STV 2007
Úvod
Na úvod poznámok k tvorbe a vysielaniu dokumentov v STV v roku 2007 je asi treba spomenúť výzvu jednej skupiny slovenských dokumentaristov v nedávnom čase. S obsahom ich otvorenej výzvy adresovanej STV môžno len súhlasiť. Veď z obrazovky verejnoprávnej televízie sa skutočne dávnejšie vytratil kreatívny, autorsky angažovaný sociálny dokument. Nahradil ho návrat k tvorivým stereotypom, nadužívanie publicistických foriem, tématická povrchnosť. Miesto reflexie súčasného spoločenského kontextu zaujala primitívna honba za atrakciou (cykly Záhady SK, Osudom skúšaní, Najväčšie kriminálne prípady Slovenska) či jednorozmerné zobrazenie problémov okolo nás, ktoré neprekročí polohu publicistického konštatovania (cyklus Nie si sama). No pokračujme v úvahách nad výzvou dokumentaristov. Ak spomínaní signatári volajú po väčšom tvorivom priestore v STV, ak skutočne viacerí tvorcovia konštatujú, že absentuje koncepčná dramaturgia v STV, ak nastal čas na zmenu, ak sú na mieste úvahy o profesionálnej generačnej výmene, potom kto iní ako práve títo mladí absolventi filmových odborov (lebo práve oni sú podpísaní pod spomínanou výzvou), by mali mať odvahu perspektívne zasadnúť na zodpovedné posty v STV. Byť angažovaný to nie je iba výkrik a rebelstvo, ktoré je schopné verbálne zdatne pomenovať, čo je zlé. Chce to aj občiansku zobpovednosť a tvorivú disciplínu, vziať tvorbu STV do svojich rúk, pomaly, sústredene a trpezlivo krok za krokom konkrétne vyzápasiť a znovu získať divácku dôveru, denno-denne sa zaslúžiť o kvalitnejší televízny dokument. Slovenský audiovizuálny priestor sa skladá z pomerne malej skupiny tvorcov, a preto je ťažké si predstaviť, odkiaľ vybrať nových schopných a erudovaných ľudí pre resuscitáciu pôvodnej tvorby v STV. Trefný bonmot povedal margo skloňovanej výzvy jeden starší kolega - filmár: nezávislí tvorcovia by sme chceli byť všetci.
Slovenská tvorba
Uvažujúc o dokumentárnej tvorbe Slovenskej televízie v uplynulom roku vo všeobecnosti je nutné konštatovať, že nepresvedčivosť a rozpaky z predchádzajúcich rokov sa žiaľ nerozpustili. Niektoré tituly domácej produkcie (pôvodnej tvorby STV alebo koprodukcií) nedokázali prekročiť zaužívané šablóny žiaľ neslávne charakteristické pre televízny dokument (t.j. lineárne rozprávanie, povrchne ilustrované hovoriace hlavy bez vnútorných asociácií ) napr. Mlyny na Slovensku, Biele vrany, Králi na výslní. Objavujú sa tituly, ktorých ambíciou je reflektovať umeleckú tvorbu – tzv. artfilmy – Orbis Cantus, Sám proti sebe či GUNAGU. Takéto tvorivé stretnutia s inými umeleckými formami (hudba, výtvarné umenie, divadlo) však neprekročili jednorozmerné zobrazenie. Cestopisy vrámci slovenskej produkcie ostali záznamami dobrodružných výprav, napriek snahe autorov získať si pozornosť divákov dramatizovaním hraničných ľudských výkonov v extrémnych podmienkach (Tepuy, Uli Blaho). Filmy, ktoré sa zaoberajú historickými témami ponúkli atraktívny obsah no hľadanie formálnych ozvláštnení bolo rozpačité (Genus Loci, Noc na švédskom vale, Hľadanie príbehu). Výrazne kvalitnejší, autorsky vyzretý a dramaturgicky koncepčný je portrét z vlastnej produkcie STV 60 rokov s Mariánom Vargom. V kolekcii koprodukčných projektov jednoznačne výrazne dominuje film Martin Slivka – muž ktorý sadil stromy. Z archívnych návratov určite viacerých potešilo aj uvedenie nestarnúceho cyklu Deti vetra.
Akvizícia STV
Ak vezmeme do úvahy holý fakt, že televízia musí naplniť svoj vysielací čas, hodnotenie akvizičnej činnosti STV je nejednoznačné. Vo všeobecnosti v roku 2007 bolo odvisielaných niekoľko cyklov tzv. dokumentárnych programov. Je nutné poznamenať, že takmer vo všetkých prípadoch nejde o dokumentárne filmy v zmysle žánrovej čistoty, ale o programy populárno-náučné, prírodopisné, cestopisné či historicko-náučné. STV ponúkala takéto programy väčšinou zo štandardnej produkcie televíznych veľmocí (Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, USA). Výber takejto masy programu však pôsobí nekoncepčne, neucelene. Treba žiaľ konštatovať, že z globálneho pohľadu ide len o zhluk naplneného vysielacieho času. Aj v tomto smere Slovenskej televízii chýba koncepčne prepracovaná programová dramaturgia a diplomacia.
Záver
Slovenský audiovizuálny priestor a analogicky k tomu priestor televízny je síce neustálený, bez jasných defínícií, dokonca sa javí ako nezodpovedný, ale základné etické a estetické kategórie sú nemenné. Zdá sa, že divák sa nasýtil reality show, možno nastal čas na návrat hĺbavejších pohľadov na svet. Kultúrne hodnoty snáď získajú svoj stratený zmysel. Divák je zvedavý na skutočné hodnoty a zobrazenie neuralgických tém dneška, jemu blízkeho sociálneho kontextu. Tak mu ich teda ukazujme! Na jednej strane musí dokumentárny film svoju pozíciu v televízii neustále obhajovať, no na druhej strane kde inde ako vo verejnoprávnej televízii má mať prirodzený priestor na existenciu.
Odpoveď na otázku, čo je poslaním verejnoprávnej televízie je jednoznačná. Menej jednoznačná sa javí odpoveď na otázku konceptu Jednotky a Dvojky. Je smutné, ak Jednotka dáva priestor iba „atrakciónom“ kriminálnych prípadov či záhad a dokumenty sú vytesnené na Dvojku. No nie je to len programová dramaturgia STV, ktorá sa predstavila v uplynulom roku ako nekoncepčná. Je treba vysloviť výhrady voči redakcii dokumentu ako profesionálnej autorite, ktorú žiaľ dlhodobo charakterizuje opatrnícky postoj, náhodilá dramaturgia pri výbere tém, cesta ľahšieho odporu pri kreovaní formy, všeobecná neangažovanosť. Opakovane ako v minuloročnom hodnotení sa nám javí ako jedno z riešení súčasného stavu zriadenie kompetentnej dramaturgickej rady, ktorá by pracovala ako poradný orgán šéfredaktora. Jej členovia by mali byť inštalovaní spomedzi externých profesionálov – dramaturgov, režisérov s tvorivou autoritou na základe vlastnej praxe v oblasti dokumentárnej tvorby. Takáto rada by koncepčne a zodpovedne posudzovala prirpavované námety, rozpracované tituly aj hotové dokumentárne diela.
Dokumentárny film ako forma spoločenskej reflexie je nevyhnutným prostriedkom k uvedomeniu a poznaniu vlastnej kultúrnej a sociálnej identity.
Na záver si pomôžem slovami autority. Nick Fraser, ktorý je hlavným dramaturgom programu Storywille v BBC, sa v ktoromsi čísle DOXu sám seba pýta a aj si odpovedá: „Kto potrebuje dokumentárny film? Prečo ich sledujeme? Pretože sú najlepším zobrazením sveta, niekedy dokonca tým jediným... Žiaden iný kultúrny imperatív nazaväzuje mediálnu elitu zachytiť svet taký, aký je. Verím, že dokumentárne filmy prežijú, pretože človek túži po pravde. Dokumenty prežijú, pokiaľ budú pravdivé a veľmi dobré. A vôbec, kto by sa chcel dívať na tie zlé?“ J
Doc. Mgr. Ingrid Mayerová, ArtD. ,dramaturg, pedagóg ,Ateliér dokumentárnej tvorby FTF VŠMU
