového novinára a na základe debát o športe v STV s niekoľkými kolegami a športovými funkcionármi.
VÝCHODISKÁ Slovenská televízia pôsobí v regióne, kde má športový divák na výber širokú paletu televíznych staníc: aj takých, kde nenaráža na rečovú bariéru, pričom tá v športe zďaleka nehrá takú úlohu ako v niektorých iných oblastiach vysielania. Všetky okolité krajiny (Česko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko aj Ukrajina) majú televízie verejnoprávneho charakteru s kvalitnou ponukou športu a navyše aspoň jeden špecializovaný športový kanál. Okrem toho je tu v češtine renomovaný Eurosport, stanica Sport 1 a v kombinácii češtiny a slovenčiny Galaxie-Sport. Slovenský fanúšik si prinajmenej na jednom z množstva kanálov môže pozrieť naživo či prinajhoršom s neveľkým časovým odstupom zo záznamu všetko významné, čo sa deje vo svete športu. To, čo nikde nenájde, sú prenosy a informácie zo slovenského športu. Žiaľ, presne na to Slovenská televízia v minulých rokoch rezignovala. Vážne si naštrbila meno u športového diváka a v športových kruhoch vôbec. Ani nie tak samou, do istej miery pochopiteľnou reštrikciou, ktorá sprevádzala krízový režim. Renomé si pokazila ignorovaním slovenského športu: najskôr len v oblasti priamych prenosov a len „menších“ športov (rozumej: všetkých okrem futbalu a hokeja) a potom aj dvoch najpopulárnejších. Ich absenciu na obrazovke „plátala“ zahraničnými súťažami (anglická futbalová liga, NHL), tváriac sa, že to je to, čo si divák želá. STV sa takmer úplne vzdala vlastnej publicistiky, hoci v tejto situácii sa žiadal presný opak. Navyše, zjavnú komercializáciu média verejnoprávneho charakteru jej vedenie sprevádzalo arogantným štýlom prezentácie svojej politiky. (Richard Rybníček v júni 2004 v rádiu Expres: „Nemyslím si, že by bol futbal verejnou službou a dovolím si tvrdiť, že ani olympijské hry, za ktoré sme zaplatili 83 miliónov.“) S televíznym divákom je to však ako s fanúšikom. Dokáže sa vrátiť k svojmu mužstvu. Najskôr ho však musí presvedčiť, že s ním vedie fairovú hru, že hrá vždy naplno a preňho. V tom spočíva šanca STV. Je o to väčšia, že sa môže oprieť o tradície, o zákon, ktorý rámcovo charakterizuje službu verejnosti, aj o jednoznačne najširší potenciál zo všetkých slovenských vysielateľov, ktorý ju predurčuje hrať vo sfére športu na obrazovkách dominantnú rolu. Či STV šancu využije, naznačí už na september avizovaná nová programová štruktúra.
REALITA Športové vysielanie v Slovenskej televízii sa nachádza v postkrízovom stave, zrejme podobne ako niektoré iné segmenty inštitúcie. Trpelo a do značnej miery ešte trpí: · podceňovaním významu slovenského športu · nedostatočným priestorom na spravodajstvo a jeho nevyváženosťou · takmer úplnou absenciou vlastnej publicistiky · živelnosťou v oblasti priamych prenosov (získavanie práv, záber športov) To najhoršie zažil divák v rokoch 2005 – 2006. Pol druha roka (máj 2005 – november 2006) nevidel na obrazovke ani jediný zápas najvyššej slovenskej futbalovej súťaže a len torzo hokejovej extraligy. V roku 2005, nadväzujúcom na ohlásený Nový začiatok STV, tvoril športový program iba 4,11 percenta celkového objemu vysielania. A to ešte podľa výročnej správy o 11 stotín prekročil plán. Čiastkový návrat k poslaniu a hodnotám badať až odvlani. Na obrazovky sa vrátili aspoň dva najpopulárnejšie športy. Prísľubom je i výrazná zmena dikcie vyjadrení šéfredaktora športovej redakcie Andreja Miklánka a niektoré projekty do blízkej budúcnosti, ktoré predstavil. Čo naďalej chýba, je vízia rozvoja športového vysielania, prvorado postavená na kvalitatívnom, až následne kvantitatívnom vzostupe. Najskôr sa však tvorcovia musia vnútorne stotožniť s poslaním STV daným zákonom (služba verejnosti) aj logikou veci, a z toho odvodiť priority. Šport má všetky predpoklady dvíhať prestíž STV, zvlášť Dvojky, ktorej sledovanosť je od neho závislá. Potvrdzujú to čísla z vlaňajška aj čerstvé tohtoročné: 6.-8. týždeň (ZOH v Turíne) share 8,3 – 16,8 (ročný rekord) 18. – 20. týždeň (MS v hokeji) 7,1 – 12,1 23.-27. týždeň (MS vo futbale) 7,8 – 12,3. 3. – 4. apríl 2007 (dni posledných dvoch finálových zápasov slovenskej hokejovej extraligy) 9,0 – 11,3. Podiel športu na Dvojke má potenciál rásť. Česká televízia 10. februára 2006 spustila špecializovaný kanál ČT 4 SPORT. Napriek tomu dosiahla v roku 2006 na svojich dvoch celoplošných okruhoch o vyše dve percentá vyšší podiel športových programov ako Slovenská televízia: celkove 8,9 percenta (STV 6,78 perc.). Ako vyplýva z jej výročnej správy na internetovej stránke, na ČT 1 tvorili športové programy 1,4 percenta (na porovnanie: Jednotka STV 0,9) a na ČT 2 16,4 percenta (Dvojka STV 13,5). Český šport je nesporne úspešnejší ako slovenský. Popularita športu v Čechách a na Slovensku je však pravdepodobne porovnateľná.
SPRAVODAJSTVO Malo by mať ambície mapovať najdôležitejšie športové udalosti dňa doma aj vo svete a navyše prinášať nové, vlastné informácie. Redakcia však má k dispozícii vlastne len Góly – body – sekundy, jednu reláciu s plánovanou minutážou 5:30 (vo všedné dni), resp. 6:30 (vo sviatky). Dva bloky v Rannom magazíne (6.00 – 7:55) a jeden mini v Krátkych správach (12.00) umožňujú informovať len o akciách predchádzajúceho večera a poslednej noci. V Slovenskej televízii akútne absentuje druhé večerné spravodajstvo, akési Nočné správy. ČT má cirka dvojnásobnú dĺžku prvého vydania obdoby G-B-S (BBV) a okrem toho ešte druhé. Športové podujatia sa neraz končia či dokonca len začínajú až po G-B-S: vo futbale kvalifikácie MS a ME, európske pohárové zápasy, občas aj zápasy našej ligy, svetové či európske šampionáty v mnohých športoch. O nich STV informuje až na druhý deň ráno či naobed. Nebyť stanice TA 3 a jej polhodinového športového bloku o 22.30, fanúšik by prejavoval so športovým spravodajstvom Slovenskej televízie podstatne väčšiu nespokojnosť. Góly – body – sekundy aj vďaka širšiemu pokrývaniu športových akcií doma, bohatšej ponuke filmových materiálov z medzinárodnej siete a zväčša mierne dlhšej minutáži kvalitou prevyšujú konkurenčné Športové noviny Markízy či Šport Jojky. Najstaršia relácia v čs. televíznej histórii má neraz vyššiu sledovanosť ako Správy STV, pritom na rozdiel od nich vo všedné dni sa vzhľadom na podobný vysielací čas ocitá v bezprostrednom súboji so športovým spravodajstvom súkromných televízií. To však neznamená, že G-B-S spĺňa všetky nároky na športové spravodajstvo verejnoprávnej televízie. Originálne správy v relácii sú veľmi zriedkavé. Ako keby redakcia ani nemala ambície prísť so zaujímavou informáciou ako prvá a jediná. Vo výbere správ býva niekedy presolená orientácia na hokej, futbal a tenis. Aktuality z iných športov prichádzajú na rad len v prípade výnimočného úspechu alebo „hluchého“ dňa. Aj keď v poslednom období sa tuším začínajú objavovať o čosi častejšie. Priestor by sa dal získať napr. selekciou šotov z NHL, zvlášť počas jeho základnej časti: v čase G-B-S ide o informácie „staré“ už vyše pol dňa, v istej podobe sprostredkované v Rannom magazíne a Krátkych správach. Opodstatnenosť majú len tie, ktoré sa týkajú slovenských hokejistov, a s istou „pridanou hodnotou“. Obrazové návraty k futbalovým pohárovým zápasom z predchádzajúceho večera (najmä ak boli na Dvojke v priamej alebo zostrihovej podobe) majú tiež zmysel iba v prípade aktualizácie o sporný moment alebo dozvukov. Treba priznať, že problém výberu správ a vytláčania informácií o našom športe nie je len problém Slovenskej televízie, ale aj printových médií.Pociťujú ho aj športovci. (Na ilustráciu Jozef Golonka v rozhovore na tému športoví novinári na webovej stránke hokejportal.sk: „Veľa času venujú celosvetovému športu a naproti tomu trpí v médiách slovenský šport, ktorého je tam menej, pretože je prakticky vytlačený spravodajstvom zo zahraničia. V televízii môžete vidieť informácie zo športov, ktoré u nás nemajú tradíciu, ale reprtáž z našej volejbalovej ligy tam nedajú. Teda, na prvom mieste nemajú našu súťaž, ale tú, v ktorej sa zarábajú milióny (...) Preto aj hráčov v zahraničí pozná celá spoločnosť, ale futbalistov či hokejistov v domácich súťažiach pozná len malá časť publika, ktorá sa venuje danému športu. Práve pre túto časť publika športoví redaktori pracujú a takýmto spôsobom na nich aj zabúdajú.“) STV úplne rezignovala na výsledkový servis líg ďalších kolektívnych športov (basketbal, hádzaná, volejbal). Keď už však výnimočne nakrúti a zaradí šot z jedného zápasu niektorej z nich, mohla by pod obraz v grafickej podobe zaznamenať aj ostatné výsledky. Riadok faktov by mohol bežať aj v iných prípadoch. Primárne z úcty k divákovi, ale aj vzhľadom na časovú kolíziu so športovými spravodajstvami konkurenčných televízií je nevyhnutné presne dodržiavať v programe ohlásený začiatok relácie: STV si ho sama stanovila na 19.50, ale zvučka sa väčšinou ozve až po 19.55.
PUBLICISTIKA Voľakedy pýcha, potom nechcené dieťa. Plnohodnotná televízia sa však bez publicistiky nezaobíde. Verejnoprávna už vonkoncom. Práve na publicistike by sa dala postaviť identita STV. Šport je fenomén doby vďaka svojej rozmanitosti a všeužitočnosti: je prostriedkom zábavy, ale aj výchovy a údržby zdravia. Pre státisíce je vlastné športovanie ešte lepšou zábavou než sledovanie najdramatickejšieho a najkvalitnejšieho zápasu či pretekov v hľadisku alebo pred televízorom. Väčšinu z nich akiste inšpirovala aj obrazovka. Športový prenos alebo sfilmovaný osud športovej hviezdy. Okrem toho šport, ako každá oblasť, má svoje negatívne javy: vandalstvo, doping, úplatkárstvo... Aj svoje sprievodné problémy: s financovaním, so sponzormi, s vládami, s podmienkami na rozvoj... To všetko (a ešte všeličo iné) je parketa pre publicistiku. STV však svojho času trestuhodne zrušila relácie tohto typu a iba lenivo ich vracia späť. Ak si odmyslíme zahraničný špecializovaný Magazín Ligy majstrov, z vlastnej produkcie núka len dve cyklické relácie na Dvojke. Magazín Odpískané je nedeľným súhrnom domáceho futbalového a hokejového víkendu. V období, keď sa obe najvyššie súťaže prelínajú, a to je až na druhú polovicu apríla a máj stále, by potreboval väčšiu minutáž. Ešte lepším riešením je však šéfredaktorom športu navrhované rozdelenie na dva osobitné magazíny: futbalový a hokejový, pričom by sa mali vysielať po každom kole súťaží (aj v prípade dvoch kôl za týždeň). S touto zmenou by však mal ísť aj kvalitatívny posun: od spravodajčiny k publicistike, namiesto popisovania zápasu jeho vystihnutie cez príbeh, hráča, jav, verdikt, výrok, namiesto klišé žánrová pestrosť. Škoda, že v návrhu sa viac hovorí o forme (iné štúdio, zmena moderovania) ako o obsahu. Pondelkový magazín Športové ozveny, ktorý z dvojtýždňovej periodicity až v januári 2007 prešiel na logickú týždňovú, je „splácaním dlhu zvyšnému športu“ (všetkým okrem futbalu a hokeja). Je to však len odvar niekdajšieho Športu Extra. Povinná jazda ľavou zadnou: relácia poskladaná zo šotov, ktoré sa použili či (z priestorových dôvodov) nepoužili v spravodajských reláciách, k tomu téma, v ktorej sa zavše tiež využije už známy vlastný filmový materiál (Wänke), a keď nie je, siahne sa po zahraničnom (biatlonista Poirée), a na záver mix bez ladu a skladu z domova aj zo sveta. Novú podobu Športovým ozvenám môže dať len invenčný a rozhľadený tvorca-producent. Orientácia by mala byť na slovenský šport a slovenských športovcov. Skladba môže byť relatívne jednoduchá: reportáž (z aktuálnej udalosti minulého týždňa, striedavo z rôznych športov), sonda (vždy do iného športu) a dva profily: talent a legenda. Môže byť, samozrejme, aj celkom iná. Splácanie dlhu osobnostiam a histórii slovenského športu však vidím ako nevyhnutnosť: televízia má aj osvetovú povinnosť dvíhať povedomie. Mnohí z mladších ľudí, dokonca aj fanúšikov, nepoznajú ani našich olympijských šampiónov. Nevedia nielen to, kto bol Ján Zachara (1952), ale už ani to, kto bol Jozef Pribilinec (1988) a o Milošovi Mečířovi (tiež 1988) vedia len vďaka tomu, že je roky nehrajúcim kapitánom tímu Davisovho pohára. Bratislavské štúdio (pod firmou Čs. televízie na Slovensku alebo STV) v minulosti nakrútilo viacero pozoruhodných dokumentov o osobnostiach nášho športu minulých rokov. Archívny fond sa však takmer nevyužíva - možno aj preto, aby nebil do očí rozdiel. Ak bude chcieť STV doplniť Zlatý fond, čaká ju náročná spätná práca: posledných šesť-sedem rokov doň takmer nič nepribudlo. Minimálne sa využívajú aj externé zdroje. V športe asi neposkytujú veľké možnosti, ale prinajmenej na svetových festivaloch ustavične oceňované Barabášove horolezecké a horské filmy by si zaslúžili, aby ich lepšie poznal aj domáci televízny divák. Paleta publicistických relácií by mala byť širšia než je dnes. Doplniť ju treba, ako navrhuje šéfredaktor Miklánek, minimálne o Olympijský magazín (neraz s exkluzívnymi témami), ktorý televízia získava zadarmo s právami na vysielanie olympiád. Elegantne by sa naň vždy mohol „zavesiť“ príspevok o príprave slovenských športovcov na najbližšiu (aktuálne pekinskú) olympiádu. Keďže klope na dvere, žiadalo by sa kúpiť alebo oprášiť (a doplniť) už dávnejšie kúpený dokument o histórii letných olympiád. V tejto súvislosti mi nedá nepripomenúť morálnu povinnosť STV iniciovať obnovenie (resp. uzatvorenie novej, obojstranne prijateľnej) zmluvy so Slovenským olympijským výborom, ktorú pred tromi rokmi jednostranne a dosť škandalóznym spôsobom vypovedala. STV by mala mať ambície z času na čas zorganizovať aj besedy o športe typu K veci, prosím. Nielen vtedy, keď policajti zatknú vysokého športového funkcionára pri preberaní úplatku. Nielen preto, že má na ne schopného moderátora (Merčiaka). Najmä preto, že šport núka dosť širokospektrálnych tém. Viacero by sa ich našlo aj v rekreačnom športe, ktorý STV úplne ignoruje, hoci aj osveta by mala byť jej parketou.
PRIAME PRENOSY Priame prenosy sú to, na čom televízia predovšetkým získava alebo stráca body u športového diváka. Slovenská televízia v dôsledku politiky bývalého manažmentu posledné roky body len strácala. Ešte stále stráca, ale najhoršie má už, zdá sa, za sebou: 18 mesiacov (od mája 2005 do novembra 2006) absolútnej ignorácie najvyššej domácej súťaže vo futbale, svetovo jasne najpopulárnejšom a u nás jasne najrozšírenejšom športe. Vina v takýchto prípadoch nikdy nie je iba na jednej strane, no na strane Slovenskej televízie bola väčšia zodpovednosť. Tvrdošijným zotrvávaním na nulovom variante (prenosy bez odplaty) ako jedinom východisku si jej vtedajšie vedenie postavilo proti sebe aj diváka, ktorému je jedno, kto a koľko za prenosy platí. Rozhádalo sa naraz s dvoma hlavnými športami (aj s hokejom) a divákovi ochudobnenie nekompenzovalo ani prenosmi z tretieho, štvrtého či akéhokoľvek športu, lebo si odvyklo vysielať ich. Okrem zriedkavých prípadov, že si športový zväz či organizátor podujatia prenos zaplatil, prípadne preplatil. Našťastie, medzičasom sa na obrazovku vrátil aspoň ligový futbal a hokej. Po kompromise, pri ktorom viac škrípali zubami športové zväzy. Odhadujem, že to bolo pre STV Pyrrhovo víťazstvo. Momentálne ju práva prenosov z týchto súťaží stoja približne tretinu toho, čo voľakedy (8, resp. 7,5 mil. Sk). Ak sa však dramaticky nezmenia trhové pomery, nabudúce už takúto sumu nevyjedná. V tejto súvislosti jedna poznámka: Televízia a šport sa navzájom potrebujú. Je fakt, že šport potrebuje televíziu, aby získal sponzorov. Ale televízia z rovnakého dôvodu potrebuje diváka a dobrý športový program jej v tom môže významne pomôcť. Televízia (notabene verejnoprávna) sa musí tešiť z každého úspechu nášho športu, zvlášť takého, ktorý ponúkla divákovi naživo, lebo dvíha jej sledovanosť aj potenciálny záujem zadávateľov reklám, najmä sponzorov toho-ktorého športu. Preto športu v medziach divákovho záujmu musí vychádzať v ústrety. (Samozrejme, nie tým, že bude nekritická voči tomu, čo sa v športe deje. Redaktor a funkcionár nech sú v opozícii, ak je na to dôvod, hoci aj celú kariéru jedného či druhého. V športe je dosť toho, čo treba tvrdo kritizovať. Ale konkrétne. Nie zovšeobecňujúco, nie urážlivo, a nie v iných médiách, ale v televízii, v ktorej pracujem.) Slovenská televízia dosiahla v priamych športových prenosoch štandard bežný v civilizovanom svete z hľadiska ich réžie a skladby (štúdiá, hostia, rozhovory s aktérmi a pod.). K napĺňaniu odznieva dosť výhrad, subjektívnych aj objektivizovateľnejších (napr. častá neschopnosť položiť zmysluplnú otázku hráčovi po tretine či polčase alebo agresívny štýl reportovania s akcentovaním slov), ale za oveľa podstatnejšie pokladám čosi iné: Slovenskej televízii chýba na verejnoprávne médium šitá dramaturgia výberu prenosov. STV potrebuje koncepciu v oblasti priamych prenosov, ktorá by rešpektovala princíp, že slovenský rozmer môže dať Slovenskej televízii len slovenský šport. Vychádzala by z istej kategorizácie športov a športových podujatí a z nej by sa potom odvíjala politika nákupu práv. Slovensko, žiaľ, nemá jasne koncipovanú štátnu športovú politiku, lebo politici sa už roky nevedia dohodnúť na podobe nového zákona o športe. (Igor Moška, generálny sekretár Slovenského tenisového zväzu v Sme 25.4.2005: „Súčasťou stratégie štátnej podpory vybraných športov nemôžu byť len dotácie na reprezentáciu, ale aj garancia, že sa povinne dostanú na obrazovku.“ „Šport sa musí dostať na obrazovky z titulu verejnoprospešnosti. Prečo? Lebo chceme, aby deti mali vzory, aby mládež športovala a nebrala drogy, chceme, aby bol národ zdravší a ľudia sa mohli zabávať fanúšikovaním.“) Keby existovala (v zmysle tieto a tieto športy sú pre štát viac a tieto menej prioritné), verejnoprávnej televízii by to trochu uľahčilo situáciu, ale neobralo by ju to o právo konečného rozhodnutia. Takže nie je dôvod čakať, treba zapnúť vlastný mozog a zapojiť aj mozgy športových a televíznych odborníkov. Osobne si myslím, že medzi základnými kritériami by nemali chýbať: popularita a rozšírenosť športových odvetví doma aj vo svete, známa či predpokladaná televízna sledovanosť, postavenie športov v olympijskej hierarchii, ale aj v hierarchii ich pedagogického významu pre zdravie, pohybové návyky i ako základu pre tréningový proces mnohých iných športov (atletika, gymnastika, plávanie, lyžovanie, korčuľovanie) a v neposlednom rade slovenská úspešnosť v odvetví. V prenosoch mimoriadneho významu má redakcia jasno: letné a zimné olympijské hry, svetové a európske šampionáty vo futbale (vrátane kvalifikačných zápasov Slovenska) a svetový v hokeji. K tomu Liga majstrov a pravidelné prenosy z domácej futbalovej a hokejovej ligy. Takmer všetko z toho, chavalabohu, sa v poslednom období už na obrazovke objavuje. Problém je to ďalšie. Šport totiž zďaleka nie sú len olympiády, futbal a hokej. Veľa fanúšikov po celom Slovensku majú aj iné kolektívne hry, najmä basketbal, hádzaná a volejbal, ktoré sa v STV objavujú len sporadicky, pritom v maďarskej či českej televízii sú bežne. STV by v rámci verejnej služby mala vysielať naživo aspoň rozhodujúce zápasy o titul majstra Slovenska, medzištátne stretnutia slovenskej reprezentácie s atraktívnymi súpermi v kvalifikáciách MS či ME a v prípade postupu aj ich stretnutia na šampionátoch. Z individuálnych športov sa na obrazovku samozrejme pýta populárny a (zo slovenského pohľadu) aj úspešný tenis: daviscupové zápasy mužskej a fedcupové zápasy ženskej reprezentácie (aspoň s atraktívnymi súpermi) plus záverečné zápasy najvýznamnejších medzinárodných turnajov na Slovensku. Grandslamové a iné významné svetové turnaje núkajú špecializované športové kanály, v prípade výnimočných úspechov Slovákov by však divák iste ocenil, keby „jeho“ televízia operatívne zaradila Hantuchovej či Hrbatého finále. Z obrazovky STV po MS 2005 hriešne zmizla atletika: neponúkla prenosy už z ME 2006 a nemá zmluvu ani na vysielanie MS 2007. Šot o senzačnom Konopkovom titule halového majstra Európy 2007 musela dodatočne kupovať a ponúkla ho s 26-hodinovým odstupom. Atletika je nosný, navyše atraktívny šport. To platí aj o gymnastike. Prinajmenej to prvé tiež o plávaní. Minimálne sa objavuje aj lyžovanie (bežecké vôbec) a zvlášť pre ženskú klientelu príťažlivé krasokorčuľovanie, ktoré mávalo aj pomerne vysokú sledovanosť. Okrem toho sú tu olympijské športy, v ktorých Slovensko dosahuje veľké úspechy: ak vynecháme televízne menej atraktívnu streľbu, tak vodný slalom (podľa MOV na posledných troch OH z pätice televízne najsledovanejších športov) a rýchlostná kanoistika. Slalomová veľmoc si každý rok zaslúži prenosy z MS, ako vlani z pražského šampionátu – najmä ak patria k „nízkonákladovým“. Ďalšiu, finančne nenáročnú skupinu tvoria významné medzinárodné športové podujatia odohrávajúce sa na Slovensku: pravidelné i príležitostné. Na viacerých z času na čas štartujú aj hviezdy sveta športu. Organizátori niektorých majú spracovanie televízneho signálu ako podmienku ich pridelenia. Keby televízia mala stanovené kritériá, mohla by ich uplatniť pri výbere, ktoré podujatia vysielať priamo, zo záznamu a ktoré využiť v publicistických reláciách. V rámci tohto „balíka“ by mali dostať šancu aj divácky atraktívne neolympijské športy: napr. dostihy (Turf Gala či džokejsky hviezdne obsadzované Slovenské derby), motorizmus (až nepochopiteľne negovaný šport), kulturistika... Ideálne by bolo, keby sa do novej programovej štruktúry Dvojky podarilo začleniť na oba víkendové dni blok priamych športových prenosov so štandardným vysielacím časom (Podvečer so športom), ktorého základom by boli prenosy z hokejovej (v sobotu), resp. futbalovej ligy (v nedeľu) v kombinácii s prenosmi z ďalších športov. Športový program STV rozhodne potrebuje stabilnejšie miesto v programovej skladbe.
ŠPORTOVÝ KANÁL K úvahám o špeciálnom športovom kanáli STV len pár postrehov. Kľúčovo je to otázka finančných, technických a personálnych kapacít, ktoré si netrúfam zodpovedne posúdiť. Nepoznám finančné a technické možnosti Eurosportu či Galaxie Sport, ale zjavne trpia nedostatkom kvalitných komentátorov. Obávam sa podobného problému: niektorí športoví komentátori STV mali v poslednom období objektívne málo príležitostí sa ostrieľať. Na druhej strane: športový kanál by im ich ponúkol a koval by talenty pre Dvojku. Určite by si však vyžiadal personálne posilnenie redakcie. V prípade existencie športového kanála by STV lepšie využila prenosové práva, ktoré už kúpila alebo mieni kúpiť. Slovenskí fanúšikovia aj športové hnutie by jeho vznik privítali. Dvojka, aj keby podiel športu na nej stúpol (mal by bez ohľadu na nový kanál, lebo ten zrejme nebude mať jej dostupnosť), nikdy nenaplní ich predstavy. Mnohým odvetviam by stúpla šanca dostať sa na obrazovku. Aj keď, ktovie... Projekt tematického digitálneho športového kanála šéfredaktor športu Andrej Miklánek uviedol slovami: „Na rozdiel od situácie v ČR sú na Slovensku voľné práva na NHL aj na anglickú futbalovú Premier League (v ČR vlastní tieto práva dlhodobo Galaxie Sport), čím by STV šport získal pevnú a skutočne atraktívnu vysielaciu os a bol by z hľadiska diváckeho dopytu konkurencieschopným programom na našom televíznom trhu.“ Ak by však naozaj mala byť „vysielacou osou“ kanála NHL a Premier League, tak ho vôbec netreba. Práve tieto dve súťaže sú „vysielacou osou“ stanice Galaxie Sport, ktorá v češtine, resp. v slovenčine odvysielala za jediný, veľkonočný víkend 2007 priamo tri zápasy NHL a štyri zápasy anglickej ligy (plus jednu reprízu). To je viac ako je ochotný stráviť aj najskalnejší skalný. Opakujem sa, ale nech: Identitu Slovenskej televízii dávajú slovenské programy. Odštartovať športový kanál olympiádou je dobrý zámer. Na jeho spustenie sa však musí poriadne nachystať aj konsolidovaná televízia – a STV ňou nie je. Najbližší rok by mala koncentrovať sily na to, aby sa takou stala. Veľkému pokušeniu spustiť nový kanál magickým pekinským dátumom 8.8.2008 by som radšej odolal. Dátum 12.2.2010 (štart ZOH vo Vancouveri) je o čosi menej magický, ale o to reálnejší.
MARIÁN ŠIMO, športový redaktor SME
