Neznesiteľná ťažkosť bytia
verejnoprávnych vysielateľov
Dňa 25. apríla dalo Ministerstvo kultúry SR materiál Návrh optimalizácie infraštruktúry verejnoprávnych vysielateľov v podmienkach digitalizácie vysielania na pripomienkové konanie, ktoré sa však skončilo už 10. mája.
Čertovsky krátky termín na celonárodnú diskusiu.
Je nanajvýš potešiteľné, že po vyše 14 rokoch dochádza ku síce urýchlenej a pred očami odbornej verejnosti trochu „ prikrčenej „ diskusii o zmysle verejnoprávnych vysielateľov a spôsobe ich financovania. Do dnešných čias sa, žiaľ , tieto diskusie na úrovni vysokej politiky riešili iba čiastkovo, či sa zúžili na voľbu generálnych riaditeľov a presadzovania úzkych politických, či rôznych záujmových skupín. Verejný záujem je, samozrejme, vždy na poslednom mieste.
Materiál sa pokúša analyzovať súčasný stav a takisto predkladá istú víziu rozvoja verejnej služby na Slovensku.
Stav je pomenovaný vcelku presne, ale analýza zdrojov financovania médií verejnej služby a niektoré systémovo nové prístupy a mechanizmy, ktoré sú obsiahnuté v materiáli, nie sú presné. Zavádzali by skutočne iba akýsi dočasný stav, ktorý by nevyhovoval nikomu. Nie je celkom pravdou, že realizáciou navrhovaných opatrení sa utvoria predpoklady na uplatnenie európskeho modelu verejnej služby a štandardizáciu trhu elektronických médií na Slovensku.
Čo je to európsky model verejnej služby ? Je to všeobecné zaklínadlo, pod ktorým mnohí vidia úplne iné veci, ako sa boli myslené naozaj . Treba si uvedomiť, že vysielanie verejné služby vzniklo v Európe čistým politickým rozhodnutím. Európa prijala tézu, že iba informovaný občan môže vládnuť a rozhodovať o svojom živote a o svojej krajine. K tomu je potrebná slobodná konkurencia názorov a informácií. Európa prijala aj tézu , že národné kultúrne bohatstvo, tradíciu a históriu je potrebné udržovať a brániť. Nuž a toto je v skratke verejná služba.
V Európe sú spoločné princípy, ale rozdielne modely kreovania týchto médií a aj ich financovania. Každý model je takmer neprenositeľný na Slovensko, pretože
vychádza buď z veľkosti krajiny, jej histórie , alebo vychádza z miestnej spoločenskej tradície, ako napríklad ojedinelý holandský model.
Všetky spôsoby riešenia financovania médií verejnej služby a niektoré systémovo nové prístupy a mechanizmy, ktoré materiál obsahuje, sa mi zdajú byť zložité a dočasné.
Materiál je v mnohom protirečivý, akoby nebral do úvahy diváka, ktorého preferencie sú iné, ako ideál a kreatívnosť . Zavrhnutie ratingov, ale súčasne aj vízia o zachovaní najmenej tretinového podielu na diváckom trhu je typickým protirečivým prvkom . Obávam sa, že materiál podceňuje predovšetkým u mladej generácie zmeny v diváckom správaní. Tie nie sú postupné, a rozhodne sú rýchlejšie, ako sa uvádza. Verejnoprávne médiá v tejto oblasti prechádzajú u nás ešte len procesom hľadania a jeho doba môže byť pre ne smrteľná.
Dobrým východiskom je zmluva medzi štátom a verejnoprávnymi vysielateľmi o obsahoch, cieľoch a zabezpečení služieb verejnosti . Náčrt postupy jej prípravy však zavádza príliš veľa štátu. Vychádza to z mylnej predstavy o tom, že štát tú zmluvu finančne aj zabezpečuje. Nie- sú to len a len občania tejto krajiny. Štát len prerozdeľuje ich vlastné peniaze. Preto mi absentuje Rada, alebo predstavenstvo verejnoprávneho média pri prvotnom schvaľovaní konceptu a jeho predkladaní nie ministerstvu, ale parlamentu. Takisto verejný odpočet by sa mala predkladať rada , či predstavenstvo – ale parlamentu. Podľa môjho názoru sme parlamentnou demokraciou / tá imituje vládu z vôle ľudu / a vláda je len exekutívou.
Takisto projekt výstavby spoločnej budovy pre potreby činnosti Slovenskej televízie, Slovenského rozhlasu a prípadne aj Tlačovej agentúry SR vrátane návrhu na využitie súčasných budov uvedených inštitúcií na zabezpečenie financovania tohto projektu môže byť dobrým krokom pre zefektívnenie ekonomiky daných inštitúcií. Predchádzať by mu mala dôkladná, nezávislá, odborná , ale rýchla analýza.
Audiovizuálny fond by mohol byť doplnkom ku Zmluve, ale pochybujem , že v prípade existencie koncesionárskych poplatkov v kombinácii z účelovými dotáciami a reklamou by sa priamo z mediálneho finančného okruhu získala čo i len koruna.
Dočasná revízia percenta vysielacieho času, vyhradeného reklame je v príkrom rozpore s duálnym systémom, rozvojom digitalizácie a príchodom nových komerčných vysielateľov a, navyše, aj s tvrdením materiálu, že ratingy netreba fetišizovať . Na prechodné obdobie / ktoré by sa mohlo stať deformujúco trvalým / by verejnoprávne médiá zvýšili konkurenčný boj s komerčnými a stratili by tak do budúcnosti akékoľvek opodstatnenie. Navyše by STV a aj rozhlasu nepriniesli žiadané príjmy, pretože sú obmedzené samotným poslaním inštitúcií.
Zavedenie product placementu, ako jedného zo zdrojov financovania médií verejnej služby by som považoval za úplne scestnú amerikanizáciu vysielania , napriek tomu, že je súčasťou novej smernice Televízie bez hraníc. Už samotné dnešné zaraďovanie filmov z mohutným product placementom je diskutabilné z hľadiska označovania. Navyše, prínos product placementu na financovaní je viac než sporný.
Nadšenie z internetu je namieste, ale nedá sa predpokladať, že aj pri najoptimistickejšom vývoji by by z reklamy na internete televízna verejná služba mohla v horizonte 3-4 rokov vygenerovať dodatočné zdroje cca 100 až 150 mil. SKK ročne. Medziročný nárast objemu inzercie na internetových médiách prevádzkovaných členmi Asociácie internetových médií dosiahol v roku 2006 až 33 %. V hodnotovom vyjadrení to znamená publikovanú reklamu v objeme 306,7 mil. Sk. Je teda viac ako nereálne počítať s touto sumou. Zanedbať však nové médiá, ako sa to tým verejnoprávnym v súčasnosti darí , by bolo hriechom.
Takisto si nemyslím, že cesta sekundárnych bezplatných kanálov je cestou pre STV. STV bude mať sama ťažkosti s digitalizáciou a uvedením štyroch kanálov ú z toho dvoch nových /, pričom sa sama bezdôvodne a trestuhodne vzdala toho najcennejšie- informačného spravodajského digitálneho kanála.
Domnievam sa, že štát by mal najskôr definovať samotné postavenie i spôsob financovania verejnoprávnych médií i Tlačovej agentúry SR.
Prvým krokom by malo byť definovanie STV a SRo ako akciových spoločnosti so 100 % majetkovou účasťou štátu. Tento model by uľahčil spôsob financovania , ale aj definovania typu spoločnosti a jej limitov . Nešlo by ani o príspevkové, či rozpočtové organizácie, ale o obchodné spoločnosti , ktorých stanovy by riešili postavenie orgánov spoločnosti, a to valného zhromaždenia, predstavenstva, dozornej rady a generálneho riaditeľa a ich vzájomné vzťahy. Výkon práv štátu v týchto spoločnostiach by patril do pôsobnosti Ministerstva kultúry.
Valné zhromaždenia by rozhodovala vo všetkých zásadných otázkach akciovej spoločnosti. Išlo by o rozhodnutia v oblastiach:
personálneho obsadenia, odmeňovania a podmienok výkonu funkcií členov orgánov spoločnosti,
podnikateľského plánu na príslušný rok i dlhodobej koncepcie rozvoja,
zmien základného imania spoločnosti, zrušenia spoločnosti,
účtovnej závierky, schválenia rozdelenia zisku, použitia rezervného fondu,
všetkých zásadnejších majetkových a finančných transakcií spoločnosti.
Nedoporučoval by som, aby sa využil model, kde je pre akcionára vytvorený priestor, aby prostredníctvom rozhodnutí valného zhromaždenia, rozhodoval vo všetkých zásadných otázkach akciovej spoločnosti.
Všetky rozhodujúce majetkové transakcie spoločnosti by sa schvaľovali valným zhromaždením spoločnosti resp. transakcie menšieho rozsahu dozornou radou. Ide o peňažné a nepeňažné vklady majetku do iných právnych subjektov, predaj a nákup akcií a obchodných podielov v iných subjektoch, predaj a kúpu nehnuteľností, predaj a kúpu hnuteľného majetku mimo predmetu podnikania, uzatvorenie záložných zmlúv na majetok, zabezpečenie záväzkov tretích osôb, vystavenie a prijatie zmeniek a poskytovanie pôžičiek z majetku spoločnosti, schvaľovanie nájomných zmlúv. Týmito ustanoveniami by sa zabezpečilo dôkladné posúdenie odôvodnenosti a výhodnosti resp. rizikovosti zamýšľaných transakcií ako aj ich transparentnosť.
Došlo by aj k výraznému posilnenie osobnej majetkovej zodpovednosti členov orgánov spoločnosti a vyriešila by sa tým otázka kontrolných mechanizmov vo verejnoprávnych médiách.
Druhým krokom by mal byť návrh na privatizáciu TASR, pretože jej zmysel existencie mi stále uniká . Aj privatizácia by mohla byť podmienená úlohami, ktoré by budúci vlastník musel zabezpečiť.
Tretím krokom by malo byť úplné zrušenie koncesionárskych poplatkov a vytvorenie Zmluvy a kapitoly v štátom rozpočte pre obe inštitúcie. Rozvoj digitalizácie ; práva ku športovým prenosom, filmové práva, uchovávanie pamätových fondov a ich a v neposlednom rade aj nové technológie ; to všetko bude stáť nemalé finančné prostriedky, ktoré, žiaľ, doteraz nikto nekvantifikoval, ale koncesionárske poplatky to nevyriešia. Ani ich lepší výber.
Samotný Protokol o vysielaní verejnej služby by nebol v rozpore s napojením na štátny rozpočet. Protokol stanovil, že finančná podpora, ktorú vysielacia organizácia dostane z verejných zdrojov k tomu, aby mohla svoje záväzky plniť, je v zásade zlučiteľná s komunitárnym právom a financovanie nesmie ovplyvniť podmienky obchodu a súťaže. Zhrnuté a podčiarknuté- financovanie má byť adekvátne záväzku verejnej služby a nemalo by bezdôvodne brániť rozvoju vnútorného trhu.
Inštitút Zmluvy v symbióze s novým Zákonom o STV a SRo by musel obsahovať základné princípy Protokolu ako :
Stabilita – potreba pevne stanoveného systému financovania Nezávislosť – ochrana pred politickými a hospodárskymi tlakmi Proporcionalita – financovanie zodpovedajúce potrebám vysielateľa Transparentnosť- prehľadné postupy a verejné skladanie účtov Pri zavedení priamej štátnej dotácie s kombináciou zmluvy by malo dôjsť k zrušeniu vysielania reklamy a sponzoringu vo verejnoprávnych médiách ú s výnimkou športových podujatí a reklamy vo verejnom záujme /. Štát síce môže direktívne nariadiť čokoľvek, ale treba si uvedomiť, že spoločnosť dnes určite neriadi „ štát „ . Zavádzanie komplexu nejasne definovaných regulačných krokov na celkové oživenie audiovizuálneho priemyslu sa mi zdá byť dokonale nepremyslené. Jedinou cestou sú finančne dobre saturované verejnoprávne médiá s jasne definovanou zmluvou so štátom. To je viac než dostatočná regulácia. Ešte jedna, zásadná vec, ak verejnoprávne médiá v najbližších rokoch a možno mesiacoch neobhája svoju profesionalitu a politickú nezávislosť, stratia u verejnosti svoje opodstatnenie. Týka sa to predovšetkým Slovenskej televízie, ktorá je viac na očiach a politicko - záujmový nátlak je viac než mohutný. Často úspešný. Rozvoj kreativity, nových a kvalitných obsahov sa nedá nariadiť zákonom, či regulatívom. Súvisí s celkovým postojom spoločnosti ku vzdelaniu a k elitám, ktoré tvoria intelektuálne jadro spoločnosti. Obávam sa, že postoj ku vzdelaniu štát podceňuje. Štát, ako servisná organizácie pre občanov, by však mal v oblasti verejnoprávnych médií vytvoriť také podmienky, aby sa proces inovácie postupov a vôbec naštartoval. Verejnoprávne médiá by sa v čase plnej digitalizácie určite mali snažiť hlavne o to, aby boli zárukou komplementarity a plurality vo vzťahu k obsahu ponúkaných programov, berúc na zreteľ plný a efektívny zásah relevantných cieľových skupín. Stále sa však nedokážem zbaviť vnútorného pocitu, že optimalizácia infraštruktúry verejnoprávnych vysielateľov sleduje aj iné, prízemnejšie ciele. Akoby chýbali skryté prílohy k materiálu ako : „ Zmizni, Zemková ! , „ „ Čo na to J & T ? „ , „ Hovoril som s Ivanom .“ a „ Ako riadiť médiá v nepriateľskom prostredí ? „ . Hádam sa mýlim, ale dúfam že to nebude impulz pre ďalší „Nový začiatok“. Na samotný záver slová profesora Karola Jakubowicza : „Boh pomáha tým, kto si pomôže sám. Pokiaľ si však vysielatelia verejnej služby v strednej a východnej Európe nepomôžu sami, iba oni sami budú vinní,“
