Art Film 2007 News
Na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach pripevnila dnes mosadznú plaketu so svojím menom francúzska herečka Isabelle Huppert. Cenu Hercova misia si odniesla za mimoriadny prínos do hereckého umenia v oblasti filmu.
Isabelle Anne Huppert sa narodila 16. marca 1953 v Paríži. Niektoré zdroje však uvádzajú ako rok jej narodenia 1955. Je najmladšou dcérou majiteľa továrne na výrobu trezorov a učiteľky angličtiny. Otec Raymond a matka Annick ju spolu s ďalšími štyrmi súrodencami vychovávali na vidieku vo Ville d'Avray. Vo filmovej branži sa pohybujú aj jej dve sestry. Caroline ako režisérka a Elisabeth je tiež režisérkou, ale aj herečkou a scenáristkou. Podľa staršej sestry Caroline si boli veľmi podobné, ale zároveň aj veľmi odlišné. Isabelle vraj bola veľmi bojazlivá, od čoho ju Caroline odúčala. Bola jej ako druhá mama.
Po absolvovaní maturitnej skúšky na lýceu v Saint-Cloud sa Huppert venovala štúdiu ruštiny a orientálnych jazykov na Faculté de Clichy. Ruštinu dokonca aj vyučovala. Po vyštudovaní Versaillského konzervatória pokračovala od roku 1972 vo vzdelávaní u Antoina Viteza na Štátnom konzervatóriu dramatického umenia v Paríži.
Isabelle Huppert žije v Paríži a spolu s režisérom Ronaldom Chammahom má tri deti - 23-ročnú Lolitu, ktoré je taktiež herečkou, 19-ročného Lorenza a 9-ročného Angela.
Huppert zbierala prvé skúsenosti s televíziou, filmom a divadlom už počas študentských čias. Na dosky parížskeho divadla Petit Odéon sa po prvý raz postavila v roku 1973. So svojimi sestrami sa predstavila v Café-Théâtre v hre Jacka L'Eventreura Pravdivý príbeh. O rok neskôr si zahrala v inscenácii Roberta Hosseina Komu zvonia do hrobu podľa predlohy Ernesta Hemingwaya. Na amerických univerzitných scénach v Miami, Chicagu, Kansas City a New Orleanse absolvovala divadelné turné s Moliérovým Lakomcom.
Prvú filmovú úlohu si Isabelle Huppert zahrala v roku 1971 v snímke Prussien. Už v sedemdesiatych rokoch spolupracovala na filme Scénario de "Sauve qui peut la vie" (1979) s najslávnejším a najradikálnejším predstaviteľom francúzskej novej vlny Jeanom-Lucom Godardom. Jednu z prvých výraznejších úloh obsadila v psychologickej dráme Aloise (1975), kde stvárnila švajčiarsku maliarku a speváčku, ktorú postihla počas prvej svetovej vojny schizofrénia. Medzinárodný úspech a cenu BAFTA si vyslúžila vďaka introvertnej postave Beatrice v dráme Dentelliére (1977). Začiatok jej kariéry sa spája aj s filmami Docteur Françoise Gailland (1975), Dupont-Lajoie (1975) či Juge et l'assassin (1976). Na hollywoodskych plátnach sa Isabelle Huppert predstavila v roku 1980 vo westerne Heaven´s Gate Michaela Cimina.
Isabelle Huppert vkladá do svojich postáv, ktorých stvárnila približne stovku, prejavy ľahkej zraniteľnosti a stály nepokoj. Svoj herecký talent preukázala v úlohe slávnej kurtizány vo filme Dame aux camélias (Dáma s kaméliami podľa románu Alexandra Dumasa; 1980), ako anglická spisovateľka Anne Brontë v životopisnej snímke Soeurs Brontë (Sestry Brontëové; 1979), ale aj v roli znudenej Nelly (Loulou; 1980), kde si zahrala po boku Gérarda Depardieua, podobne ako o šesť rokov skôr v komédii Valseuses (1974). V osemdesiatich rokoch sa objavila i vo filmoch Passion (réžia Jean-Luc Godard; 1982), Cactus (réžia Paul Cox; 1986) či Okno zo spálne (Curtis Hanson; 1987).
Niekoľko významných ocenení na medzinárodných festivaloch získala Isabelle Huppert predovšetkým vďaka úlohám vo filmoch režiséra Clauda Chabrola. Za úlohu údajnej vrahyne Violette Noziére v rovnomennom filme podľa skutočného prípadu z 30. rokov si prevzala v roku 1978 cenu na MFF v Cannes. Podľa skutočných udalostí nakrútil Chabrol aj drámu Une affaire de femmes (1988). Za rolu matky, ktorá príde o život, pretože si počas nacistickej okupácie tajne privyrábala vykonávaním interrupcií ,udelili Isabelle na MFF v Benátkach zvláštnu cenu poroty. Za postavu Flaubertovej ctižiadostivej Emmy Bovary, ktorá je neschopná naplniť svoje túžby (Madame Bovary; 1991; réžia C. Chabrol) získala v roku 1991 ocenenie na MFF v Moskve. Na francúzsku filmovú cenu César nominovali Isabelle Huppert 13-krát. Odniesla si ho za Chabrolovu tragikomédiu Cérémonie (1995), v ktorej hrá poštárku Jeanne. Za príbeh podľa novely Ruth Rendell ju na MFF V Benátkach vyznamenali Volpiho pohárom.
Druhú cenu za najlepší herecký výkon na MFF v Cannes získala Isabelle Huppert v roku 2001 za rolu Eriky Kohut v dráme podľa Elfriede Jelinek v réžii Michaela Hanekeho Pianistka (2001). Vo filme stvárnila staropanenskú profesorku Viedenského konzervatória, ktorá žije so svojou mamou a učí mladé talenty hrať na klavíri. Jeden zo žiakov sa do nej zamiluje, avšak nič netušiac o jej sexuálnych túžbach a praktikách. Za stvárnenie trojakého Erikinho života dostala v roku 2001 ako najlepšia herečka roka Európsku filmovú cenu. Cenu za najlepšieho herca si z Cannes odniesol aj mladý francúzsky herec Benoît Magimel, pričom režisérovi Hanekemu udelili Veľkú cenu poroty. V roku 2002 si Huppert zahrala v snímke 8 žien Françoisa Ozona. Úloha neurotickej starej panny Augustine jej priniesla ďalšiu Európsku filmovú cenu.
Medzi posledné filmy Isabelle Huppert patria Vie promise (2002) Oliviera Dahana, Temps du loup (2003) Michaela Hanekeho či Ivresse du pouvoir (2006) Clauda Chabrola.
