Art Film 2007 News
Srbská herečka Mirjana Karanović včera pripevnila na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach 33. mosadznú plaketu. Jej meno sa tak nachádza medzi 32 svetoznámymi hercami, ktorým udelili na MFF Artfilm ocenenie Hercova misia za mimoriadny prínos do hereckého umenia v oblasti filmu. Na Most slávy priviedol Mirjanu Karanović po červenom koberci riaditeľ sekcie Hercova misia Peter Hledík. Po privítaní sa s okolostojacimi divákmi a krátkom rozhovore si Karanović prevzala plaketu a pripevnila ju na Most slávy. "Je to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Nikdy na túto chvíľu nezabudnem," rozlúčila sa dojatá Karanović, ktorej ešte pred odchodom zagratuloval Petr Hledík, prezident festivalu Milan Lasica, umelecký riaditeľ Petr Svoboda, programová riaditeľka Ľudmila Cviková a ďalší. Karanović zostane na festivale celý týždeň.Mirjana Karanović vraj nikdy nemyslela na to, že by mala nejakú misiu, vždy však cítila, že nemôže oddeliť herectvo a seba samú. "Herectvo je celý môj život. Sú to dve neoddeliteľné súčasti mňa," povedala na Moste slávy. Pri prijatí úlohy vždy myslela na to, akú ideu film reprezentuje. Nikdy by nehrala v lacnom komerčnom filme a je rada, že ju doň ešte ani nikto neoslovil, pretože nevie odmietať. "Pre mňa je dôležité, aby film v ktorom hrám hovoril o ľuďoch, s ktorými žijem," uviedla na tlačovej konferencii.
Srbská herečka Mirjana Karanovičová bude v Hlavnej porote XV. MFF Artfilm rozhodovať o víťazovi Modrého anjela. Podľa nej by mal film človeka vyprovokovať, aby o ňom rozmýšľal aj keď opustí kinosálu. Pri sledovaní sa pozerá na filmové dielo ako obyčajný divák, pričom má cit pre skutočnosť a pravdu. "Umelci by mali dokázať ľudí provokovať, alebo sa ich dotknúť. Chcem, aby film vo mne niečím pohol, nie aby som nutne plakala alebo bola smutná, ale možno aby ma vyprovokoval k smiechu, aby som išla domov a rozmýšľala nad tým, čo som videla," povedala Karanovičová na dnešnej tlačovej konferencii. Voči súťažným filmom, ktoré sa chystá zhliadnuť prvý raz nemá žiadne predsudky, nevie o nich nič, len informácie z katalógu. "Som otvorená voči všetkému, čo sa týka poroty," dodala.
Mirjana Karanovičová debutovala na filmovom plátne v snímke jej menovca Srdjana Karanoviča Petrin osud (1980). Režisér ju oslovil po záverečných skúškach druhého ročníka Akadémie dramatického umenia, ktorú absolvovala v rodnom meste. Všetci boli z jeho rozhodnutia obsadiť vtedy neznámu Karanovičovú prekvapení. Dodnes si robia žarty z ich rovnakého priezviska, vraj sú ako teta a synovec. "Môžem povedať, že on ma naučil všetko, čo viem o technike hrania a stvárnenia postavy. Bol to veľmi dobrý učiteľ, pretože som okamžite získala veľké ocenenia," prezradila. Ako skutočne dobrá herečka sa natrvalo etablovala vďaka Kusturicovej snímke Otec na služobnej ceste (1985).
Karanovičová je okrem filmovej a divadelná herečka. Divadlo je pre ňu ako manželstvo a film ako milostný románik. Ako povedala, v divadle si môže robiť, čo chce, vo filme však potrebuje filmár veľa financií a veľký štáb rôznych profesionálov. "Je to veľmi drahé a zložité, a preto existuje boj medzi komerčnými a umeleckými filmami. Umelecké filmy potrebujú veľa peňazí a veľmi často nezarobia tieto peniaze späť, preto si ľudia myslia, že komerčné filmy sú jediné filmy, ktoré by mali na svete existovať. S tým samozrejme nesúhlasím, pretože potrebujeme oboje," zdôvodnila.
Srbská herečka Mirjana Karanović bola prvou herečkou zo Srbska, ktorá si po rozpade Juhoslávie zahrala v chorvátskom filme. V snímke Vinka Brešana Svjedoci (2003) stvárnila chorvátsku vojnovú vdovu. O dva roky neskôr ju do celovečerného filmu Grbavica (2005) obsadila bosnianska režisérka Jasmila Žbanić. Najmä kvôli spolupráci s bosnianskou filmárkou na Karanović v Srbsku veľa ľudí útočí prostredníctvom médií. Na druhej strane má však aj svojich priaznivcov. Po tridsiatich rokoch skúseností zistila, koho by mala počúvať. "Celé 90. roky som získavala veľa podpory od istých ľudí. Preto stále bojujem proti diktátorstvu v mojej krajine, pretože verím v iné Srbsko, ktoré je priateľskejšie a tolerantné," povedala Karanović.
Film Grbavica, kvôli ktorému sa na ňu zniesla vlna kritiky, v Srbsku v normálnej distribúcii ani nepremietali. Ľudia ho mali možnosť vidieť len na festivale v Belehrade, kde mal veľký úspech a bol dobre prijatý. Podobne tomu bolo s Brešanovými Svjedocmi. Karanović má blízky vzťah ako k Belehradu, tak aj k Sarajevu, kde šesť rokov pravidelne hrala v divadle a každý mesiac sa tam vracia. "Chcela by som, aby sa Belehrad a Sarajevo spojili a znovu sa obnovil kontakt medzi umelcami v týchto mestách. Verím, že spolupráca sa bude len zlepšovať," zaželala si Karanović.
Keď si Mirjana Karanović vybrala, čomu sa bude v živote venovať, vždy myslela na to, akú ideu film reprezentuje. "Pre mňa je dôležité, aby film, v ktorom hrám, hovoril o ľuďoch, s ktorými žijem," uviedla. Preto sa venovala filmom, ktoré kritizovali Miloševičov režim. "Cítila som, že to bola moja povinnosť ako umelkyne a ľudskej bytosti. Všetci vedeli, že sa tomuto venujem a vnímali to ako politické angažovanie, ale ja si myslím, že to je čisto ľudská záležitosť. Nechcela by som byť politička, pretože na to nemám talent, nie som trpezlivá. Som práve veľmi vášnivá a nerozumiem týmto politickým hrám," zdôvodnila s tým, že umelci o týchto veciach musia rozprávať.
Mirjana Karanović bola zo scenára Grbavice nadšená hneď po jej prvom prečítaní, pretože príbeh na ňu zapôsobil veľmi emočne. Rozmýšľala pri tom nad tým, aké "príšerné zločiny museli v tom čase páchať bosniacki Srbi. Nikdy si však nemyslela, že by mohlo byť pre ňu také ťažké zahrať úlohu ženy, ktorá si nechala dieťa, ktoré bolo plodom znásilnenia. "Nikdy som nemyslela, že by to pre mňa mala byť prekážka. Myslela som na to, že to je dobrá rola, a možnosť niečo povedať o ľudskom utrpení, pretože celý čas som bola proti vojne," povedala. Od jej začiatku bola dokonca jednou z prvých verejne známych osôb v Srbsku, ktorá odhalila svoje postoje proti vojne. "Bola som za to často napádaná, pretože oni vraveli, že vojna je spravodlivá," dodala. Keď začala študovať a analyzovať rolu matky dospievajúcej dcéry, čítala veľa dokumentárnych materiálov o ženách, ktoré boli znásilnené v Bosne a s niektorými z nich sa dokonca stretla. "Bolo to naozaj traumatizujúce. V prvommomente som chcela odísť, pretože som si myslela, že nedokážem zahrať takúto skúsenosť, že na to nie som dobrá, pretože je to ťažké pochopiť, ako tieto ženy prežili mentálne a emočne takúto skúsenosť," vysvetlila. Grbavica je podľa nej snímka, ktorá má vplyv, pretože ukazuje dôsledky udalostí po niekoľkých rokoch. Prvé verzie scenáru vraj boli plné realistických scén znásilňovania, "ale bolo tak príšerné pozerať sa na to, že sa režisérka rozhodla, že to tam nedá a že rozpovie príbeh istej veľmi výnimočnej ženy, ktorá otehotnela po násilnom čine". Aj keď sa mnohé ženy týchto detí vzdali, hrdinka Mirjany Karanović sa rozhodla svoje dieťa porodiť a vychovávať. Po tom ako snímka vyhrala Zlatého medveďa na festivale v Berlíne, bola Karanović vo svojej krajine konfrontovaná s opozíciou a vtedy si uvedomila, že urobila niečo odvážne.
Mirjana Karanović v minulosti nakrúcala predovšetkým so známymi režisérmi ako Emir Kusturica či Goran Paskaljevič. Na posledných dvoch filmoch však už spolupracovala so ženami, ktoré nakrúcali svoj debut. V režírovaní žien a mužov vidí veľký rozdiel. Ako povedala, režiséri boli síce vynikajúco pripravení, ale neradi nacvičovali. Najradšej mali, keď herec prišiel na "pľac" a improvizoval. "Chceli, aby boli herci spontánni, aby sme ich prekvapili," uviedla. Karanović je divadelná herečka a bola zvyknutá skúšať, aby sa dokázala spojiť so svojou postavou. Lepšie pracuje, pokiaľ je na rolu pripravená. S Andreou Stakou (Das Fräulein; 2006) a s Jasmilou Žbanić skúšala úlohy takmer rok pred samotným nakrúcaním. "Doma sme sa rozprávali o jednotlivých scénach, o dialógoch, mnohokrát sme sa stretli, alebo sme si telefonovali, stretávali sa osobne, čo mi veľmi pomohlo, aby som si verila, keď sme začali nakrúcať," prezradila. Pomohlo to aj režisérkam, ktoré nakrúcali svoje debutové filmy. Obidve snímky, Grbavica aj Das Fräulein, si nakoniec odniesli ocenenia z medzinárodných filmových festivalov. Karanović pôvodne nemala dobrý názor na režisérky. Myslela si totiž, že nedokážu byť dobré vodkyne. "Tieto dve ženy zmenili môj názor, pretože nielen, že sú schopné udržať si vedúcu pozíciu v rámci štábu, ale sú schopné udržať istú citlivosť v kritických a veľmi emotívnych momentoch vo filmoch," povedala.
Srbská herečka Mirjana Karanovičová bude v Hlavnej porote XV. MFF Artfilm rozhodovať o víťazovi Modrého anjela. Podľa nej by mal film človeka vyprovokovať, aby o ňom rozmýšľal aj keď opustí kinosálu. Pri sledovaní sa pozerá na filmové dielo ako obyčajný divák, pričom má cit pre skutočnosť a pravdu. "Umelci by mali dokázať ľudí provokovať, alebo sa ich dotknúť. Chcem, aby film vo mne niečím pohol, nie aby som nutne plakala alebo bola smutná, ale možno aby ma vyprovokoval k smiechu, aby som išla domov a rozmýšľala nad tým, čo som videla," povedala Karanovičová na dnešnej tlačovej konferencii. Voči súťažným filmom, ktoré sa chystá zhliadnuť prvý raz nemá žiadne predsudky, nevie o nich nič, len informácie z katalógu. "Som otvorená voči všetkému, čo sa týka poroty," dodala.
Mirjana Karanovičová debutovala na filmovom plátne v snímke jej menovca Srdjana Karanoviča Petrin osud (1980). Režisér ju oslovil po záverečných skúškach druhého ročníka Akadémie dramatického umenia, ktorú absolvovala v rodnom meste. Všetci boli z jeho rozhodnutia obsadiť vtedy neznámu Karanovičovú prekvapení. Dodnes si robia žarty z ich rovnakého priezviska, vraj sú ako teta a synovec. "Môžem povedať, že on ma naučil všetko, čo viem o technike hrania a stvárnenia postavy. Bol to veľmi dobrý učiteľ, pretože som okamžite získala veľké ocenenia," prezradila. Ako skutočne dobrá herečka sa natrvalo etablovala vďaka Kusturicovej snímke Otec na služobnej ceste (1985).
Karanovičová je okrem filmovej a divadelná herečka. Divadlo je pre ňu ako manželstvo a film ako milostný románik. Ako povedala, v divadle si môže robiť, čo chce, vo filme však potrebuje filmár veľa financií a veľký štáb rôznych profesionálov. "Je to veľmi drahé a zložité, a preto existuje boj medzi komerčnými a umeleckými filmami. Umelecké filmy potrebujú veľa peňazí a veľmi často nezarobia tieto peniaze späť, preto si ľudia myslia, že komerčné filmy sú jediné filmy, ktoré by mali na svete existovať. S tým samozrejme nesúhlasím, pretože potrebujeme oboje," zdôvodnila.
Srbská herečka Mirjana Karanović bola prvou herečkou zo Srbska, ktorá si po rozpade Juhoslávie zahrala v chorvátskom filme. V snímke Vinka Brešana Svjedoci (2003) stvárnila chorvátsku vojnovú vdovu. O dva roky neskôr ju do celovečerného filmu Grbavica (2005) obsadila bosnianska režisérka Jasmila Žbanić. Najmä kvôli spolupráci s bosnianskou filmárkou na Karanović v Srbsku veľa ľudí útočí prostredníctvom médií. Na druhej strane má však aj svojich priaznivcov. Po tridsiatich rokoch skúseností zistila, koho by mala počúvať. "Celé 90. roky som získavala veľa podpory od istých ľudí. Preto stále bojujem proti diktátorstvu v mojej krajine, pretože verím v iné Srbsko, ktoré je priateľskejšie a tolerantné," povedala Karanović.
Film Grbavica, kvôli ktorému sa na ňu zniesla vlna kritiky, v Srbsku v normálnej distribúcii ani nepremietali. Ľudia ho mali možnosť vidieť len na festivale v Belehrade, kde mal veľký úspech a bol dobre prijatý. Podobne tomu bolo s Brešanovými Svjedocmi. Karanović má blízky vzťah ako k Belehradu, tak aj k Sarajevu, kde šesť rokov pravidelne hrala v divadle a každý mesiac sa tam vracia. "Chcela by som, aby sa Belehrad a Sarajevo spojili a znovu sa obnovil kontakt medzi umelcami v týchto mestách. Verím, že spolupráca sa bude len zlepšovať," zaželala si Karanović.
Keď si Mirjana Karanović vybrala, čomu sa bude v živote venovať, vždy myslela na to, akú ideu film reprezentuje. "Pre mňa je dôležité, aby film, v ktorom hrám, hovoril o ľuďoch, s ktorými žijem," uviedla. Preto sa venovala filmom, ktoré kritizovali Miloševičov režim. "Cítila som, že to bola moja povinnosť ako umelkyne a ľudskej bytosti. Všetci vedeli, že sa tomuto venujem a vnímali to ako politické angažovanie, ale ja si myslím, že to je čisto ľudská záležitosť. Nechcela by som byť politička, pretože na to nemám talent, nie som trpezlivá. Som práve veľmi vášnivá a nerozumiem týmto politickým hrám," zdôvodnila s tým, že umelci o týchto veciach musia rozprávať.
Mirjana Karanović bola zo scenára Grbavice nadšená hneď po jej prvom prečítaní, pretože príbeh na ňu zapôsobil veľmi emočne. Rozmýšľala pri tom nad tým, aké "príšerné zločiny museli v tom čase páchať bosniacki Srbi. Nikdy si však nemyslela, že by mohlo byť pre ňu také ťažké zahrať úlohu ženy, ktorá si nechala dieťa, ktoré bolo plodom znásilnenia. "Nikdy som nemyslela, že by to pre mňa mala byť prekážka. Myslela som na to, že to je dobrá rola, a možnosť niečo povedať o ľudskom utrpení, pretože celý čas som bola proti vojne," povedala. Od jej začiatku bola dokonca jednou z prvých verejne známych osôb v Srbsku, ktorá odhalila svoje postoje proti vojne. "Bola som za to často napádaná, pretože oni vraveli, že vojna je spravodlivá," dodala. Keď začala študovať a analyzovať rolu matky dospievajúcej dcéry, čítala veľa dokumentárnych materiálov o ženách, ktoré boli znásilnené v Bosne a s niektorými z nich sa dokonca stretla. "Bolo to naozaj traumatizujúce. V prvommomente som chcela odísť, pretože som si myslela, že nedokážem zahrať takúto skúsenosť, že na to nie som dobrá, pretože je to ťažké pochopiť, ako tieto ženy prežili mentálne a emočne takúto skúsenosť," vysvetlila. Grbavica je podľa nej snímka, ktorá má vplyv, pretože ukazuje dôsledky udalostí po niekoľkých rokoch. Prvé verzie scenáru vraj boli plné realistických scén znásilňovania, "ale bolo tak príšerné pozerať sa na to, že sa režisérka rozhodla, že to tam nedá a že rozpovie príbeh istej veľmi výnimočnej ženy, ktorá otehotnela po násilnom čine". Aj keď sa mnohé ženy týchto detí vzdali, hrdinka Mirjany Karanović sa rozhodla svoje dieťa porodiť a vychovávať. Po tom ako snímka vyhrala Zlatého medveďa na festivale v Berlíne, bola Karanović vo svojej krajine konfrontovaná s opozíciou a vtedy si uvedomila, že urobila niečo odvážne.
Mirjana Karanović v minulosti nakrúcala predovšetkým so známymi režisérmi ako Emir Kusturica či Goran Paskaljevič. Na posledných dvoch filmoch však už spolupracovala so ženami, ktoré nakrúcali svoj debut. V režírovaní žien a mužov vidí veľký rozdiel. Ako povedala, režiséri boli síce vynikajúco pripravení, ale neradi nacvičovali. Najradšej mali, keď herec prišiel na "pľac" a improvizoval. "Chceli, aby boli herci spontánni, aby sme ich prekvapili," uviedla. Karanović je divadelná herečka a bola zvyknutá skúšať, aby sa dokázala spojiť so svojou postavou. Lepšie pracuje, pokiaľ je na rolu pripravená. S Andreou Stakou (Das Fräulein; 2006) a s Jasmilou Žbanić skúšala úlohy takmer rok pred samotným nakrúcaním. "Doma sme sa rozprávali o jednotlivých scénach, o dialógoch, mnohokrát sme sa stretli, alebo sme si telefonovali, stretávali sa osobne, čo mi veľmi pomohlo, aby som si verila, keď sme začali nakrúcať," prezradila. Pomohlo to aj režisérkam, ktoré nakrúcali svoje debutové filmy. Obidve snímky, Grbavica aj Das Fräulein, si nakoniec odniesli ocenenia z medzinárodných filmových festivalov. Karanović pôvodne nemala dobrý názor na režisérky. Myslela si totiž, že nedokážu byť dobré vodkyne. "Tieto dve ženy zmenili môj názor, pretože nielen, že sú schopné udržať si vedúcu pozíciu v rámci štábu, ale sú schopné udržať istú citlivosť v kritických a veľmi emotívnych momentoch vo filmoch," povedala.
