Čo je to verejnoprávnosť ? 2

Čo je to verejnoprávnosť ? 2 MILOŠ ŠČEPKA Šesť otázok o médiách alebo Podiel klebiet na poľudštení opice MOSTY Na čo má verejnosť právo? Slová ako "právo" či "verejnosť" sú také neurčité, nezreteľné a vo svojej podstate aj nepríjemné, že nikto u nás ešte nenabral odvahu, aby jasne a zrozumiteľne definoval, čo sú verejnoprávne médiá, médiá platené verejnosťou, slúžiace verejnosti. V našej rozhádanej (iní uprednostňujú výraz "dynamickej") dobe sa nedokážeme zhodnúť ani na tom, čo je demokracia a ako by mala vyzerať, nieto na obsahu pojmu VEREJNOSŤ. Aj na Slovensku už pätnásť rokov žijeme v systéme umožňujúcom súkromné podnikanie. Systéme založenom na peniazoch, zisku, tržbách, úrokoch, úveroch. Vždy znova zabúdame na Aristotelovo varovanie, že demokracia sa veľmi ľahko môže zvrtnúť nielen na tyraniu, ale aj opačným smerom - na diktatúru spodiny. Namiesto individualizmu pestujeme egoizmus. Pod slovom KULTÚRA už nerozumieme výsledky nášho pôsobenia na svet, ale len zábavu. A zábavu nech si platí každý sám, preč s ministerstvom kultúry! Asi bude niečo pravdy na tvrdení Umberta Eca, že stredovek bol najduchovnejšou érou našich dejín. Dnešok možno v primitívnom materializme prekonáva aj pravek. Stratili sme strach, ale zodpovednosť sme nenašli. Z tohto uhla musíme vidieť nielen etiku médií, ale aj etiku v médiách. Naše médiá nie sú o nič viac, o nič menej etické ako okolitý svet. Á propos, skúsme sa pre tento prípad (veď ide len o text v novinách) vrátiť k aristotelovskej etike: náuke o tom, ako by mal človek žiť, čo potrebuje, aby žil dobrým životom. Pre mocných tohto sveta je etické všetko, čo znásobí ich bohatstvo. Preto sa nás prostredníctvom médií usilujú presvedčiť, že to najlepšie, čo môžeme robiť, je - konzumovať. Kto konzumuje rýchlejšie a viac, je šťastnejší a lepší. Nekonzumovať je neslušné. Takmer všetky naše médiá sa zaradili do pruhov pretekárskej dráhy v hre na čítanosť a sledovanosť. Víťazi sa určujú podľa predaných výtlačkov a výstupov z píplmetrov. Píplmetre diktujú etiku. (Náš program sledovali dva milióny ľudí - a také množstvo sa predsa nemôže mýliť!) Idealistické projekty buď zanikajú (InZine, Slovak Press Watch), prechádzajú ťaživými prerodmi (Domino+Fórum), alebo prežívajú takpovediac zázrakom (časopis, ktorý práve čítate). Preto sa nemožno čudovať pánu Rybníčkovi, ak z nudnej verejnoprávnej Slovenskej televízie za jediný rok vyrobil šašovsky krikľavo pestrofarebnú televíziu komerčnú. Ostáva však údiv nad tými, čo mu to umožnili a čo mu za to platia. Nad našimi zástupcami v parlamente i vláde... Nad nami.