Podávam trestné oznámenie
na Najväčšieho Slováka
Prijať zahraničný formát relácie, ktorá sa stará o to, kto je v našej krajine „najväčší“, považujem za slušne povedané kiks. Aby bolo jasno, hovoríme o relácii, ktorú vysiela RTVS, za ktorú platíte z každej vašej zástrčky, i keď ste ju nikdy nevideli. Každý z vás, kto toto číta, sa zložil vynúteným koncesionárskym poplatkom na to, aby si tam mohli robiť, čo uznajú za vhodné.
V stredu bol odvysielaný diel o „najväčšom“ Slovákovi Gustávovi Husákovi. Dielom nás sprevádzal nejaký pán Hrdlička, pán v najlepších rokoch, ktorý mal počas svojho detstva a dospelosti a tuším aj v zrelom veku, neopakovateľný a veľký dotyk s úžasným politickým riadením nášho prezidenta Husáka. V nejakom paralelnom vesmíre.
Nikto netuší, ako sa persóna Gustáva Husáka dostala do takejto ankety. Slovensko je tak mladé, že z historického ponímania chápem núdzu osobností. No až takúto núdzu nechápem. Do dneška som si nevedela predstaviť, že by niekto pod svojim vlastným menom a so svojou tvárou vedel obhajovať zločiny Komunistickej strany.
Pán Hrdlička to zvládol. Husáka má za mučeníka, a uctieva to, ako sa z jednoduchých triednych pomerov vypracoval Husák na prezidenta. A bol aj vo väzení.
Ja si tiež na všeličo spomínam. Napríklad na jednu oficiálnu zdravicu, ktorej som bola účastná. Prišli sme gratulovať pánovi k jeho stým narodeninám. Niesli sme kyticu, dary a on sa tváril, že nikomu a ničomu nerozumie. Keď som s ním zostala v izbe pri jeho posteli sama, zmenil sa na nepoznanie, držal ma za ruku a hovoril o tom, ako on dlhoročný predseda obecného úradu, starosta, mal na svedomí kulakov. On vedel, ktorí roľníci z jeho dediny boli uväznení za to, že nechceli odovzdať svoje polia, kravy, kone. Keď si ten svoj odpor vo väzení odsedeli, z centrály mu volali – Súdruh, ideme prepustiť z väzby Jána Kováča. Je vo vašej obci vítaný alebo nevítaný? On vtedy povedal podľa jeho sympatií, či je vítaný, či nie. No vedel, že je to šifra. Lebo vedel, že keď povie – nevítaný, nájdu ho o pár dní na trati mŕtveho s tým, že ho prešiel vlak. Tajňáš sa s ním kúsok odviezol a potom ho hodil pod koľaje idúceho vlaku.
Chcel to povedať. Nerozbabrával svoje duševno, ani historicko-spoločenské podmienky. Chcel mi to jednoducho všetko povedať, lebo jeho čas sa krátil. Morálny marazmus a hyenizmus priživený nedávnou vojnou.
Aj toto bol komunizmus.
Vráťme sa späť k „najväčšiemu“ Slovákovi. A k tomu, čo o zásluhách Husáka vyplodil jeho novodobý obhajca. Vraj je to politik, ktorý sa vedel preštrikovať na vrchol svojimi schopnosťami.
Pán Hrdlička žil akiste v slonovinovej veži. Inak by vedel, že nikto sa nepreštrikoval na vrchol svojimi schopnosťami. Jedine kontaktami. A Husák bol oportunista každou svojou bunkou.
Že bol zvolený? Preboha! Voľby sú v krajinách diktatúry tá najokázalejšia a najhnusnejšia fraška. Husák bol vybraný, nie zvolený. Lebo existovala len jedna štátostrana. Tá vybrala človeka, ktorý je poplatný a konformný.
Jeho nástup k moci bol na pahrebe Pražskej jari. Jeho tvár a jeho politika je symbolom normalizácie. Dnes nejaký jeho zblúdilý syn vo verejnoprávnej televízii kvíli neokrôchane do postov iných, skúsených ľudí, aby nedevalvovali pojem normalizácia.
Normalizáciu netreba devalvovať. Ona je sama o sebe komplexným devalvovaním ľudských práv. Normalizácia ukradla ľuďom slobodu. Slobodu vyjadrovania sa, slobodu tlače, slobodné voľby…
Vždy boli hnidy. Hnidy, ktoré si tu žili dobre, zakuklené, boli chránené nejakou vyššou hnidou. No ostatní ľudia bytostne cítili neslobodu. Dotýkalo sa ich, že nemôžu hovoriť, čo si myslia, že nemôžu robiť, čo vedia a chcú, že nemôžu študovať, že nikdy neuvidia ani Mariahilfer Strasse vo Viedni.
Tí najobyčajnejší ľudia s tými najobyčajnejšími métami museli riešiť zlyhania normalizácie vo svojich každodenných problémoch , ako napríklad absenciu toaletného papiera, či hygienických vložiek, kedy si ženy pchali do gatiek vatu. Keď dlhšie vlasy chalanom odstrihol kľudne aj policajt na ulici. Alebo že ste sa dostali do policajného antona za to, že ste boli na koncerte. Z povinnej vojenčiny ste sa mohli vrátiť v cínovej rakve rovnako ako iných 4000 vojakov základnej služby. Týmto mŕtvym mladým chlapcom sa v našej slobodnej krajine v mierovom stave hovorilo „povolené straty“. Za spievanie pesničky, počúvanie rádia, za stretnutie s nevhodným kamarátom ste mohli skončiť v uránových Jáchymovských baniach a umrieť z ožiarenia. A keď ste to už nemohli vydržať, a chceli ste ujsť, mohli vás zastreliť na hraniciach. Len tých zdokumentovaných mŕtvych na hraniciach je 672.
Pre politické trestné činy bolo popravených 248 ľudí, viac ako 4500 ich zomrelo vo väzení. Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205 000 ľudí, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20 000 ľudí a do Pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22 000 osôb. Do zahraničia utieklo približne 200 000 občanov. Tieto čísla nie sú konečné, mnoho materiálov sa doteraz nepodarilo spracovať alebo jednoducho zmizlo, navyše štatistiky nezahŕňajú niektoré nezákonné internácie, utajené vraždy a ľudí zomrelých na následky väznenia po prepustení. Skutočné počty obetí sú teda ešte vyššie.
Nuž a po tridsiatich rokoch od pádu tohto zločineckého režimu zrazu vo verejnoprávnej televízii vidíte a počujete, ako debatu o normalizácii de facto vedie akýsi bolševický nok. Nie vedci z Ústavu pamäti národa, nie pozostalí, nie obete režimu. Ale človek, ktorý verejne propaguje zločinecký režim a hovorí „Bol tu nejaký systém a boli tu nejaké zákony ktoré sa museli dodržiavať“.
No a dnes sú tu iné zákony. A tie treba dodržiavať dnes. Napríklad taký Trestný zákon, ktorý hovorí:
„Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“
Preto podávam voči RTVS podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu a zároveň trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 422d TZ – Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti.
Že sa medzi nami vyskytujú ľudia, ktorí si nechcú alebo nevedia uvedomiť obludnosti tohto režimu je fakt. No najväčšou tragédiou súčasnej situácie je, že ich myšlienky umožňuje šíriť verejnoprávna RTVS, na ktorej činnosť sa skladajú všetci občania tejto krajiny bez ohľadu na to, či sú ochotní strpieť takéto vysielanie.
NATÁLIA BLAHOVÁ
