STV ako PR agentúra ?

STV ako PR agentúra ? STV sa neustále venuje problémom Deany Horváthovej a Juraja Jakubiska s Ministerstvom kultúry SR. Vedeniu STV asi uniklo, že práve príspevok redaktorky spravodajstva Martiny Utešenej prinútil Radu STV prijať UZNESENIE č. 12/2005 : Rada STV v súvislosti so sťažnosťou Ministerstva kultúry smerujúcou voči. príspevku Zvláštne prideľovanie peňazí odvysielanému 12. decembra 2004 v programe Správy STV konštatuje, že príspevok obsahoval prezentáciu subjektívneho názoru redaktorky, čo nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 Charty spravodajstva a publicistiky STV. V tejto súvislosti Rada STV ukladá GR STV prijať také opatrenia, aby sa v spravodajských príspevkoch STV neobjavovali subjektívne názory redaktorov. Pozornosť sa tak presunula do relácie Reportéri . Vzhľadom na fakt, že spoočnosť Jakubisko Film už v STV dostala neadekvátny priestor a útoky voči Ministerstvu kultúry SR zo strany STV sú zjavne motivované osobne uverejňujeme sťažnosť raiditeľky sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Mgr. Zuzany Mistríkovej Rade STV. Sťažnosť podľa § 5 písm. b/ zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach . Slovenská televízia odvysielala 2. marca 2004 v programe Reportéri príspevok Pokazená oprava v dĺžke cca 11 min 30 s., o rekonštrukcii časti archívu Slovenského filmového ústavu, konkrétne filmov režiséra J. Jakubiska. Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízií je Slovenská televízia povinná poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov. Neutralitu podania správy a vyváženosť priestoru poskytnutých pre jednotlivé strany „sporu“ je možné chápať aj pod pojmom objektivita. Uvedený výklad je v súlade s vymedzením týchto pojmov aj súčasnou teórie žurnalistiky. Podľa D. McQuaila (D. McQuail, Úvod do teorie masové komunikace, Portál, Praha 1999) predstavuje objektivita „zvláštnu formu mediálnej činnosti a zvláštny postoj k úlohe zhromažďovať, spracovávať a rozširovať informácie. Hlavnými rysmi objektivity sú: osvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva (teda vylúčenie subjektívneho pohľadu či osobného zaujatia); absencia stránenia (to znamená nestavať sa v sporoch na ničiu stranu a zdržať sa akejkoľvek predpojatosti); oddanosť presnosti a ďalším kritériám pravdivosti (ako sú relevancia a úplnosť); absencia skrytých motívov alebo služby tretej strane.“ Tejto definícii objektivity v podstate zodpovedá aj verzia výkladu zložiek objektivity podľa Westerståhla, ktorú McQuail ďalej prináša. Podľa tejto verzie hlavnými zložkami objektivity sú faktickosť a nestrannosť. Faktickosť pritom zahŕňa predovšetkým pravdivosť a relevanciu a nestrannosť predpokladá vyváženosť a neutralitu. Nestrannosť musí byť dosiahnutá kombináciou vyváženosti (rovnaký alebo pomerný čas/priestor/dôraz) protichodných výkladov, pohľadov alebo verzií udalostí a neutrality pri jej prezentácii. Obdobné je vymedzenie kritérií objektivity aj podľa L.Hagena (Schulz W., Hagen L., Scherer H., Reifová I., Analýza obsahu mediálních sdělení, Praha 1998). Vzhľadom na to, že predmetom publicistiky sú sociálne javy, pod pojmom objektívnosť je tak vnímané buď prezentovanie viacerých subjektívnych názorov známych účastníkov konkrétneho diania, alebo izolovanie všetkých subjektívnych názorov a prezentovanie čistého faktu. Na margo zvládnutia rozhovorov zo strany redaktorky uvádzame, že: „Od redaktora sa očakáva dôkladná znalosť problematiky rozhovoru, aby ho vedel operatívne regulovať, triediť fakty, formulovať otázky smerujúce k podstate veci, a tým predchádzať jeho rozvláčnosti a roztrieštenosti. Publicistický rozhovor má mať zovretý, vnútorne funkčne štruktúrovaný tvar. Otázky a odpovede majú na seba logicky a tesne nadväzovať. Častou chybou býva nepresné formulovanie otázok, kladenie sugestívnych alebo vylučovacích otázok, na ktoré možno odpovedať len – áno, alebo nie, parafrázovanie alebo opakovanie posledných slov otázky v začiatku odpovede, preskakovanie z predmetu na predmet bez zámernej kontinuity a pod.“ (Leopold Slovák, Žánrové špecifiká rozhlasovej žurnalistiky, Filozofická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, 1980). Redaktorka, ktorá spracovala predmetný príspevok, však evidentne nesplnila ani základnú požiadavku, a to znalosť problematiky. Máme za to, že príspevkom Pokazená oprava boli porušené všetky vyššie uvedené kritéria politickopublicistického programu. Príspevok nespĺňal nielen všeobecné podmienky všestrannosti informácií a názorovej plurality, ale aj podmienky objektívnosti a nestrannosti; bol úmyselne vopred vystavaný zaujato voči Slovenskému filmovému ústavu, Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, ako aj priamo voči riaditeľovi SFÚ P. Dubeckému a generálnej riaditeľke sekcii médií a audiovízie MK SR Z. Mistríkovej, o čom svedčia nasledovné fakty. Redaktorka STV K. Meščanová bola na základe jej žiadosti vopred informovaná o vyúčtovaní financovania projektu „Obnova a záchrana časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave“ generálnou riaditeľkou sekcie médií a audiovízie MK SR; bol jej sprístupnený materiál vypracovaný SFÚ – Charakteristika projektu – vyhodnotenie projektu, Obnova a záchrana časti archívneho fondu v Slovenskom filmovom ústave a materiál Úvodná správa z procesu realizácie záchrany filmov režiséra Juraja Jakubiska, vykonanej za účelom záchrany časti archívneho fondu Slovenského filmového ústavu v zmysle zadania a výsledkov príslušnej verejnej súťaže z r. 2004. Apropos o tom, že objednávka prác v Ateliéroch Bonton Zlín na základe medzinárodnej verejnej súťaže tzv. nadlimitnou metódou verejného obstarávania, napriek tomu, že túto informáciu redaktorka mala. Taktiež disponovala informáciou, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie, ktorým tento úrad – na základe podnetu Jakubiskovcov - zrušil verejnú súťaž na zabezpečenie rekonštrukcie filmových materiálov (čiže súd de facto potvrdil správnosť vypísania pôvodnej verejnej súťaže Slovenským filmovým ústavom). MK SR prostredníctvom Z. Mistríkovej tak priamo sprístupnilo redaktorke STV základné informácie o technickom postupe rekonštruovania filmov, ako aj legitímnosti a legálnosti verejnej súťaže, ktorej predmetom bolo vybrať spoločnosť, ktorá by bola schopná zreštaurovať archiválie (t.j. originálne negatívy) a zabezpečiť ich duplikačnými materiálmi. Redaktorka disponovala informáciou, že pre samotné uchovanie originálov je žiaduce postupovať najprv tradičnými laboratórnymi metódami a až následne je možné prípadne využiť digitálne metódy (tento konzervatívny prístup je základným princípom filmových archívov združených vo FIAFe, medzinárodnej federácie filmových archívov). Taktiež disponovala informáciou, že nie je možné digitálne uchovávanie originál, ak by sa mala zachovať jeho pôvodná kvalita (neexistuje v súčasnosti nosič, na ktorom by sa filmové dielo mohlo uchovať vo forme dát v takej kvalite, aby z neho bolo možné vyrobiť novú filmovú kópiu). Napriek týmto „vedomostiam“ redaktorka nezabezpečila v rámci príspevku ani jedno odborné stanovisko k spôsobu rekonštrukcie filmového materiálu. Odborné otázky vysvetľovala D. Jakubisková, t.j. jedna zo strán sporu. Nebolo teda zabezpečené dosiahnutie nielen vyváženosti informácií (neodborných a absolútne nepravdivých o technických možnostiach uvádzaných J. Jakubiskom) ale vôbec všestrannosť a odbornosť informácií (o rozdiele medzi laboratórnou rekonštrukciou a rekonštrukciou digitálnou, výhodách a rizikách obidvoch metód, obvyklých postupoch filmových archívov sa divák nedozvedel vôbec nič) a názorovú pluralitu. Vystavanie samotného príspevku svedčí o vopred naplánovanom úmysle STV jednoznačne očierniť SFÚ a MK SR vo veci zabezpečenia a rekonštrukcie archívu SFÚ. Recipient nemal možnosť vytvorenia si vlastného názoru na prezentované skutočnosti a to v kontexte viacerých vyjadrení. Uvedenie príspevku moderátorom podsunulo recipientovi určité informácie ako fakty, ktoré mali byť potvrdené reportážou (Korda: „Tieto peniaze však neboli použité tak ako mali byť a dnes si zodpovednosť za to medzi sebou predhadzujú ministerstvo kultúry s filmovým ústavom. Namiesto rekonštrukcie filmov dali totiž štátni úradníci napriek Jakubiskovmu nesúhlasu vyrobiť z poškodených originálov opäť len poškodené kópie. Mimochodom, zaplatili za ne dvojnásobne viac, ako by ich to stálo v špičkových ateliéroch na Barrandove. No a čo je skutočne zarážajúce, nikto už nekontroluje, či peniaze boli minuté v súlade alebo v rozpore s rozhodnutím vlády.). Tieto tvrdenia podporila redaktorka STV výrokom „Pred časom na jeho (Jakubiskovu) žiadosť slovenská vláda vyčlenila zo svojej rezervy peniaze na ich rekonštrukciu a následnú výrobu kópií. Viac ako 15 miliónov korún bolo síce minutých, ale filmy zrekonštruované nie sú." Avšak ani na jedno z týchto tvrdení nemohol reagovať a ani v príspevku nereagoval zástupca MK SR alebo SFÚ. Ide pritom o skreslené údaje a údaje, ktoré sa nezakladajú na skutočnosti. Filmy J. Jakubiska zrekonštruované sú – i keď nie metódou, ktorú žiadala spoločnosť Jakubisko Film (ktorá navyše trvala na tom, že SFÚ poskytne prostriedky na rekonštrukciu priamo tejto spoločnosti – čo by bolo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní). Uznesenie vlády jasne hovorí o rekonštrukcii filmov ako archiválií a nie o ich digitalizácií za účelom ďalšieho komerčného využitia (výroba DVD). Nie je pravdou, že Barrandov by bol schopný reštaurovať o polovicu lacnejšie a to vzhľadom na nevyhnutné kroky a postupy, ktoré majú štandardné ceny (navyše ponúknuté a garantované medzinárodnou verejnou súťažou, správnosť vypísania ktorej potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky) atď. To všetko napriek vedomosti redaktorky o týchto faktoch (prebratie podkladových dokumentov je potvrdené jej podpisom). Recipient tak, vzhľadom na jednoznačne zaujatý postoj redaktorov, nemal možnosť vôbec spraviť si vlastný názor na predmetnú situáciu. Z pomerov jednotlivých vstupov sa dá jednoznačne určiť, že príspevok nemohol byť objektívny a už vôbec nie nestranný. Zatiaľ čo strana vystupujúca v neprospech MK SR a SFÚ mala k dispozícií 21 vstupov a to podporených oboma redaktormi a tiež vstupnou a poslednou informáciou, z 8 vstupov „protistrany“ bolo v kontexte spracovania príspevku šesť neutrálnych až pozitívnych pre druhú stranu. Z dvoch neutrálnych príspevkov bol jeden (vyjadrenie pána Boštičku) zneužitý povahou svojich informácií, ktorým laik v tejto oblasti nerozumel a pripísal ich tak ako negatívne stanovisko voči SFÚ a MK SR; vyjadrenie hovorcu MF SR sa môže ako jediné z príspevku hodnotiť neutrálne, aj keď z neho redaktorka vyvodila, že vecné použitie verejných prostriedkov nepodlieha žiadnej kontrole! Napriek poskytnutým rozhovorom P. Dubeckého a Z. Mistríkovej použila redaktorka také výpovede, ktoré priamo a ani nepriamo neodpovedali na otázky recipientov, ktoré v nich nastali po uvedení príspevku moderátorom, čo v kontexte zvýraznilo dojem nekompetentnosti a neodbornosti MK SR a SFÚ. Vyjadrenie Z. Mistríkovej, že ona sa necíti byť celkom kompetentná k hodnoteniu výšky použitých prostriedkov, ktoré malo vytvoriť priestor pre odborníka v danej oblasti, aby tak recipient mal možnosť posúdenia tejto informácie nie zo strany štátneho úradníka ale nestranného odborníka na danú problematiku, však redaktorka úmyselne nevyužila a tak jednoznačne pôsobilo v neprospech MK SR a SFÚ. Okrem iných nepravdivých informácií odznených v príspevku naviedlo konštatovanie redaktorky „Z tohto rozpočtu sa nedalo usúdiť, že ide o digitálnu metódu, že toto sú príliš vysoké sumy na laboratórne práce?" jednoznačne recipienta k tomu, že suma vyčlenená vládou na rekonštrukciu niektorých filmov archívu SFÚ by stačila na ich digitálnu rekonštrukciu, čo vôbec nezodpovedá skutočnosti (suma by sotva vystačila na dôkladnú digitálnu rekonštrukciu dvoch filmov). Ďalším úmyselných skreslením skutočnosti bolo navodenie pocitu, že o spôsobe použitia prostriedkov rozhodovala generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie MK SR a to napriek opakovanému vysvetleniu príslušných kompetencií redaktorke príspevku. Svoje vyjadrenie k problematike umožnila len vzhľadom na skutočnosť, že P. Dubecký o priebehu celého procesu podrobne informoval ministerstvo kultúry a že sťažnosti manželov Jakubiskovcov boli opakovane adresované ministerstvu. Uznesenie vlády explicitne hovorí o prostriedkoch pre Slovenský filmový ústav, ktorý má jediný – ako archív osobitného významu – právo so zabezpečovacími materiálmi k filmom. Štatutárnym zástupcom SFÚ je Peter Dubecký. Napriek tomu príspevok jednoznačne obviňuje Z. Mistríkovú z manipulácie procesu a rozhodovania o spôsobe použitia prostriedkov. Dokonca D. Jakubisková vo svojej výpovedi použije slovné spojenie „Slovenský filmový ústav, teda pán Dubecký a pani Mistríková...“ a zo strany redaktorky nedôjde k žiadnej korekcii. Bez ohľadu na odvysielané nepravdivé informácie (ktoré recipient nemal možnosť posúdiť), spôsob vystavania príspevku, jednoznačná zaujatosť redaktorov a nezabezpečená objektívnosť minimálne vo vzťahu zachovania pomerného času a priestoru na vyjadrenia, ako aj spracovania príspevku tak, aby na odznené fakty, prípadne indície nemala možnosť reagovať protistrana spôsobilo, že predmetným príspevkom podľa nášho názoru došlo jednoznačne k porušeniu § 16 písm. a) a b) zákona č. 308/2000 Z. z. Nehovoriac už o nie potenciálnom - ale reálnom - nebezpečenstve porušovania základného práva recipienta na informácie úmyselným skreslením informácií vysielateľom. Uvedené je o to závažnejšie, že ide o verejnoprávneho vysielateľa, ktorý má - ako sme už uviedli - povinnosť poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov. Považujeme za neprípustné, aby vysielateľ - obzvlášť verejnoprávny - úmyselne, napriek poskytnutým informáciám, ktoré sú navyše verejne prístupné, poskytoval verejnosti skreslené informácie, ktoré znemožňujú slobodné vytváranie názorov. Vzhľadom na § 8 ods. 1 písm. m) zákona č. 16/2004 Z. z. o Slovenskej televízii, podľa ktorého rada rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu generálneho riaditeľa o nesprístupnení informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, čo znamená, že Slovenská televízia rozhoduje o práve na informácie tretích osôb, čím je splnená podmienka § 2 písm. c) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach pre aplikáciu tohto zákona, Vás žiadam - vzhľadom na funkciu Rady Slovenskej televízie ako dozorného orgánu nad dodržiavaním zákonov a iných právnych predpisov a aj vo vzťahu k povinnosti stanovenej v § 3 ods. 3 písm. b/ zákona o Slovenskej televízii - o prešetrenie tejto sťažnosti v zmysle zákona č. 152/1998 Z. z a o zjednanie okamžitej nápravy.