Škoda, že predtým, než niekto napíše a uverejní takýto PR článok si neprečíta burzové správy a finančné správy CME , kým nevysloví domnienku o navonok upadajúcej TV Markíza. Markíze a jej budúcnosti si ešte povieme.Tu je sľúbené PR RR.Inak, je to poučné a sčasti aj zábavné čítanie.
Nominácie Manažér roka 2005:
Richard Rybníček
Kritika ho naučila byť sebavedomým. Hovorí, že on a jeho ľudia predviedli v STV takú kvalitnú ukážku krízového manažmentu, že by sa za to nehanbili ani špičky tohto remesla v súkromných firmách [12.10.2005, TREND] V Slovenskej televízii spočítali, že za posledné tri roky bolo iba šesť pracovných dní, keď ani jedno slovenské médium neinformovalo o práci jej manažérov a nekomentovalo ju.. Aj tým si Richard Rybníček vysvetľuje poznámku o tom, že každý rok vyzerá unavenejší. Evidentne mu to konštatovanie príde nepríjemné. No zároveň neskrýva – a ani nehrá – radosť z toho, že sa našlo viacero ľudí z privátnej sféry, ktorí ho nominovali medzi top manažérov. Netvrdí, že to nie je zaslúžené. Iba je príjemne prekvapený, že títo ľudia jeho prácu vo verejnej inštitúcii považujú za takú kvalitnú, že znesie aj meradlá sféry počúvajúcej najmä na pojmy ako zisk či efektivita. A ešte jednu vec opakuje veľakrát. Nebol by tam, kde je dnes, nemal by tie výsledky, ktoré má, nebyť toho, že stretol svojho terajšieho zástupcu Marcela Paru. Ani toto nie je pre R. Rybníčka iba póza, ktorá sa sluší a ktorá zaberá. Intelektuál V Inštitúte pre verejné otázky šéfoval dvanástim ľuďom a kontroloval približne dvojmiliónový rozpočet. Rovnako ako v STV mal aj inštitút minimum tržieb z reálneho trhu. Väčšinu peňazí na svoju činnosť zháňal s kolegami cez granty, tak ako teraz bojuje za to, aby mal väčšiu právomoc pri vyberaní „televíznej dane“. S „veľkým reálnym biznisom“ sa však oboznámil hneď po odchode z tretieho sektora. Prišla ponuka mapovať slovenský mediálny trh a povedať ľuďom okolo Novy, či a ako sa oplatí investovať na Slovensku. Ako ho našli? „Nikoho iného nepoznali,“ hovorí R. Rybníček. fotka Počúvať ho rozprávať o najbližších dvoch rokoch jeho kariéry znamená zabudnúť na predstavu intelektuála, ktorý sa cez politikov dostal k riaditeľovaniu televízie, prepustil veľa ľudí, za verejné peniaze nakúpil licenciu na SuperStar a stal sa preto slávny. „Už v tom čase na Slovensku rozumel televíziám každý. No pojmy ako penetrácia, investície do programu či sledovanosť tu vari s výnimkou ľudí z Markízy nepoužíval nikto,“ hovorí o úrovni, za akej rokoval a zisťoval, čo by bolo pre Čechov vhodné. Hovorí o ľuďoch, ktorí investorov nezakryte nahovárali na kúpu krachujúcej televízie Luna, no prezrádzali sa svojím televíznym slovníkom. Obsahoval najmä slová ako moc, vplyv, veľký biznis. A žiada vypnúť diktafón, keď hovorí o postavách, ktoré aj vo verejných funkciách hovorili, že „robia pre Železného“, hoci to bol bohapustý výmysel. Spomína aj na to, ako v tom období pocítil tvrdosť reálneho biznisu. Keď mu jeho pražskí šéfovia spätne oznámili, že majú v Bratislave ešte jedného človeka. Ten v tajnosti preveroval jeho prácu. Očakávania a realita Dôvera z Prahy mu ostala aj po polroku, poslednou úlohou bolo predbežne rokovať o kúpe televízie Global a od štátu získať rozhodujúce frekvencie v Bratislave a Žiline. Keď spomína, ako presviedčal Vladimíra Fruniho, aby predal podiel kontrolovaný Horizontom Slovakia v televízii, stojí si za tým, že rokovaním so šéfom firmy spejúcej ku krachu nešiel za mieru slušnosti. „Ak by sme neprerokovali kúpu, tá televízia a aj celý projekt prepojenia lokálnych frekvencií by boli skončili najneskôr v čase krachu BMG a Horizontu,“ vysvetľuje stoicky. Ako sa mu podarilo presvedčiť licenčnú radu? Lobing a využitie stúpajúceho strachu z mocnej Markízy. Na eufóriu spojenú s príchodom JOJ napokon takmer doplatil. „Vedeli sme, že očakávania verejnosti o okamžitej plnohodnotnej konkurencii spojené najmä s menom Železného sú nereálne,“ priznáva po rokoch. Svoje rozhodnutie sústrediť investície do zvyšovania dosahu signálu JOJ a manažérsku energiu na budovanie vnútorných mechanizmov televízie na úkor programu označuje za zodpovedné. Pretože v tom čase by viac peňazí do nákupu a výroby relácií znamenalo mrhanie peniazmi investora a uspokojenie malého počtu divákov. O čom nebol ochotný diskutovať, boli prísľuby stability platov zamestnancov. Prízvukuje, že ak je ľuďom niečo sľúbené, a oni dodržiavajú slovo, chyby manažérov či problémy majiteľov nemôžu byť nikdy dôvodom, aby výplaty čo i len chvíľu meškali. Richard Rybníček (36) pôsobil v médiách väčšinu svojej kariéry. Do Československej tlačovej agentúry nastúpil po ukončení štúdia odboru televízia na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Hovorcom bratislavského magistrátu bol rok, ešte v roku 1995 odišiel na dvojročné štúdium na Univerzitu Friedricha Wilhelma v Bonne, kde sa venoval najmä politológii. Riaditeľom Inštitútu pre verejné otázky bol do roku 2000, keď sa stal manažérom Českej produkčnej pre Slovensko. U toho istého zamestnávateľa ostal do roku 2002 ako generálny riaditeľ televízie Global, ktorá bola v čase jeho pôsobenia premenovaná na JOJ a presťahovala sa z Košíc do Bratislavy. Za generálneho riaditeľa Slovenskej televízie ho zvolil parlament na návrh Rady Slovenskej televízie. A keďže to v JOJ platilo, nevidel dôvod, aby zamestnancov informoval o rastúcom napätí medzi ním a majiteľmi a napokon aj medzi pôvodnými českými majiteľmi a Ivanom Kmotríkom. O tomto období hovorí ako o čase, keď nebolo možné sa plne venovať čisto manažérskej práci a často bolo napríklad treba zahladzovať problémy vznikajúce z dvojvládia vo firme. Spory majiteľov sa totiž ich zasahovaním do vedenia televízie začali prejavovať aj v jej každodennom živote. Hovorí, že s najbližšími kolegami vtedy pochopil, že bude slušné firmu pripraviť na ich odchod. Zastabilizovať financie a organizáciu tak, aby sa nové vedenie mohlo venovať rozvoju. Čo si myslí, keď pozoruje aktuálnu dravú a každým dňom úspešnejšiu tvár pre neho už konkurenčnej JOJ? Hovorí, že za ňou vidí aj svoju prácu. Lobisti proti lobistom Manažérsko-lobistická až politická funkcia – tak hodnotí svoj terajší post. So všetkým, čo k tomu patrí. Očarenie médií a politikov z odvážneho riaditeľa schopného prepustiť naraz 1 200 ľudí opadlo. Diskusia o zavádzaní manažérskych systémov, o raste v miere povolenej financiami na titulné strany nepatrí. R. Rybníčkovi tak z čias mediálnej slávy ostali iba výstrižky z novín a spomienky na ľudí, ktorých životné príbehy ho tak zmrazili, že si len stále opakoval –nemám právo robiť výnimky. A musí im podpísať výpoveď. Pribudlo priamych a nepriamych obvinení z kradnutia. Prirovnávanie ku katovi slovenskej kultúry je už v slovníku jeho kritikov miernym tónom. Možno však, že práve to ho obrnilo a naučilo byť sebavedomým. Potrebuje to, keď hovorí, že on a jeho ľudia predviedli v STV takú kvalitnú ukážku krízového manažmentu, že by sa za to nehanbili ani špičky tohto remesla v súkromných firmách. S dodatkom, že každý krízový manažér je, samozrejme, pod tlakom veriteľov, akcionárov aj zamestnancov. Ibaže oni aj pod každodennou kontrolou televíznej rady, politikov, médií. A, samozrejme, zákazníkov, teda divákov, ktorí nemajú právo si služby STV neobjednať. O to väčšie právo majú byť kritickí. No práve títo diváci mu dnes dávajú najavo spokojnosť. Hovoria to cez peoplemetre a v listoch. A napríklad aj tým, že televíziu podržali v časoch, keď narazila na tých najtvrdších lobistov. Nemyslí nimi iba umelcov. „Vedeli by ste si donedávna predstaviť, že by verejnoprávna televízia vydržala konflikt s futbalovým a hokejovým zväzom?“ pýta sa. Výsledok je známy – hokejisti ustúpili, futbalisti nemajú na výber. Žiadna vlna odporu divákov sa totiž nezdvihla. Biznis partner Ak budete niekedy sedieť s R. Rybníčkom, všimnite si, ako rýchlo prestane hovoriť ja, začne používať my a po chvíli bude o najvyššom vedení televízie hovoriť „ja a pán Para“. Košičana Marcela Paru mu známi odporúčali ešte v čase, keď pripravoval projekty pre Čechov. Keď dostal ponuku na šéfovanie JOJ, spolupráca s M. Parom už bola jeho podmienkou na prijatie postu riaditeľa. Tí, čo ich poznali, vedia, že o odchode do STV už rozmýšľali spolu. A tí, čo ich poznajú bližšie, sa doteraz čudujú, že tí dvaja si po piatich rokoch roboty na spoločnej veci vykajú. R. Rybníček tvrdí, že to je tak lepšie. „Je to môj biznis partner a osobné veci do biznisu nepatria, inak idú racionálne rozhodnutia na druhú koľaj,“ hovorí. S dodatkom, že ani u nich už táto poučka neplatí úplne: „Po tých rokoch je to už, samozrejme, tak trochu kamarátstvo,“ priznáva. Radšej končí rozhovor tým, že „on a pán Para“ už pochopili, že nesmú odísť skôr, ako sa skončí mandát daný zákonom: „Lebo by to vyzeralo, ako keby sme priznali prehru.“ O otázke, čo bude o necelý rok, však už R. Rybníček zjavne rozmýšľal. Na fiktívny výber – zachraňovať upadajúcu privátnu Markízu alebo ísť robiť poriadok povedzme do Sociálnej poisťovne – reaguje rýchlo. On by zobral Markízu. Pretože médiám rozumie a preto, aby si znova skúsil tlak reálnych majiteľov. Svojho biznis partnera by si vedel predstaviť aj v inej sfére: „Je to profesionálny krízový manažér, ktorého by som s pokojným svedomím odporúčal hocikomu.“ No povediac pravdu, kto tých dvoch pozná, čudoval by sa, keby ich v budúcom roku nestretol znova spolu.
