Aj v slobodnej spoločnosti
potrebujeme disidentov...
Správa o činnosti za 10 a viac rokov
Andrej Ferko
Ako mečiarovcami aj antimečiarovcami politicky prenasledovaný autor si týmto dovoľujem letmostručne informovať tzv. kultúrnu verejnosť o svojej autorskej činnosti. V roku 2007 sa završuje či zaokrúhľuje desaťročie, v ktorom mi na Slovensku nesmeli výjsť ani knihy ani sa inscenovať jediný scenár. Knihy s mojím menom na titulnej stránke vychádzajú iba v slobodných krajinách (Rakúsko 2000, 2002, 2006, Česko 2007). Tento text uverejňujem predovšetkým kvôli úspore času, lebo ma už dosť unavuje až demotivuje donekonečna opakovať či obmieňať stále to isté, keď chcem korektne odpovedať na dvojotázku, ako sa mám a čo píšem. Mám sa ako zakázaný autor a keď príde inšpirácia, tak napriek tomu píšem, ale čoraz menej sa cítim byť súčasťou slovenskej kultúry. Slobodný som tu iba ako matematik a informatik na akademickej pôde, odborné texty publikovať smiem. Ako literárny autor som bez súdu odsúdený zrejme na doživotie, čo možno prirovnať iba k stalinistickej praxi 50. rokov, aj to nie celkom, lebo vtedy súdruh Bacílek usúdil, že desať rokov stačilo a diktátori z úvé potom povolili vydať napr. memoárové knihy Mila Urbana. Desať rokov textu v šuflíku si viem živo predstaviť už dávno, lebo postmoderné dejiny hríbov Noha pod klobúkom vychádzali od napísania 18 rokov, pričom s ideologickými superlektormi z Pezlárovej Ideologickej komisie ÚV KSS som občas mal opačné skúsenosti ako iní. Negatívny posudok napísal Valér Mikula, kým vydanie podporil Karol Rosenbaum. Postmodernistickú modalitu rozprávania som objavil v roku 1976 takmer súčasne a nezávislo s najslávnejšími vtedajšími americkými autormi, iba kniha čakala 18 rokov a literárna história aj kritika ju spravidla nesprávne zaraďuje, ponajviac do sci-fi. Noha pod klobúkom vyšla až po prevrate a nedožila sa toho skvelá dáma Božica Vilikovská, ktorá za ňu dlhé roky bojovala, no vždy bolo o jeden zlý posudok viac. Vari najparadoxnejší deň svitol roku 1988, keď som doobeda dostal zväzovú Cenu za Noc na zamrznutom jazere v réžii Jožka Bednárika a večer miestni papaláši z Obvodného výboru KSS Bratislava III zakázali preberačku Ťuťungérie, na podporu ktorej sa do Ružinova márne prišli pozrieť v podstate dobrosrdečný súdruh Rudolf Jurík z ÚV KSS a voči mladej literatúre žičlivý predseda zväzu spisovateľov Ján Solovič, dnes tiež zakázaný dramatik. V očiach novodobých straníckych cenzorov (VPN, HZDS, KDH, SNS, SDĽ, ODÚ, SDKÚ atď., napr. v STV menovite Darmo, Polák, Kubiš, Materák, Puobiš, Rybníček…, napr. v Rade STV Bučko, Kollár, Luther, Gembický…, napr. v NR SR Migaš, Hrušovský… a ministri kultúry Hudec, Kňažko, Chmel, Tóth… a ich poradcovia či adlátusi Fulmek a jeho svokor Kot, Zajac, Porubjak, Kárová, Šimečka, Lasica, Štrasser, Kotian, Bútora, Mesežnikov…) som sa ponajprv previnil kultovou esejou Nemám koho voliť (Literárny týždenník 1990), ku ktorej sa postojovo postupne pridáva rastúci počet nevoličov. Tento postoj som nevymyslel, iba pomenoval skôr ako ostatní. Neskôr som prv ako iní analyzoval a pomenoval ďalšie slabomyseľnosti či nehumánne deformácie (politiku V. Havla, postfašizmus slovenských médií (SME, Domino…), pogrom na slovenskú drámu v réžii intolerantného tria Kárová-Porubjak-Hroncová, pražský kolonializmus, kľúčovú úlohu IVO v cenzúre v STV, latinskoamerický hodnotový systém dnešných slovenských médií atď.) Podieľal som sa autorsky aj na niektorých textoch v Hlase kotolne a v študentskom divadle Pegasník sme uviedli kotolňovitý textappeal Prča alebo Hra, ktorú zakázal Havel s pesničami Ivana Mizeru a po jeho zľaknutí (niekto sa mu vyhrážal) s pesničkami Dana Gašpara na texty Vlada Baleka. Zo Slovenského centra PEN po mojej v Literárnom týždenníku uverejnenej otázke o zlučiteľnosti hodnôt Charty PEN a verejnej propagácie fašizmu, napr. volaní po koncentrákoch v čechoslovakistickom bulváre Mosty, odišiel na Šimečkov nátlak Peter Pišťanek a neskôr asi na svoj vlastný nátlak ďalší dnes mediálne veľmi vplyvní autori. Z pomsty za Pišťanka sa ma odtiaľ pokúšala skupina okolo Jána Štrassera dlhé roky neúspešne vylúčiť. Stál som totiž na rozdiel od štrasserovcov ai. a už zostanem na humanistickej pozícii odsúdenia nehumánností všetkých troch totalít - kolonializmu, fašizmu a komunizmu – ktoré nechcú vidieť najmä súčasní čechoslovakisti a panhungaristi, ktorí väčšinovo a totalitne ovládajú slovenské dramaturgie (okrem Slovenského rozhlasu) a médiá (porubjakovci, kotovci-fulmekovci…). Spomeniem niektoré výsledky ich cenzorských rozhodnutí. Nechápem, ako sa mohlo dramaturgii činohry SND prepiecť, že neuviedla slávnostné predstavenie k 60. výročiu SNP… a že Porubjakom riadení poslušní herci nezaplatili zo svojho, ako verejne sľubovali, 450-tisícovú škodu pri brutálnej cenzúre Kočanovho Diabla. Národný filmový projekt pod záštitou predsedu NR SR Ivana Gašparoviča stál 38 miliónov korún a nakrútená takmer hotová kinoverzia v réžii Martina Ťapáka nesmie mať na Slovensku premiéru. Multimediálna komédia Lúpež dejín v réžii Ľuby Veleckej išla do trezoru STV v deň premiéry 1. apríla 1996, kde doteraz leží spolu s ďalšími 33 celovečernými nakrútenými umeleckými filmami. Najdlhšie trezorujú Strechu úniku Osvalda Záhradníka v réžii Stana Párnického – 34 rokov. V deň premiéry zakázal šéfdramaturg Marián Puobiš odvysielať v STV aj chvíľku poézie Orbis dictus, s ktorou som mimochodom predtým vyhral anonymnú básnickú súťaž, obsadenú asi stovkou autorov. Historicky poslednou “mojou” cenzúrou pred prevratom bol zákaz inscenácie Ťuťungéria v mojej réžii s fantastickou scénografiou Michala Bogára (1988, iniciátorom cenzúry bol súdruh poslanec SNR Jozef Mravík), prvou cenzúrou po prevrate bolo nedokončenie článku Reaktor bude! v redakcii Verejnosť šéfredaktora Eugena Gindla a šedej eminencie Jana Budaja. Úspešné scénické diela Pacho sa vracia (kde sme s Janom Drgoncom autormi gagov, DAB), Haravara (SĽUK), Zlý duch Lumpacivagabundus (ŠBD, “inscenácia urazila nežnú revolúciu…”), aj monodrámy o Benešovi a Husákovi (STV, s výnimkou uvedenia Beneša na ČT2) išli napriek obrovskému mediálnemu ohlasu i diváckemu záujmu predčasne dolu z repertoáru alebo sa nesmú reprízovať, ako to nedávno v LT pripomenul D. Machala. Povolené reprízovanie v STV má iba trojdielna televízna verzia Ako divé husi. Za zaznamenanie možno stoja niektoré kuriozitky, pikošky a perličky. Riaditeľ istého divadla mi povedal – vaša hra je výborná, ale vaše meno nesmieme dať na plagát. Podobný odkaz som dostal z inej scény – ak stiahnem svoje meno, bude premiéra, ale svojim postavám som to nemohol spraviť. Riaditeľ popredného vydavateľstva mi zas ponúkol, že ak pozháňam dvestotisíc korún, tak vydá po 30 rokoch 200 kusov prózy, ktorú niektorí kritici označili za najlepšiu slovenskú po 2. svetovej vojne. Keď sa moju hru rozhodli hrať ochotníci, dostali dobrú radu, aby nedráždili. To isté – zákulisný zásah zhora do slobodného rozhodnutia ochotníckeho divadla – zažil aj Ján Solovič s jednou zo svojich troch hier o Štefánikovi, ktoré sa tiež nesmú inscenovať. Inscenačný absolútny zákaz sa týka – na veľkú škodu slovenského publika – predovšetkým súboru komédií najvtipnejšieho súčasného autora Paľa Janíka. S jednou z nich uspel aj v súťaži Alfreda Radoka, ale aj tam už takisto ako v slovenských súťažiach skončili s korektnou anonymitou, s pomocou ktorej roku 1993 vyhrala moja najlepšia slovenská dráma – dodnes neuvedená Husia hra. Pri príležitostných stretnutiach politicky prenasledovaných dramatikov sme sa zhodli na tom, že prispievať do tzv. anonymných súťaží načisto prestalo mať zmysel. V Divadelnom ústave, ktorý sa nesmie volať Národné divadelné centrum, sa v súťaži Dráma napr. moje meno trikrát stratilo od môjho textu – náhodou. Kto chce, nech verí. Mne sa takejto trojnásobnej náhode veriť nechce a terajšia riaditeľka SND Sylvia Hroncová (SMK) ostáva a ostane zrejme nadosmrti zlodejkou môjho textu. Mediálne povolení moje texty alebo nápady, ak sa k nim dostanú, beztrestne kradnú. Preto nedávam svoje rozsiahlejšie diela na internet. Napr. v relácii, kde vraj dostanú za večer 60 tisíc korún (Sedem… TV Markíza) v pohode ukradol Stano Radič moju básničku Globálny blb: Ten Bin Ládin Usama/ čo bojoval s Rusama/ opletačky s USA má. Najnovšie, v roku 2007, iný môj prozaický text ukradla redakcia istého postfašistického denníka, a - pretože ho nečítam - dozvedel som sa o tom iba náhodou. Moja autorská skúsenosť - po vyše 25 premiérach a získaní skoro všetkých možných scenáristických ocenení - v súčasnej slovenskej kultúre sa v princípe zhoduje so situáciou Jonáša Záborského za maďarizácie, alebo Dominika Tatarku či Petra Karvaša za normalizácie – píšem pre budúce generácie. Má to jednu výhodu – netlačia ma termíny, píšem, ako metaforicky vravieval národný umelec Laco Novomeský, bývalý svokor môjho vzdialeného príbuzného Martina Bútoru, v nedeľu. Nedobrovoľne som prevzal a nesiem záborskovsko-tatarkovský údel a supervýborne sa mi počúvajú všetky neplatné a nepravdivé maskovacie reči o slobode a demokracii, hoci aj od premiéra Fica či eurokomisára Figeľa, aby som za celú abecedu mediálne povolených uviedol aspoň tých na Fi. Nasledujúci zoznam identifikuje niekoľko závažnejších položiek: O historickom bezvedomí 2, Stredná Európa: eseje, 250 strán Archetyp, poviedky, 140 strán Najsmutnejší príbeh lásky, román s motívmi zo scenára, ktorý píšeme s Petrom Jarošom, 314 strán Informácia ako zmysel života, vedecké eseje, 110 strán Smiechová kultúra, eseje o smiechu, 99 strán Pustokvet, Vŕzganie, Čistá hra, Don Tichot, Väzeň č. 1, Husia hra, Kosofles a Minijánošík (celovečerná hra a rozhlasová verzia), Miliardár (paródia na vedomostnú súťaž Milionár), neuvedené drámy a komédie, 410 strán Čobogaj, filmová rocková opera a divadelná verzia muzikálu s textami piesní od Dušana Valúcha, 150 strán O divadelnej réžii webstránok a o filmovej réžii virtuálnej reality, 210 strán Rizikovo tehotný Hugo (divadelná verzia, rozhlasová dostala cenu za debut), Lúpež dejín (trezor STV), Prvý raz a naposledy čistá pravda o záhadnom zmiznutí superagenta 006 v Bratislave, Hľadá sa poradca prezidenta so zmyslom pre jazz a rock, štyri hi-tech komédie spoluautorsky vytvorené s Jánom Drgoncom, 230 strán Tieto texty nevznikli iba po roku 1997, keď sa údajne mečiarovci s antimečiarovcami dohodli na celoplošnom mediálnom zákaze (Berufsverbot) skupiny nepríjemných autorov (najmä dramatikov), a majú celkovú metráž 1913 strán resp. 1800, ak počítame spoluautorské komédie s polovičnou váhou počtu strán (1683+115 =1798). Aspoň takto letmostručne, aspoň pre literárnych historikov. Pred dokončením sú ešte oi. autorský komentár pod názvom Scenáristická retrospektíva (na citoríne slovenskej drámy), rozhlasová hra Havel a Horthy sa zabávajú na dejinách slovenského národa a faktografický doplnok ku desiatim rokom správ IVO - o poprevratovej cenzúre – pod samovzťažným názvom Správa o stave správ o stave. Rozpísané ani pseudonymné diela do horeuvedeného výpočtu nezahŕňam. Cítim sa vďaka spoločnému záujmu mečiarovcov aj antimečiarovcov o nemedializovanie závažnejších a hlbších tém ako autor v neviditeľnej klietke, kde mám - svojím spôsobom - aj pokoj aj čas. Po smrti slovenského filmu a ďalších finančne od štátu závislých náročných umeleckých druhov možno z tejto pozorovateľne len trochu lepšie vidím do budúcnosti, kde pre výrobne lacnejšie žánre prebleskuje aj troška nádeje, súvisiacej s internetom. Dotačnú podporu internetizácie terajšie pravidlá ministerstva kultúry, mimochodom, zakazujú, čiže kňažkovsko-chmelovská ministerská cenzúra v tomto smere (za zdanlivo formálnej nezávislosti Smeru) utešene pokračuje. Na maďarskú literatúru sa vynaloží v roku 2007 60 štátnych miliónov a na slovenskú 30 (polovica, menšina tu znamená väčšinu). Dá sa – na rozdiel od Záborského či Karvaša - uvažovať o sebakritickom vydaní všetkých svojich textov na cédečku pre literárnych priateľov. Situácia pre slovenskú literatúru a drámu za mediálnej okupácie Slovenska cudzími záujmami (do ktorých spadajú aj nekritizovateľné záujmy troch miliardárskych privatizačných zoskupení – mečiarovci, antimečiarovci a skupinka) je beznádejná, nie však vážna. Ozvem sa zas o desať rokov.
