SPOMIENKY ´68
Sovietska kontrarozviedka sa v auguste 1968 snažila presadiť do vysielania Československého rozhlasu svoju propagandu. Mnohí redaktori preto opustili sídlo rozhlasu v Bratislave a začali vysielať z utajených miest. Pri práci sa chránili heslami, ktoré každý deň menili. Takto spomína na august 1968 rozhlasová legenda Michal Tvarožek, ktorý sa dnes v Bratislave zúčastnil na spomienke predstaviteľov Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS) a Slovenského syndikátu novinárov (SSN) pri príležitosti 45. výročia okupácie.
"Sovieti vytrhali drôty, boli sme odkázaní na improvizáciu. Teda zobrať techniku, odísť a hľadať miesta, odkiaľ sa vysielať dalo. To znamená retranslačné stanice, zosilňovačky a ďalšie utajené miesta," vysvetľuje Tvarožek. Dodáva, že on bol vtedy ešte novinársky elév a sám nepoznal lokality, z ktorých vysielali aj jeho príspevky. "Po rokoch sa ukázalo, odkiaľ sa vysielalo. Že to bolo dokonca priamo oproti rozhlasu v kláštore, na Ahoji, vysielalo sa z Vajnôr. A aby sa rozoznalo, o koho ide, používali sa zvučky."
"A aby sa tam nevotreli tí, ktorí tam nemali čo robiť, boli heslá. Každý deň sa vymyslelo heslo, ktorým sa identifikoval človek, napríklad ja. Musel som ho poznať a na základe tohto hesla som mohol odovzdať materiál, ktorý som mal nahratý," spomína Tvarožek. "Nás to prekvapilo na služobnej ceste v Žiline. Najprv sme mapovali situáciu tam, potom sme sa presunuli pomôcť v Bratislave. Bol som takým pešiakom, ktorý zabezpečoval vysielanie, takých pešiakov bolo veľa. Behal som po uliciach s magnetofónom a zháňal názory ľudí, potom som ich odovzdával spojke, ktorá ich dávala do vysielania. Aj drobná úloha bola vtedy dôležitá," konštatuje Tvarožek.
Podľa jeho ďalších slov Sovieti nezničili retranslačné stanice preto, aby mohla rozhlas využívať na propagandu chystaná vláda "robotníkov a roľníkov". "Chvalabohu, tento scenár sa neuskutočnil," povedal. Tvarožek zdôraznil, že informácií bolo vtedy málo a takmer jediným zdrojom objektívnych informácií bol rozhlas. Pokračoval, že po previerkach v období normalizácie muselo z rozhlasu odísť okolo 80 redaktorov a ďalšie štyri desiatky na to nečakali a ešte predtým emigrovali do zahraničia.
Podobné spomienky má aj Zuzana Krútka zo Slovenského syndikátu novinárov. "Do rozhlasu na Zochovej ulici prišiel dôstojník a povedal, že končia. Vypli im vysielače. Oni si zohnali náhradné vysielanie, dokázali si organizovať spravodajskú sieť, zabezpečiť nielen vysielanie v slovenčine, ale aj maďarčine. V tom čase začali vysielať aj vojská, ktoré sem prišli. Preto sme hľadali hlasy redaktorov, ktoré sme poznali," vysvetľuje.
"Snažili sa upokojovať situáciu. Hovorili ľuďom pravdu, čo sa deje, ale upozorňovali ich na to, že sa nedá bojovať voči tankom holými rukami," hovorí na margo práce rozhlasových redaktorov v roku 1968.
Predstavitelia Slovenského syndikátu novinárov a Rozhlasu a televízie Slovenska dnes pri príležitosti 45. výročia okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 položili kvety k pamätnej tabuli v Bratislave. "Pripomíname si odvahu a statočnosť kolegov z rozhlasu, ktorí v roku 1968 nezaváhali a pokračovali vo svojej práci informovať občanov. Mnohí na to neskôr doplatili," pripomenula Krútka.
Copyright © TASR 2013
