Zomrel Július Pašteka
Vo veku 95 rokov zomrel Prof. PhDr. Július Pašteka, DrSc., Dr. h. c., literárny vedec, teatrológ, filmológ, umenovedec, estetik, editor, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg.
Narodil sa 16. júla 1924 v Seredi. Pseudonymy: A. Karen, Andrej Rebák, Július Hojer, Juraj Domasta, Martin Jánský.
Študoval na gymnáziách v Bratislave, Nových Zámkoch, Trnave, Šuranoch a Trenčíne (1936 – 1943). Absolvoval odbor filozofia a francúzština na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1943 – 1949), bol poslucháčom na Literárnej fakulte v Laussane vo Švajčiarsku (1946). V roku 1950 získal doktorát filozofie na základe dizertácie o teórii estetickej výchovy.
Po krátkom účinkovaní v Literárnovednom ústave SAV v Bratislave, kde pôsobil ako romanista, ho prepustili, a tak pracoval ako vedúci redaktor vydavateľstva Tatran (1952 – 1962). V roku 1963 sa vrátil do SAV, kde bol najskôr vedeckým pracovníkom Kabinetu orientalistiky SAV (l962 – 1963), potom pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV, v oddelení divadla a filmu (1963 – 1973). V období „socializmu s ľudskou tvárou“ bol zároveň šéfredaktor revue Slovenské divadlo. (1965 – 1969). Potom, až do odchodu do dôchodku, bol samostatným vedeckým pracovníkom Umenovedného ústavu SAV v Bratislave, sekcie divadla a filmu (1973 – 1989), kde bol aj členom Vedeckej rady. Externe spolupracuje s viacerými vydavateľmi, najmä s vydavateľstvom LÚČ. Žije v Bratislave.
Jeden z najvýznamnejších žijúcich slovenských vedcov v oblasti humanitných vied, osobnosť nielen literárnej, ale celokultúrnej sféry, pôsobiaca najmä v oblasti slovenskej literárnej, dramatickej a výtvarnej tvorby, s osobitne prínosnou edičnou a publikačnou činnosťou na poli svetovej literatúry a kultúry. Ide o mimoriadny zjav katolíckeho intelektuála, ktorého činnosť vo vysokej miere ovplyvnila slovenskú kresťanskú kultúru počas obdobia komunizmu, no rovnako aj po ňom. Reprezentuje typ vedca a človeka, ktorý sa formoval a pôsobil v zložitej atmosfére spoločnosti a kultúry – nejasnej, často ideologickej a poplatnej bývalému režimu. Rozsah jeho vedeckého záujmu je široký – od teórie divadla, filmu a literatúry až po výtvarné umenie, kresťanskú literatúru, filozofiu. Na základe svojich bohatých skúseností – či už vo vedeckom kontexte (literárna komparatistika, lingvistická a etnologická semiotika, prekladateľská činnosť), alebo súčasne aj v osobnom kontexte (mimoriadne tvorivý, rozhľadený, disciplinovaný autor) – predkladá jedinečnú, impozantnú tvorbu.
Je autorom desiatok edičných návrhov, publikoval knižne a časopisecky niekoľko stoviek príspevkov a prekladov, napríklad v periodikách Estetika (Praha), Panoráma (Praha), Slovenské divadlo, Slovenská literatúra, Film a divadlo, Hudobný život, Javisko, Katolícke noviny, Knižný magazín, Kultúra, Kulturní tvorba (Praha), Kultúrny život, Ľud, Národná obroda, Píroda a spoločnosť, Romboid, Slovenská hudba, Slovenské pohľady, Tvorba, Večerník, Verbum. Výsledkom jeho systematického záujmu o slovenskú, českú, francúzsku, anglickú, nemeckú, škandinávsku, americkú, ruskú a taliansku literatúru je množstvo štúdií, ktoré publikoval vo forme knižných doslovov a úvodov alebo časopisecky. Napísal niekoľko stoviek vedeckých štúdií, pripravil do tlače mnohé významné knižné edície, publikoval viaceré významné diela najmä z oblasti slovenskej histórie a svetovej drámy. Je editorom 1. až 8. a 10. zväzku diela Zobrané literárne a mysliteľské diela Pavla Straussa (2009 – 2012; 9. zväzok Nemecké básne na jeho návrh editoval Jozef Zavarský), súborného diela Paľa Olivu 1 a 2 – Torzo literárneho diela, Tak umieral a žije Paľo Oliva (obe 2004) a diel viacerých významných domácich a zahraničných autorov: slovenských spisovateľov, ako Martin Kukučín, Janko Jesenský, Martin Rázus, Jozef Cíger Hronský, Július Barč-Ivan, Jozef Felix, Janko Silan, Ladislav Hanus, Jozef Kútnik Šmálov, Karol Strmeň, Rudolf Dilong či Andrej Žarnov, českých spisovateľov, ako Karel Čapek, Vladislav Vančura a i., v samostatných dielach predstavil život a tvorbu osobností slovenského i svetového umenia, ako Literárna silueta J. W. Goetheho (1957), Majster Pavol z Levoče, Majstri slovenskej palety (obe 1961), Kapitoly z dejín svetového divadla. (1966). Je autorom štúdií, ktoré vyšli pri príležitosti 750. výročia narodenia klasika Danteho Alighieriho, Dotyky s básnikom Dantem (2014). Je editorom šiestich zväzkov Vybrané spisy Jozefa Felixa (1985 – 1991), Svätográlskych legiend Valentína Beniaka (1992), monografií Jozef Kútnik Šmálov (1992), Romano Guardini (1994), Súborné dielo Janka Silana (1995 – 1999). Je autorom a spoluautorom viacerých kníh z oblasti estetiky a divadelného umenia, ako Estetické paralely umenia (1976), Teória dramatických umení (1981), Slovenská dramatika v epoche realizmu (1990). Bol vedúcim autorského kolektívu Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000). V svojom ostatnom diele Tak som ich poznal (2015) už ako 91-ročný nesmierne rozhľadený idealistický intelektuál, ktorý musel bojovať s nepriazňou minulého režimu, vytvoril 32 portrétov svojich súpútnikov z prostredia literatúry a divadla. Zvolil si svojský pohľad, nevyhýba sa kritike, ale nezabúda na zásluhy, neidealizuje ani nekádruje. Ponúka príbehy výnimočných ľudí, s ich tvorivými vzopätiami, ľudskými zlyhaniami aj svojskými záľubami, ktoré zároveň zobrazujú zložité pomery na našej kultúrnej scéne v 20. storočí. Jozef Ambruš, Mikuláš Bakoš, Oskár Čepan, Jozef Felix, Ľudovít Fulla, Ladislav Hanus, Ján Jozef Hudák, Zora Jesenská, Ján Jamnický, Ján Komorovský, Ján Chryzostom Korec, Ivan Krasko, Nora Krausová, rodená Beniaková, Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Alexander Matuška, František Mikloško, Andrej Mráz, Rudolf Mrlian, Jan Mukařovský, Karol Rosenbaum, Martin Slivka, Pavol Strauss, Karol Strmeň, Stanislav Šmatlák, Dominik Tatarka, Viliam Turčány, Milo Urban, Marian Váross, František Votruba, Ľudo Zúbek a Andrej Žarnov svojimi dielami, myšlienkami a životmi spoločne vytvárajú generačný odkaz, kultúrnu stopu v slovenskom bytí.
Za celoživotné dielo ho vyznamenali viacerými najvýznamnejšími štátnymi aj vedecko-pedagogickými vyznamenaniami Slovenskej republiky, Slovenskej akadémie vied či Matice slovenskej. Pápež Ján Pavol II. mu udelil Veľký kríž rytierskeho rádu sv. Gregora Veľkého (1999) a prezident SR Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa za mimoriadne významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a školstva a šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí (2004). Je nositeľom Ceny Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu (1998), Ceny Jozefa Miloslava Hurbana Matice slovenskej za významné dielo v oblasti biografickej literatúry – Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2001), Ceny ministra kultúry SR za celoživotný prínos k rozvoju slovenskej kultúry (2003) a Cena Fra Angelica za prínos kresťanských hodnôt do umenia (2006). Trnavská univerzita mu udelila čestný titul doctor honoris causa roku 2001 a Katolícka univerzita v Ružomberku roku 2009.
Je členom Slovenskej teatrologickej spoločnosti a Spolku slovenských spisovateľov.
