Návrh zákona o digitálnom vysielaní z pohľadu televízneho vysielania verejnej služby v Slovenskej republike
Analýza
Spracované podľa verzie návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb a podmienkach poskytovania iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu,“ verejne prístupnej na stránkach Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, stav zo dňa 22. decembra 2006.
1. Situácia
Dňa 7. septembra 2006 zverejnilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na pripomienkové konanie s termínom uzávierky 21. septembra 2006 návrh zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb a podmienkach poskytovania iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu,“ v skratke „zákon o digitálnom vysielaní.“ Tento návrh zákona zásadným spôsobom mení postavenie Slovenskej televízie, prenáša významné právomoci zo zákonodarného orgánu na Radu Slovenskej televízie a radu pre vysielanie a retransmisiu a bezprecedentným spôsobom mení regulačný rámec činnosti Slovenskej televízie. Dôsledkom prijatia tohto zákona by z pohľadu Slovenskej televízie bolo zamedzenie jej akéhokoľvek ďalšieho rozvoja a výhľadovo by tvorilo závažnú prekážku plnenia jej poslania podľa ustanovenia § 3 zákona č. 16/2004 Z.z. (zákon o Slovenskej televízii). Činnosť Slovenskej televízie je v súčasnosti regulovaná predovšetkým troma právnymi normami. Sú to: · zákon č. 16/2004 Z.z. o Slovenskej televízii; zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii; zákon č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch. Z hľadiska porovnania návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb“ so situáciou v Českej republike je podstatný rozdiel v spôsobe vyhradzovania kmitočtov pre televízne vysielanie verejnej služby. V prípade Českej televízie je regulácia konštruovaná tak, že v § 3 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 483/1991 Zb. o Českej televízii, je definovaný rozsah služby, ktorú Česká televízia poskytuje pozemným televíznym vysielaním, a v ustanovení § 3 ods. 2 tohto zákona je obsiahnutá formulácia: „Státní orgán, který vykonává správu kmitočtového spektra podle zvláštního právního předpisu (Český telekomunikačný úrad – pozn. aut.) vyhradí v součinnosti s Radou pro rozhlasové a televizní vysílání pro Českou televizi rádiové kmitočty umožňující provozování vysílání v rozsahu stanoveném v odstavci 1 písm. a) a b).“ Vysielanie Slovenskej televízie je po právnej stránke ošetrené odlišným spôsobom. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 16/2004 Z.z. o Slovenskej televízii jednou z hlavných činností STV je „vysielanie televíznej programovej služby na dvoch celoplošných terestiálnych okruhoch.“ Kompetencia správnych orgánov pri prideľovaní kmitočtov na pozemné televízne vysielanie Slovenskej televízie nie je stanovená, pretože situácia v analógovom vysielaní je vyriešená ustanovením § 69 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii. Týmto ustanovením sa „Prvý televízny analógový terestriálny okruh na vysielanie televíznej programovej služby (...) vyhradzuje pre vysielateľa na základe zákona,“ a v nasledujúcom odseku je rovnakým spôsobom riešené vyhradenie kmitočtového spektra pre Dvojku. Zákonodarca teda neanticipoval úlohu správnych orgánov pri akejkoľvek zmene tohto režimu. To sa v celej šírke prejavilo v návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb.“
Autori návrhu zákona predpokladajú technickú neutralitu existujúcich licencií na pozemné celoplošné televízne vysielanie (ustanovenie § 65 ods. 1 až 7 návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb“). Súčasní vysielatelia sa podľa toho istého návrhu zákona nemôžu uchádzať o ďalšiu celoplošnú licenciu (ustanovenie § 25 ods. 3 návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb“) s výnimkou „monotypovej programovej služby,“ t. j. tematického televízneho kanála, definícia ktorého v platnom zákone o vysielaní nie je obsiahnutá a je predmetom definície v § 3 ods. 4 návrhu zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb.“ Toto obmedzenie sa síce na verejnoprávneho vysielateľa nevzťahuje, ale návrh zákona napriek tomu pokladá verejnoprávneho vysielateľa iba za špeciálny prípad uchádzača o licenciu [ustanovenie § 25 ods. 1 písm. c) návrhu zákona]. Slovenská televízia by sa v prípade prijatia tohto zákona ocitla v absurdnej situácii, ktorá by prenášala neobvykle rozsiahle kompetencie – rozhodovanie o rozsahu a obsahu služby verejnosti televíznym vysielaním – kontrolným a správnym orgánom. Ďalej by systémovo bránila jej rozvoju a naviac, jej postavenie by technicky a ekonomicky komplikovala. · Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 písm. c) návrhu zákona „Licenciu na digitálne vysielanie možno udeliť žiadateľovi, ak je (...) verejnoprávnym vysielateľom.“ Podľa ustanovenia § 26 ods. 4 návrhu zákona je verejnoprávny vysielateľ povinný „doplniť doklady podľa odseku 2 o súhlas s predloženou žiadosťou príslušného orgánu podľa osobitného predpisu.“ Inými slovami: udelenie licencie na nový digitálny program je podľa tohto návrhu vecou rozhodnutia štatutárnych zástupcov STV, Rady Slovenskej televízie a Rady pre vysielanie a retransmisiu. Tým by príslušná pasáž Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, zverejneného dňa 1. augusta 2006, – kde sa v kapitole 6.2 Médiá a audiovízia hovorí: “Vláda SR vytvorí nový legislatívny, finančný a organizačný rámec fungovania verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Obsahové zameranie a finančné zabezpečenie verejnoprávnych médií rozpracuje v podobe zmluvy medzi Národnou radou SR a SRo a STV,“ – stratila akýkoľvek zmysel, lebo príslušná rozhodovacia právomoc by bola via facti prenesená na kontrolné a správne orgány. · Podľa ustanovenia § 38 ods. 1 návrhu zákona („Povinná ponuka pre verejnoprávneho vysielateľa televíznej programovej služby“) má STV právo „sa uchádzať o miesto pre jednu televíznu programovú službu“ v každom multiplexe. To je z hľadiska európskej praxe, ktorá jednoznačne uprednostňuje multiplexy verejnej služby ako celky, kuriózna situácia. Vysielanie každého programu v inej distribučnej sieti je technicky i ekonomicky komplikované a naviac, potencionálne prináša značné rozdiely v dostupnosti jednotlivých zložiek verejnej služby televíznym vysielaním koncovým používateľom (divákom). Ide o technickú a ekonomickú absurditu. · Napríklad v Českej republike obdobnú situáciu riešil zákon č. 127/2005 Zb., o elektronických komunikáciách, ktorým Česká televízia získala s účinnosťou od 1. mája 2005 právo a povinnosť zostavovať „spoločne s Českým rozhlasom súhrnný dátový tok“ najmenej štyroch televíznych programov, rozhlasových programov a doplnkových služieb, t. j. zostavovať DVT-T multiplex verejnej služby v Českej republike. Tomuto – v krajinách Európskej únie – bežnému riešeniu prechodu na DVB-T v Slovenskej republike návrh zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb a podmienkach poskytovania iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu“ nielen bráni, ale do budúcnosti mu aj účinne zamedzuje. Možno teda konštatovať, že návrh zákona „o digitálnom vysielaní programových služieb a podmienkach poskytovania iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu“ je z pohľadu televízneho vysielania verejnej služby na Slovensku v rozpore s vládnym vyhlásením a de facto účinne bráni akémukoľvek koncepčnému rozvoju tohto vysielania v Slovenskej republike.
2. Základné princípy riešenia Slovenská televízia je vysielateľom zo zákona a jej zaradenie do režimu žiadateľa o licenciu podľa ustanovenia § 26 je nezmyselné, pretože prenáša právomoc Národnej rady Slovenskej republiky na Radu pre vysielanie a retransmisiu, teda proti zmyslu zákona č. 16/2004 Z.z. o Slovenskej televízii zo zákonodarcu na správny orgán. Zároveň neexistuje dostatočná zákonná ochrana zabezpečenia ani doterajšieho rozsahu služby televíznym vysielaním, pretože režim § 38 návrhu zákona znevýhodňuje Slovenskú televíziu vo vzťahu k prevádzkovateľom multiplexu a prakticky umožňuje, aby časti územia Slovenskej republiky boli v prípade nezhôd medzi prevádzkovateľmi multiplexov a Slovenskou televíziou odrezanými od pozemného šírenia jej programových služieb. Možným riešením je pozmeňovací návrh k návrhu zákona o digitálnom vysielaní, ktorý z návrhu zákona vypustí ustanovenia: § 25 ods. 1 písm. c); § 26 ods. 4; § 38 „Povinná ponuka pre verejnoprávneho vysielateľa televíznej programovej služby“; § 65 ods. 12. Čl. VII. bude nahradený novým znením. Na koniec ustanovenia § 8 ods. 1 sa vloží veta: „Za prevádzkovateľa multiplexu podľa osobitného právneho predpisu sa považuje verejnoprávny vysielateľ.“ Do poznámky pod čiarou sa doplní odkaz na zákon o Slovenskej televízii. Do § 18 Terestriálne prevádzkové povolenie a jeho držiteľ sa doplní nový odsek 4: „Osobitné frekvenčné vyhradenie sa pridelí na naplnenie poslania vysielateľa zo zákona.“ Do poznámky pod čiarou sa doplní odkaz na zákon o Slovenskej televízii. Doterajšie odseky 4 a 5 sa prečíslujú. V článku VII. § 5 ods. 1 písm. a) zákona o Slovenskej televízii sa za slovo „terestriálnych“ doplní slovo „analógových“ (okruhoch) „až do ukončenia analógového televízneho vysielania na území Slovenskej republiky; prevádzkovanie multiplexu podľa osobitného právneho predpisu.“ (zákon o digitálnom vysielaní).
3. Záver V rámci novelizácie zákona č. 167/2004 Z.z. bude nevyhnutné ďalej upraviť definíciu obsahu multiplexu verejnej služby (najmenej štyri televízne programy, koordinácia so Slovenským rozhlasom, doplnkové služby) a túto úpravu zapracovať do čl. VII. návrhu zákona o digitálnom vysielaní. Navrhnuté riešenie, hoci zatiaľ iba čiastkové, však otvára reálnu cestu na prechod Slovenskej televízie na pozemné digitálne vysielanie.
Bratislava 29. decembra 2006 ,Radim Hreha, Generálny riaditeľ STV
