Keď ožívajú zombie
alebo tlačové sračky
Text Lenka Eremiášová
ExtraPlus
Udeľovanie vyznamenaní prezidentom Slovenskej republiky významným osobnostiam celé roky sledujem v priamom prenose. Tento rok mi to nejako „ubehlo“. Zrejme to bude tým, že po nástupe Andreja Kisku do úradu sa termín udeľovania ocenení z 1. januára (pri príležitosti vzniku SR) zmenil na iný januárový deň. Nakoniec som si túto tentoraz frašku na popud jedného priateľa pozrela zo záznamu. Toho skôr ako osobnosti zaujalo správanie predsedu parlamentu po udeľovaní ocenení. Andrej Danko totiž ako jediný spieval hymnu a aby vzbudil ešte väčšiu pozornosť, ukázal národu, že nie je len „národný“, ale aj „veriaci“, keď sa začal prežehnávať. Na rozdiel od kamaráta ma však skôr zaujala dvadsiatka vyznamenaných. Vzhľadom na zoznam osobností môžem pokojne napísať, že 9. január 2017 sa stal čiernym dňom v histórii novodobej Slovenskej republiky. Prezident vyznamenaním niektorých individualít potupil celý národ. Na Slovensku máme množstvo osobností svetového významu a zaslúžili by si uznanie za reálny prínos pre Slovenskú republiku. Určite by boli hodní úcty Kiskom odmietnutí Boris Filan či Juraj Kukura. Poradcovia hlavy štátu však rozhodli inak a ocenenia sa rozdávali predstaviteľom bratislavskej kaviarne. Priam neuveriteľne znie, že Rad Ľudovíta Štúra I. triedy dostal historik Ivan Kamenec, ktorý celé roky skúma slovenskú históriu. Doteraz sa mu však na Slovensku ani slovenskom národe nepodarilo nájsť nič pozitívne. Keď čítate jeho vyjadrenia, zapochybujete, či má vôbec slovenské korene. Zarážajúci je aj fakt, že demokratovi made in USA Kiskovi neprekáža životopis tohto historika. Podľa Wikipédie bol Ivan Kamenec do roku 1989 členom Komunistickej strany Československa a jeho meno figuruje aj v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov ŠtB. Ivan Kamenec s dátumom narodenia 27. august 1938 je vedený ako kandidát tajnej spolupráce s krycím menom Historik a ako dôverník s krycím menom Samo. Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre. Rešpektujem majestát smrti, ale nemôžem si odpustiť poznámku k Jánovi Langošovi, ocenenému in memoriam. U väčšiny národa totiž k tomuto politikovi pretrváva negatívny vzťah s dôrazom, že za jeho vedenia ÚPN sa používal dvojaký meter na odhaľovanie totalitných praktík. Ak by prezident rozmýšľal štátnicky, tak by zvážil udelenie ocenenia niekomu, kto aj po smrti dokáže rozdeľovať národ. Mráz po chrbte mi však prebehol vo chvíli, keď zaznelo meno Michael Kocáb. Drzosť Andreja Kisku naozaj nepozná hranice. Tento Neslovák dostal od slovenskej hlavy štátu Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi ČR a SR. Ten spočíva asi v tom, že v júni 2016 na adresu „Dobrého Anjela“ povedal, že Európa potrebuje viac politikov, ako je Andrej Kiska. V neposlednom rade Kocábovi k oceneniu iste dopomohla aj skutočnosť, že bol osobným priateľom a poradcom Václava Havla, ktorý rovnako ako on nemal rád Slovákov a obaja ich vždy dokázali len urážať. Dnes sa tomu hovorí rozvoj vzťahov medzi SR a ČR. Posledný klinec do rakvy Kiska zatĺkol udelením Radu Ľudovíta Štúra II. triedy „Pohoďákovi“ Michalovi Kaščákovi. Na získanie ocenenia stačilo trenčianskemu smrteľníkovi dvadsať rokov opľúvania Slovenska počas festivalu Pohoda pod pláštikom „rozvoja demokracie“ za účasti vyvolených prozápadných a proamerických politikov, podporujúcich všetko nenormálne. Zdá sa, že politická pohoda sa 9. januárom 2017 na Slovensku definitívne skončila. Treba len dúfať, že Kiska na budúci rok nepríde s nápadom vyznamenať ďalších svojich kamošov typu Petra Porošenka alebo Recepa Tayyipa Erdogana.
