Zomrel Ivan Horváth
Vo veku 85 rokov dnes zomrel hudobný skladateľ Ivan Horváth.
Cesta hudobného skladateľa Ivana Horvátha (16. 2. 1935 Bratislava – 18. 1. 2021 Bratislava) je spojená so slovenskou populárnou hudbou hneď v niekoľkých smeroch. Začínal ako jazzový hudobník, po čase sa preorientoval na dobovú populárnu hudbu, zažil, čo je to úspech populárnej pesničky, a napokon sa zameral na vyšší populár a scénickú hudbu. Na Ivana Horvátha si zaspomíname vo štvrtok 21.1. o 22,30 v RTVS v relácii Bez slov v Rádiu Regina.
Hudobný skladateľ Ivan Horváth vyrastal v rodine významného medzivojnového spisovateľa, intelektuála a advokáta. Jeho otec bol v čase Ivanovho dospievania obvinený z buržoázneho nacionalizmu a internovaný až takmer do predčasnej smrti v r. 1960. V tejto nedobrej atmosfére sa však podarilo Ivanovi odpútať sa od ťažkej reality a nachádzať si vlastnú cestu nielen k štúdiu, aj k hudbe. Študoval na bratislavskom gymnáziu a neskôr slovenčinu a hudobnú výchovu na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave. Neskôr som sa aktívne dostal k hudbe na vysokej škole, kde hrával na rôznych podujatiach v Bratislave. Na rôznych stretnutiach hrali hudbu v štýle jazzu, kde s ním hrával Miloš Jurkovič, Laco Deczi a ďalší hudobníci.
Koncom päťdesiatych rokov (v r. 1959) viedla ďalšia cesta Ivana Horvátha do bratislavského rozhlasu. Keďže bol mladý, pridelili mu večerné termíny pri prehrávkach hudobných rozhlasových fondov. Ivana Horvátha to však znamenalo aj zmarenú možnosť hrať večer na klavíri. Pripomeňme, že medzitým vyštudoval externe na Vysokej škole pedagogickej hudobnú výchovu a hru na klavíri. V tom čase sa začal viac venovať kompozícii a aranžovaniu. Zaobstaral si veľa odbornej literatúry a zaujímavé aranžmán a literatúry, dokonca až z USA ako napríklad Quinciho Jonesa, Olivera Nelsona, Neala Heftiho, dokonca i publikáciu Henriho Manciniho, čo mu dalo veľký rozptyl a inšpiráciu pokiaľ ide o aranžovanie hudby, zaujala ho najmä práca pre bigband. V tomto čase vznikol celý rad nahrávok ešte v jazzovom duchu z jeho pera a pod vplyvom týchto hudobníkov. Za všetky spomeňme napríklad jeho autorské skladby pre Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, Orchester Gustava Broma a ďalšie. V roku 1962 vyšla jeho skladba Siluety v podaní Bratislavského jazzového kvarteta aj na LP Československý jazz.
V druhej polovici 60. rokov sa Ivan Horváth zoznámil s textárom a neskôr dramaturgom zábavnej redakcie bratislavskej televízie Ivanom Úradníčkom, ktorý ho nahovoril začať pracovať v oblasti populárnej hudby. A tak skúsil, najprv popri svojom pôvodnom repertoári, písať aj skladby v oblasti populárnej hudby. V tomto období vznikla aj kniha Základy jazzovej interpretácie, ktorú písal spolu s Igorom Wasserbergerom (vyšla až v roku 1972). Ivan Horváth dostával nové príležitosti, aj keď ešte na prelome 60. a 70. rokov ešte sporadicky dirigoval aj Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave. Pripomeňme, že skladba Ivana Horvátha Starý známy (1968) sa zapísala aj do dejín rozhlasového hudobného vysielania ako prvá stereofonická rozhlasová hudobná nahrávka.
Napokon spoločná práca dvojice Horváth – Úradníček sa začala úspešne v roku 1970, keď spoločne poslali na súťaž o Bratislavskú lýru pieseň Slová a získali zlato (spievala M. Laiferová). Vtedy už mal Ivan Horváth za sebou lýrové autorské účinkovanie s pesničkou Ktosi prosí (r. 1969, spievala Eva Biháryová), no to víťazné si cenil najviac.
Obdobie rokov od začiatku 70. rokov bolo pre Ivana Horvátha v populárnej hudbe mimoriadne úspešné. Bolo to aj tým, že v tom čase sa organizovalo veľa festivalov a vznikol celý rad projektov. Okrem regionálnych festivalov (Detvianska Ruža, Oravské synkopy) vznikla napríklad aj košická televízna relácia pre malé talenty Zlatá brána. V jej začiatkoch prispieval do relácie skladbami aj Ivan Horváth. Medzi tituly, ktoré sa dostali medzi najpredávanejšie SP platne vydavateľstva Opus v celej jej histórii sa zaradila najmä pieseň More spoločnej dvojice Horváth – Úradníček. Bola to pesnička z medzinárodného festivalu v Splite, ktorú naspievala Eva Sepešiová. Po smrti I. Úradníčka spolupracoval I. Horváth najčastejšie s textármi Jánom Štrasserom, Borisom Droppom a Alojzom Čobejom, neskôr s Jozefom Augustínom Štefánikom. Obdobie písania desiatok pesničiek pre spevákov – sólistov v klasickom duchu dobovej populárnej pesničky trvalo počas celých 70. rokov, čo bolo rovnako spojené s účasťou najmä na festivale Bratislavská lýra (v rokoch 1970 – 1980 sa zúčastnil na ôsmich ročníkoch, okrem lýry 1970 získal ocenenie aj v roku 1975 s piesňou Májový vánok). V druhej polovici 70. rokov spolupracoval aj s VV-systémom Vlada Valoviča, čo výrazne posunulo a skvalitnilo zvukovú stránku jeho piesní.
Osemdesiate roky priniesli predovšetkým priestor pre malé zoskupenia rockového charakteru a to vytlačilo spevákov – sólistov zo scény slovenskej populárnej hudby. Ivan Horváth sa však ani v tejto situácii nestratil. Jeho kompozície v modernejšom šate, neraz aj s využitím elektronickej hudby a syntezátorov nahrávali najmä mladé interpretky, no až na výnimky, zostali zväčša len rozhlasovými nahrávkami bez toho, aby sa dostali na platne (S. Slivová, I. Kalmánová, D. Studeničová, E. Martincová a ďalšie). Ivan Horváth sa v tomto čase najvýraznejšie sústredil na kompozíciu orchestrálnych skladieb, v ktorých dosiahol vrchol svojich aktivít. Mali špecifický charakter príjemných melódií na večerné a nočné počúvanie a zodpovedali vtedy požiadavkám na tento typ produkcie, ktorý bol v spomínanom období mimoriadne obľúbený a využíval sa aj na novej rozhlasovej stanici Melódia. Tieto jeho skladby takmer výlučne nahrával Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, a počas svojho krátkeho obdobia existencie aj Big Band Radio Bratislava.
Hudobný skladateľ Ivan Horváth vyrastal v rodine významného medzivojnového spisovateľa, intelektuála a advokáta. Jeho otec bol v čase Ivanovho dospievania obvinený z buržoázneho nacionalizmu a internovaný až takmer do predčasnej smrti v r. 1960. V tejto nedobrej atmosfére sa však podarilo Ivanovi odpútať sa od ťažkej reality a nachádzať si vlastnú cestu nielen k štúdiu, aj k hudbe. Študoval na bratislavskom gymnáziu a neskôr slovenčinu a hudobnú výchovu na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave. Neskôr som sa aktívne dostal k hudbe na vysokej škole, kde hrával na rôznych podujatiach v Bratislave. Na rôznych stretnutiach hrali hudbu v štýle jazzu, kde s ním hrával Miloš Jurkovič, Laco Deczi a ďalší hudobníci.
Koncom päťdesiatych rokov (v r. 1959) viedla ďalšia cesta Ivana Horvátha do bratislavského rozhlasu. Keďže bol mladý, pridelili mu večerné termíny pri prehrávkach hudobných rozhlasových fondov. Ivana Horvátha to však znamenalo aj zmarenú možnosť hrať večer na klavíri. Pripomeňme, že medzitým vyštudoval externe na Vysokej škole pedagogickej hudobnú výchovu a hru na klavíri. V tom čase sa začal viac venovať kompozícii a aranžovaniu. Zaobstaral si veľa odbornej literatúry a zaujímavé aranžmán a literatúry, dokonca až z USA ako napríklad Quinciho Jonesa, Olivera Nelsona, Neala Heftiho, dokonca i publikáciu Henriho Manciniho, čo mu dalo veľký rozptyl a inšpiráciu pokiaľ ide o aranžovanie hudby, zaujala ho najmä práca pre bigband. V tomto čase vznikol celý rad nahrávok ešte v jazzovom duchu z jeho pera a pod vplyvom týchto hudobníkov. Za všetky spomeňme napríklad jeho autorské skladby pre Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, Orchester Gustava Broma a ďalšie. V roku 1962 vyšla jeho skladba Siluety v podaní Bratislavského jazzového kvarteta aj na LP Československý jazz.
V druhej polovici 60. rokov sa Ivan Horváth zoznámil s textárom a neskôr dramaturgom zábavnej redakcie bratislavskej televízie Ivanom Úradníčkom, ktorý ho nahovoril začať pracovať v oblasti populárnej hudby. A tak skúsil, najprv popri svojom pôvodnom repertoári, písať aj skladby v oblasti populárnej hudby. V tomto období vznikla aj kniha Základy jazzovej interpretácie, ktorú písal spolu s Igorom Wasserbergerom (vyšla až v roku 1972). Ivan Horváth dostával nové príležitosti, aj keď ešte na prelome 60. a 70. rokov ešte sporadicky dirigoval aj Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave. Pripomeňme, že skladba Ivana Horvátha Starý známy (1968) sa zapísala aj do dejín rozhlasového hudobného vysielania ako prvá stereofonická rozhlasová hudobná nahrávka.
Napokon spoločná práca dvojice Horváth – Úradníček sa začala úspešne v roku 1970, keď spoločne poslali na súťaž o Bratislavskú lýru pieseň Slová a získali zlato (spievala M. Laiferová). Vtedy už mal Ivan Horváth za sebou lýrové autorské účinkovanie s pesničkou Ktosi prosí (r. 1969, spievala Eva Biháryová), no to víťazné si cenil najviac.
Obdobie rokov od začiatku 70. rokov bolo pre Ivana Horvátha v populárnej hudbe mimoriadne úspešné. Bolo to aj tým, že v tom čase sa organizovalo veľa festivalov a vznikol celý rad projektov. Okrem regionálnych festivalov (Detvianska Ruža, Oravské synkopy) vznikla napríklad aj košická televízna relácia pre malé talenty Zlatá brána. V jej začiatkoch prispieval do relácie skladbami aj Ivan Horváth. Medzi tituly, ktoré sa dostali medzi najpredávanejšie SP platne vydavateľstva Opus v celej jej histórii sa zaradila najmä pieseň More spoločnej dvojice Horváth – Úradníček. Bola to pesnička z medzinárodného festivalu v Splite, ktorú naspievala Eva Sepešiová. Po smrti I. Úradníčka spolupracoval I. Horváth najčastejšie s textármi Jánom Štrasserom, Borisom Droppom a Alojzom Čobejom, neskôr s Jozefom Augustínom Štefánikom. Obdobie písania desiatok pesničiek pre spevákov – sólistov v klasickom duchu dobovej populárnej pesničky trvalo počas celých 70. rokov, čo bolo rovnako spojené s účasťou najmä na festivale Bratislavská lýra (v rokoch 1970 – 1980 sa zúčastnil na ôsmich ročníkoch, okrem lýry 1970 získal ocenenie aj v roku 1975 s piesňou Májový vánok). V druhej polovici 70. rokov spolupracoval aj s VV-systémom Vlada Valoviča, čo výrazne posunulo a skvalitnilo zvukovú stránku jeho piesní.
Osemdesiate roky priniesli predovšetkým priestor pre malé zoskupenia rockového charakteru a to vytlačilo spevákov – sólistov zo scény slovenskej populárnej hudby. Ivan Horváth sa však ani v tejto situácii nestratil. Jeho kompozície v modernejšom šate, neraz aj s využitím elektronickej hudby a syntezátorov nahrávali najmä mladé interpretky, no až na výnimky, zostali zväčša len rozhlasovými nahrávkami bez toho, aby sa dostali na platne (S. Slivová, I. Kalmánová, D. Studeničová, E. Martincová a ďalšie). Ivan Horváth sa v tomto čase najvýraznejšie sústredil na kompozíciu orchestrálnych skladieb, v ktorých dosiahol vrchol svojich aktivít. Mali špecifický charakter príjemných melódií na večerné a nočné počúvanie a zodpovedali vtedy požiadavkám na tento typ produkcie, ktorý bol v spomínanom období mimoriadne obľúbený a využíval sa aj na novej rozhlasovej stanici Melódia. Tieto jeho skladby takmer výlučne nahrával Tanečný orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, a počas svojho krátkeho obdobia existencie aj Big Band Radio Bratislava.
