SLOVAK MEDIA NEWS
Predseda predstavenstva SITA a.s. Pavol Múdry uznáva opodstatnenosť existencie verejnoprávnych médií na Slovensku, má však pochybnosti ohľadom verejnoprávnej transformácie TASR. Podporuje zrušenie koncesionárskych poplatkov a financovanie médií verejnej služby priamo zo štátneho rozpočtu. "Žiaľ, v našich zemepisných šírkach, keď si povieme štátne, myslíme vládne," komentoval v exkluzívnom rozhovore pre TASR otázku nezávislosti verejnoprávnych médií.
V rámci témy verejnoprávnosti sme zmapovali tri základné názory na to, čo by mali tieto médiá programovo pokrývať. Ekonomický expert Richard Sulík poznamenal, že on uvažuje o tom, že by tieto médiá mali prinášať najmä žánre, ktoré sú spoločensky potrebné, ale na trhu po nich nie je taký dopyt, aby sa oplatili súkromným médiám. Podľa komentátora denníka SME Petra Schutza však v ére digitalizácie budú mať občania takú širokú ponuku rôznych kanálov, vrátane monotematických, že v skutočnosti žiadne "nepokryté" žánre neostanú a verejnoprávne médiá sú reliktom. Napokon bývalý predseda Rady STV Miroslav Kollár vidí napríklad STV ako plnoformátovú televíziu a štátny tajomník Ministerstva kultúry Ivan Sečík považuje za dôležité vybudovať duálny systém so silnou verejnoprávnou zložkou.
Aký je na to váš názor, z pozície konateľa súkromnej agentúry?
Na rozdiel od veľa mojich kolegov som presvedčený, že verejnoprávne médiá sú potrebné. Druhá stránka veci je, akú úlohu majú plniť. Vznikom Markízy tu vznikol dojem, že verejnoprávne médiá konkurujú komerčným médiám. To je podľa mňa notorický nezmysel. Verejnoprávne médiá majú úplne inú úlohu. Na konferencii IPI, čo je medzinárodná organizácia na ochranu médií a mediálnych otázok v Edinburgu, sa táto téma otvorila a paradoxne ju otvorilo BBC. Jej návrh financovania služby práve pre štát, štát v Británii odmietol, dnes prepustili 3500 ľudí a zrušili programy. Všeobecný názor, ktorý prevládol na tejto konferencii, je, že európske verejnoprávne médiá sú v kríze. Čo s nimi? No asi to, keď väčšina štátov má v ústave informovanie občanov ako povinnosť, tak by sa mal štát o to postarať. A paradoxne ani televízni pracovníci alebo manažéri televízií, ktorí tam boli, neprotestovali, aby sa časť verejnoprávnych televízií vrátila niekde do kompetencie štátu s povinnosťou informovať svojich občanov. Ja si myslím, že je to správne. Keď to raz máme v ústave, tak to riešme, ale podľa ústavného princípu. Najjednoduchší spôsob je riešiť napríklad financovanie verejnoprávnych médií spôsobom, ktorý navrhuje aj Sulík (zrušiť koncesionárske poplatky a financovať verejnoprávne médiá zákonom daným podielom z rozpočtu, pozn. red.).
V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia vzniklo v dôsledku privatizácie médií množstvo komerčných subjektov, transformácia bývalých štátnych médií na verejnoprávne bola dôsledkom tohto procesu.
Transformácia na verejnoprávne médiá je správna. Žiaľ, v našich zemepisných šírkach, keď si povieme štátne, myslíme vládne. A v tom ja vidím veľký rozdiel. Preto hovorím o nezávislosti médií ako verejnoprávnych, súhlasím s garanciami nezávislosti a musia byť podporené financovaním. Ako sa to dá urobiť, aby vláda každý rok nerozhodovala, koľko dostanú peňazí? No, určitým percentom HDP, ktoré sa stanoví ústavným zákonom. A je svätý pokoj.
Je takáto možnosť, ale na druhej strane, pokiaľ médiá vyberú dosť peňazí na koncesionárskych poplatkoch, je to minimálne taká istá garancia nezávislosti. Rozdiel je v spôsobe...
Je, súhlasím, ale ktorá vláda v Európe si dovolí povedať - a teraz ideme zvýšiť koncesionárske poplatky na to, aby sme uživili televíziu? (aktuálne Nadačná rada rakúskej ORF zvýšila koncesionársky poplatok o 10 percent, pozn. red.) To je obrovský problém, pričom táto televízia plní štátne úlohy. To, čo má štát v ústave. Takže hľadajme vhodnejší spôsob financovania, pretože aj tak, aj tak to ide z našich daní. Je len otázka, z ktorého vrecka.
Povedzme si ale na rovinu, že koncesionárske poplatky sú de facto daň, ich zrušením sa zníži daňové zaťaženie, ale o zodpovedajúcu sumu sa zníži aj štátny rozpočet... Nie je to len výmena vrecka, z ktorého sa platí.
Problém je v tom, že každý rok štát aj tak uhrádza dlh verejnoprávnych médií. Tak dajme zo zákona podiel z rozpočtu a budú vedieť: toľko si môžeme dovoliť, lebo toľko je náš podiel. Majú ešte príjem z reklamy - a tú potom treba prísne sledovať - a bude svätý pokoj. My sa teraz snažíme, hovorím o Slovensku, ale myslím, že nie je veľký rozdiel medzi Slovenskom, Rakúskom, Českom, Maďarskom a pod., kde sa snažíme vyvolať dojem verejnoprávnosti a pritom verejnoprávne médiá necháme finančne vykrvácať, aby štát, rozumej tentoraz vláda, mohli do toho vstupovať. To je celé, to je hra. Nenazveme to pravými menami. Financujme to opäť zo štátu. Verejnoprávne médiá podľa mňa majú zmysel, lebo komerčné médiá nebudú plniť ich úlohu. Pre mňa je vzorom Nemecko, lebo keď si zoberiem za vzor nemecký komerčný kanál, majú 15-minútové spravodajstvo, na ktorom im príliš nezáleží. Politik sa tam neobjaví. Prečítajú spravodajstvo, majú ešte nejaké havárie, hotovo. Verejnoprávne, keď vidíte, ARD alebo ZDF, sú presýtené spravodajstvom, publicistikou, všetkým možným a funguje to - takže ja vidím problém aj v nedostatočnej zrelosti našej politickej scény.
Čo by teda mala obsahovať programová skladba? Spravodajstvo, publicistiku, alebo aj formáty ako je napríklad SuperStar? Programovú skladbu majú verejnoprávne médiá do značnej miery určenú zákonom a nie je veľký rozpor v tom, čo by tam mali alebo nemali mať. V podstate to nikto nenapáda, aj za komunizmu bolo jednou z úloh televízie zabávať občanov. Prepáčte, ale aký je rozdiel medzi SuperStar a Zlatou bránou, čo kedysi vysielali? SuperStar je kúpený licencovaný program a množstvo reklamy. Ale keď boli občania schopní zaslať neviem koľko miliónov na esemeskách, chceli to pozerať, alebo nechceli? To je moja otázka aj pre Radu STV. Ak to ľudia pozerali a aktívne sa do programu zapájali, tak to asi pozerať chceli. To je všetko.
Máme verejnoprávnu televíziu, verejnoprávny rozhlas, ale ministerstvo kultúry pripravuje zákon, podľa ktorého by sa stala verejnoprávnou aj štátna tlačová agentúra TASR. Tam je ale situácia trošku iná, pretože TASR prináša služby pre médiá, nie priamo občanom. Je to zlučiteľné s tým, že by sa zaradila k dvom existujúcim verejnoprávnym médiám ako tretia aj agentúra? Záleží na modeli, ktorý sa zvolí. V dôvodových správach návrhu zákona som videl opieranie sa o Českú tlačovú kanceláriu (ČTK) a podobne, ale niekto pri tvorbe tohto zákona zabudol, aký rok píšeme. ČTK sa pretransformovala na verejnoprávnu, myslím, v roku 1996. Česká republika nebola členom EÚ, nebolo to v prístupových dokumentoch, Česi nemajú problém. Píše sa rok 2008 a Slovensko je v EÚ. Podľa definícií európskych dokumentov je verejnoprávne niečo, čo si občan priamo platí a priamo má prístup k produktom toho, čo sa vyrába. Či je to zdravotné poistenie, sociálne poistenie, či je to televízia alebo rozhlas. Keď mi budú tvorcovia zákona vedieť vysvetliť, ako sa dostane produkt verejnoprávnej TASR k občanovi, tak budem hovoriť hop, tu je to zaujímavé. Druhá záležitosť je, aké presné kritériá sa stanovia. Verejnoprávna inštitúcia spravidla nebýva komerčná inštitúcia. Môže si privyrábať, ale nemá primárne zarábať peniaze, čo z toho návrhu zákona, ktorý som videl na pripomienkovom konaní, absolútne nevyplýva. Napríklad STV môže mať maximálne tri percentá reklamy... Len reklama je úplne iný tovar ako spravodajstvo. Zoberme si teraz momentálny stav TASR v súčasnom zákone a v tom, čo bude. Momentálne si občan zaplatí svoje dane, z ktorých štát financuje TASR. Keď sa chce dostať k produktu TASR, musí si kúpiť noviny. A zaplatiť koncesionársky poplatok televízii. Čiže zaplatí trikrát. A keď je náhodou TASR v strate, tak občan v podstate platí štvrtýkrát - tú stratu vykryje štát. V novom zákone sa v tomto nič nemení. Kde je teda verejnoprávna funkcia TASR v novom zákone? To je moja otázka. Keď mi to niekto vysvetlí a povie, takto to bude, možno áno. Ja stále a už desať rokov hovorím to isté. Prečo sa nepozrieme za hranice, kde informuje štát iným spôsobom. V Nemecku je dominantná agentúra DPA, okrem nej majú ešte tri menšie. Všetko v súkromných rukách. DPA je vo vlastníctve médií. Štát informuje cez štátnu inštitúciu Bundespresseamt - BPA, ktorá je podriadená priamo kancelárovi, formálnym šéfom je minister bez kresla, ktorý je hovorcom vlády a má dve zásadné úlohy. Jedna úloha je výstup štátnych informácií smerom k verejnosti, čiže oni tvoria informácie a majú dohodu s DPA, že im ich bude zverejňovať. A spätne, vstup informácií pre štátne potreby. To, čo dnes robia u nás monitorovacie agentúry. A to si financuje štát vo svojej rozpočtovej organizácii. Prečo to neurobíme my? Nestálo by to ani o korunu viac, ako stojí dnes, alebo ako bude stáť podľa toho nového zákona agentúra. Lebo uvedomte si, TASR dostáva dotácie 50 miliónov a štátu, ktorý to financuje, služby predáva. To je nonsens. Čo by mal štát TASR preplácať a čo by si mohla alebo musela TASR platiť z tých peňazí, ktoré si zarobí komerčnou činnosťou? Štát zatiaľ vôbec nemá definovanú mediálnu politiku... ... akým spôsobom by sa mala definovať? Štát by mal na základe toho, čo deklaruje vo všetkých mediálnych zákonoch, povedať dobre, budeme informácie v záujme občana, do tej miery, nakoľko občan musí byť informovaný, šíriť takýmto a takýmto spôsobom. Súkromná sféra má svoj priestor, štát do neho nemôže zásadným spôsobom zasahovať, ale musí umožniť slobodu informácií a informovania. Štát musí tiež zadefinovať tak, ako má programovú štruktúru v STV a v rozhlase, programovú štruktúru verejnoprávnej TASR. Prepáčte, ale ja veľmi neviem, čo by tam malo byť - ale keď má TASR za 50 miliónov vydávať oficiálne vyhlásenia a stanoviská, tak to je pekné plytvanie peniazmi. Pokiaľ by to bola vládna informačná inštitúcia nemeckého typu, tak to je niečo iné. Ale TASR je plnoformátová agentúra so všetkými produktmi, ktoré agentúry ponúkajú. Narážam na to, že sa pripravuje projekt zmlúv so štátom, kde štát zadefinuje, aké služby od média chce a potom si za to platí. Otázka je aj to, či môžu byť tieto zmluvy využívané na ovplyvňovanie média alebo pôjde o štandardizáciu vzťahu štátu a média... K tomu sa neviem vyjadriť, pretože ja skutočne neviem zadefinovať požiadavky verejnej služby v našom sektore. Hýbem sa v tom dosť dlho a neviem to zadefinovať. Skôr ma trápi otázka z môjho komerčného pohľadu, keď raz si štát, a nech si zadefinuje čokoľvek, že sú to jeho potreby, musí to byť po prvé ocenené, aby sme vedeli za čo platíme a po druhé, agentúra ten istý produkt, keď ho raz má zadefinovaný a zaplatený zo štátu, nesmie predávať. Lebo to je potom neoprávnená štátna pomoc podľa všetkých definícií hospodárskej súťaže z Bruselu.
Európske princípy hospodárskej súťaže z hľadiska štátnej podpory verejnoprávnych médií hovoria o princípe primeranosti a transparentnosti... ...zabudli ste jeden princíp: keď niečo existuje a dá sa získať na voľnom trhu, tak štát do toho nemá zasahovať. Keď je na trhu podobný produkt, štát nesmie iný podporovať štátnou pomocou. Viem to preto, lebo som si poctivo prečítal rozhodnutia Protimonopolného úradu (PMÚ). Môže byť z pohľadu Protimonopolného úradu transformácia TASR zastavením jeho šetrení? Podľa toho návrhu zákona nie. Prečítal som si správu z Protimonopolného úradu, že odmietajú zákon z princípu. Potrebujú rokovať o princípe. To znamená, že odmietajú verejnoprávne postavenie, poviem to nadnesene, komerčnej inštitúcie. To sú ale dve rôzne otázky. Jedna je názor Protimonopolného úradu na pripravovaný zákon ako taký, lebo stanovisko PMÚ bolo len zatiaľ avízo, že budú mať jeden zásadný problém a po druhé niekoľko konkrétnych pripomienok k zákonu, ani jedno, ani druhé zatiaľ nebolo špecifikované. Jednoduchá otázka je, že ak by zákon prešiel v tejto podobe, či by sa Protimonopolný úrad dostal mimo hry s podaniami, ktoré mal doteraz. Ja si to nemyslím. Po prvé to boli podania v inom čase a po druhé, filozofia zákona je presne taká istá, aká je filozofia zákona teraz - časť štátne peniaze, časť komercia a problém je, ako to oddeliť. Zadefinovať verejnú službu TASR je jeden veľký problém, ja by som ju zadefinovať nevedel - lebo čo sú informácie, ktoré sa neoplatia súkromným agentúram? Plnohodnotná tlačová agentúra, keď sa chce dostať ku klientovi, musí mať informácie všetkého druhu, aj tie, ktoré sa nevyplatia. Lebo môj klient je môj odberateľ, ktorému musím vychádzať v ústrety. A keď mi povie hociktoré médium, ktoré odo mňa odoberá servis, že potrebuje mať všetky vyhlásenia štátnych inštitúcií, tak ich tam bude mať. Súhlasím s tým, že keď klient odoberá povedzme len agentúru SITA, tak mu SITA musí stačiť na to, aby mal absolútny prehľad o tom, čo sa v jeho segmente deje. To znamená, že musí mať k dispozícii aj správy, ktoré "nekúpi", respektíve nezverejní... Presne o tom to je. A preto je problém zadefinovať v tomto segmente verejnú službu. Verejná služba by mohla byť obhospodárenie archívov, ktoré sú tam "od roku päť", len tak na margo, môj otec zakladal v roku 1946 Spravodajskú agentúru Slovenska, ktorú v 1948 zrušili. A je to tam. Je tam celá komunistická história, je tam všetko, je tam fotoarchív. Keby toto bola verejná služba, nemám s tým problém. Ale potom sa musím tak isto k tým archívom dostať, ako občan alebo aj ako konkurenčná firma, ak sa to dá nazvať konkurenčnou firmou. V princípe teda, ak by bola časť portfólia TASR braná ako verejná služba, má byť k dispozícii akémukoľvek subjektu? Povedzme za manipulačný poplatok. Čo je v podstate technický poplatok. To nie je cena. Verejnoprávna inštitúcia, keď už by som sa na to pozeral veľmi tolerantne, by mala mať, keď už má štátne peniaze, presný cenník. Žiadna cena dohodou. Presný cenník svojich služieb. Subjekty, ktoré odoberajú servis TASR, sú veľmi rôznorodé. To by sa doslova úradnícky musel vyrobiť zoznam cien od zastupiteľstiev vo verejnej správe a rôznych lokálnych médií, ktoré si nemôžu dovoliť platiť vysoké ceny, až po celoštátne televízie... Bolo by to byrokratické a mimoriadne nepraktické. Preto hovorím, že je to komplikované. TASR nespĺňa základné charakteristiky verejnej služby. Verejná služba je dostupná občanovi, keď si to raz zaplatí v nejakom paušále alebo nejakej špeciálnej dani, alebo v koncesionárskych poplatkoch. Predstavte si súčasnú produkciu TASR, ktorá by sa nemala podľa návrhu zákona meniť, ako ju sprístupním občanovi ako verejnú službu? Pustím to voľne na internet?
Potom, samozrejme, nemôžem predávať správy... Neviem, jednoducho je to kompilát niečoho, čo vidím skôr ako želanie než ako reálne videnie celej situácie. V tom momente, ako sa ČTK stala verejnoprávnou inštitúciou, má samostatné financovanie a štát si u nej objednáva produkty a služby. Lenže to určite naše ministerstvo kultúry nebude chcieť robiť, lebo produkty a služby si musí objednávať cez verejné obstarávanie, do ktorého by sa mohli zapojiť aj iné inštitúcie. Máte pocit, že transformácia TASR na verejnoprávnu inštitúciu je skôr želanie, ale týmto zákonom sa to nerealizuje... Myslím, že ste to vystihli presne. Keď toto má byť len odpoveďou na opakované rozhodnutia Protimonopolného úradu, tak to určite nie je. Vidíte aj nejaký principiálny problém vo vytvorení systému troch verejnoprávnych médií na Slovensku? Na Slovensku vidím, žiaľ, ten problém, a to je tak isto verejnoprávna televízia, verejnoprávny rozhlas, ako aj plánovaná verejnoprávna TASR, že tam prevládajú politické, a nie odborné otázky. A to je problém, ktorý zatiaľ nevidím ako riešiteľný. Nesúvisí to len so súčasnou vládou, ale s doterajšími všetkými vládami na Slovensku. Vždy vlády chceli mať vplyv vo verejnoprávnych inštitúciách a zabezpečujú si ho cez financie. Copyright © TASR 2008
