PR článok z TASR
List vedenia STV o trezorových filmoch odovzdaný ÚPN Na seminári ÚPN „1988 - Rok pred zmenou" som pripomenul komunistickú cenzúru predstavenia Tutungeria pred 20 rokmi. Folkeri, maloformisti a ochranári boli v tom období významnejšími vrstvami rezistencie než vtedajší disidenti. Inscenácia študentského divadla Pegasnik mohla mať premiéru, ale súdruhovia zakázali reprízy. Žiaľ, nezmenilo sa odvtedy nič. Okupácia tankami sa premenila na okupáciu mediálnu. Nesmú sa medializovať úspechy slovenskej vedy, spisovatelia majú inscenačný a publikačný zákaz, zanikli desiatky žánrov (film, autentická dráma a Festival inscenácii slovenských hier, TV inscenácie, komorná opera, chvíľky poézie, monumentálne sochárstvo, animovaný film, Sládkova pantomíma, opereta atď.). Najvýznamnejší žijúci dramatik má napríklad inscenačný zákaz už 18 rokov a mnohí neželaní autori sú podobne odsúdení bez akéhokoľvek súdu a práva na obhajobu. Na prvej scéne SND teraz uviedli dokonca stalinistami v roku 1949 cenzurovanú verziu Suchoňovej Krútňavy a v trezore STV väznia desiatky hraných a dokumentárnych filmov. V médiách sa veľa a mnoho dočítate o dvojmiliardovej kauze Tipos, predtým 25-miliardovej kauze ČSOB, ale už nie o štyristomiliardovej kauze, ktorú opisuje bankový expert Ján Valach v knihe Okradli nás (Samo 1997). Keď som túto knihu ako dôkaz poskytol bulvárnemu denníku, najprv ju v redakcii stratili a potom mi ju vrátili… po 18 mesiacoch… Premiéri Mečiar, Fico a Dzurinda sú traja slepí hrobári slovenskej vedy, informatizácie aj kultúry a nesú politickú zodpovednosť za ich trvalé financovanie na chvoste Európy, absenciu pluralitných médií a neslobodu prejavu. Naopak, postfašistické médiá ako denník Sme systematicky vytvárajú zo slovenských vedcov a umelcov, občanov druhej kategórie, ktorí nesmú mať medializované úspechy ani názory, ba ani právo na odpoveď. Na vynovenom portáli Pravdy už celkom chýba záložka pre kultúru. Najlepší mladý vedec EÚ, mladučkí objavitelia pohonu guľového robota, o ktorý sa zaujíma NASA, a ďalších okolo 150 víťazov národných a svetových juniorských súťaží sa tento rok so svojou záplavou zlatých medailí, radosti a ocenení nedostali ani do správ, ani do veľkých médií. Bežný človek nesleduje portál SAV, nečíta Quark, ani PC Revue a upierajú mu pocit hrdosti na približne stovku každoročných úspechov našej vedy na národnej (Ceny Literárneho fondu, Ceny SAV…) a svetovej úrovni. Áno, v médiách môže každý tretí deň vystupovať úspešný slovenský vedec, ale tým by vyvolával neželaný pocit hrdosti. Najvyššie dotovanú výročnú Cenu Wernera von Siemens minulý týždeň nasnímala iba TA3 a bežný človek asi vôbec nevie, že nad ňou existujú ešte superprestížne matičné „nobelovky". Najcitovanejší slovenský vedec s fenomenálnym svetovým ohlasom ostáva pre našu verejnosť neznámy. Výročné oceňovanie vrcholných vedeckých výkonov aj Týždeň vedy médiá ignorujú, ba keď sa povie slovenská veda, bežný človek v mediálne okupovanej krajine si už ani nepredstaví žiadnu konkrétnu tvár. Slovenská veda nemá jedinú mediálne etablovanú tvár. V rezorte kultúry v intenciách dlhodobej politiky SMK doteraz zakazujú dotovať internetovú prezentáciu umeleckých zoskupení a na pokraji existencie živoriacich kultúrnych časopisov. Týždeň vedy ostáva žobrajúcou rukou, natiahnutou k veľkým médiám, márne. Slovenská verejnosť už nepozná svoju spisovateľskú a vedeckú elitu, ba okupačné médiá nevládzu za dlhé desaťročia od kandidáta na Nobelovu cenu Milana Rúfusa uverejniť ani jednu báseň. Zo všetkých účtov na Slovensku zmizli peniaze a Slovensko sa potom „vďaka" jánošíkovskej počítačovej finte stane svetovou finančnou superveľmocou - dva motívy z trezorového filmu, ktorý daňoví poplatníci financovali a od roku 1996 nesmú vidieť. Pracovníkom ÚPN som odovzdal kópiu tejto trezorovej komédie na DVD a list, ktorým vedenie STV potvrdzuje, že aj za vlády premiéra Fica Slovensko ostáva neslobodnou krajinou. Má to jedinú diskutabilnú výhodu - za rozdúchavanie etnického konfliktu nesú plnú zodpovednosť iredentistické médiá (ako ich označuje historik Anton Hrnko) pod kontrolou cudzích záujmov, čo majú v Bruseli vytrvalo hlásiť všetci naši voči tradičnej maďarskej agresii doposiaľ totálne neúspešní či skorumpovaní diplomati. Ozbrojená agresia z juhu trvala na Slovensku súhrnne 25 rokov z 20. storočia a polovica z desiatky ozbrojených okupácii prišla z Budapešti, ktorá nanovo frapantne porušuje mierovú zmluvu, čo znamená iba signál na vojnu. A média napodiv nehľadajú, kto financuje fašistické bandy aj s nimi súčinnú systematickú slotovskú propagandu, ako sa metodicky organizujú ich zahraničné provokácie, ale sa pokúšajú cynicky zameniť úlohu agresora a obete… Protitotalitnú pamäť národa v správe ÚPN treba nevyhnutne rozšíriť za 16. november 1989 a systematicky dokumentovať nedemokratické praktiky mediálnych okupantov. Propagácia až praktizácia fašizmu v denníku Uj Szó v kauzách ako vlani pohon na Martina Sarvaša, kde 30. júna 2007 publikovali najohavnejšiu Hitlerovu predstavu, či najnovšia „etická" kauza okolo TA3 ukazujú len, že tu nanovo máme mediálnych uebermenschov a ich médiami vo vrcholnej politike natvrdo zakríknutých politických hrobárov dialógu, vedy a kultúry. Kým totalitný režim formálne padol, totalita v médiách, bohužiaľ, prekvitá. Slovensko nie je slobodná krajina. Okupačné tanky nahradili médiá. Bohužiaľ.
Andrej Ferko autor trezorových filmov
