Rozhlasové štúdio v B. Bystrici bolo v 1968
ostrovom slobodného slova
Československý rozhlas sa v auguste 1968 zapísal zlatými písmenami do histórie žurnalistiky. Aj jeho zásluhou občania morálne zvíťazili nad polmiliónovou armádou okupačných vojsk Varšavskej zmluvy, ktorá k nám vtrhla v noci z 20. na 21. augusta. K tomuto víťazstvu výraznou mierou prispel kolektív pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia, medzi ktorými bol i Fedor Mikovič.
V slovenskej publicistike sa jeho meno objavuje od roku 1966. Počas okupácie Československa sa aktívne zapojil do vysielania federálnej Rozhlasovej štafety ako redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica, ktorý pôsobil v zmysle odkazu svojho predchodcu v povstaleckom roku 1944.
„Vtedy sa skupina redaktorov a technikov banskobystrického štúdia Československého rozhlasu vzoprela brutálnej presile cudzích armád a napriek obsadeniu rozhlasovej budovy na Ulici Ladislava Sáru okupačnými vojakmi, navzdory tankom a samopalom, sme dokázali udržať vysielanie až do nástupu normalizačného procesu v Československu," hovorí Mikovič.
„Prvou úlohou okupantov bolo popri internovaní politických predstaviteľov Československa obsadenie desiatich štúdií Československého rozhlasu. Bratislavské a košické prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť," pokračuje 73-ročná rozhlasová legenda.
Pred ľuďmi z banskobystrického rozhlasového štúdia vyvstala historická úloha - po celý deň prinášať poslucháčom pravdivé, aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike. Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska a žiaľ i správy o prvých obetiach. Štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných provokácií. Ľudia telefonovali, posielali telegramy, prichádzali do štúdia. Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad bezprecedentným potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase vysielal už z náhradných pracovísk.
„V prvých hodinách okupácie Československa, od rána 21. augusta 1968 až do predpoludňajších hodín nasledujúceho dňa, ovládlo banskobystrické štúdio Československého rozhlasu celoslovenský rozhlasový priestor. Ako jediné na Slovensku bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori. Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania vstupovalo slovami: Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica. De facto existoval ako živá, v tých historických dňoch aktuálna paralela so Slobodným slovenským vysielačom v roku 1944," spomína Mikovič, nositeľ významných slovenských i európskych ocenení a autor knihy Ostrov slobodného slova.
Z vysielania štúdia 21. augusta 1968 znelo: „Pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, ktorí sú od včasných ranných hodín na svojom pracovisku v štúdiu, sú pripravení urobiť všetko, čo je v našich silách, za ďalší úspešný rozvoj demokracie v našej vlasti. Od včasných ranných hodín cez vysielač Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici preberáme vysielanie pražského rozhlasu, takže poslucháči Stredoslovenského kraja sú okamžite informovaní najnovšími správami o situácii. Pripájame sa aj k výzve vlády za úplné zachovanie pokoja v našej republike, aby nedošlo k provokácii. My, pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, v tejto osudovej chvíli sme na svojich pracoviskách. Občania, poslucháči, aj vás očakávajú vaše pracoviská – rozvážnych a pokojných."
Snaha povedať ľuďom pravdu v tých dňoch prešla podľa Mikoviča ťažkou skúškou. Vysielalo sa z rôznych utajených miest, zo súkromných bytov, budovy Krajskej posádkovej správy na Ulici ČSA, zo Strednej priemyselnej školy stavebnej na Skuteckého ulici, budovy Odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici, objektu zosilňovacej stanice, budovy Krajskej správy spojov na Triede Hradca Králové, ktorej pracovníci rozhlasovým tvorcom umožnili potrebné spojenie. Solidarita obyvateľov sa prejavila v podpore tajného vysielania. Do redakcie poštári sprostredkovali doručenie veľkého množstva podporných listov a telegramov.
Ako zdôraznil Mikovič, epilóg augustových udalostí bol krutý. On sám bol pre zotrvanie na svojich postojoch do roku 1989 v nemilosti. Štátna bezpečnosť založila spis s jeho menom, v ktorom ho evidovala a sledovala ako „vnútorného nepriateľa štátu".
Zmena nastala až v roku 1990, keď sa stal riaditeľom štúdia, rehabilitoval bývalých zamestnancov banskobystrického rozhlasu a po viac ako dvoch desaťročiach im ponúkol návrat na pôvodné posty. Viacerí sa však tohto zadosťučinenia nedožili.
Copyright © TASR 2018
