Niekoľko viet k štruktúre vysielania televízie
verejnej služby v roku 2006
Otázka, ktorou sa v posledných rokoch často neúspešne zaoberala odborná verejnosť – aj zriaďovateľ – NR SR je po pôsobení posledného manažmentu STV dôsledne vyriešená. STV síce de jure ešte nie je, ale de facto už je vysielacou televíziou a ako taká neplní svoj účel v duálnom systéme prevádzkovateľov televíznych okruhov, alebo presnejšie plní ho len v minimálnej miere čo odporuje predstavám o verejnoprávnosti tejto inštitúcie.
Dôkazový materiál je prezentačne až na drobné nepresnosti a matematické odchýlky zachytený v správe, ktorú za rok 2006 predložili najprv zastupujúci štatutári PhDr. Branislav Zahradník a Ing. Ľubor Košút (15. 8. 2006 – 1. polrok) a Ing. Radim Hreha generálny riaditeľ STV (28. 2. 2007 – 2. polrok). Mená predkladateľov nie sú rozhodujúce ich zodpovednosť je čiastková, pretože posun od nekvalitnej služby verejnosti v predchádzajúcich ,,verejnoprávnych obdobiach“ STV – do súčasnej podoby sa udial počas pôsobenia generálneho riaditeľ Richarda Rybníčka.
Teraz k faktom, ktoré sú v správe zaznamenané.
Materiál uvádza na oboch programoch realizovaných 14 867,2 hodín a spolu s komerciou a doplnkovým vysielaním 16 375,5 hodín vysielania pričom domáca produkcia a tým sa rozumie všetko vrátane spravodajstva, publicistiky, športových prenosov... až po kampane k voľbám je pokryté na Jednotke (tzv. rodinnom programe) 3 349,7 hodinami pozor spadajú do toho aj zábavné relácie zakúpené ako formáty v zahraničí napr. Superstar, Supertelo – ide len o príklad, a na Dvojke (akcentujúcom verejnoprávnosť aj detského diváka) 5 186,6 hodín vrátane prenosov z MS v hokeji, ZOH, Play off, Corgoň ligy a pod.
Čo sa týka zahraničnej tvorby je garde opačné 5 406,9 hodín na Jednotke – prvom programe a 2 429,3 hodín na Dvojke – druhom programe, čiže v konečnom dôsledku sú globálne čísla vyvážené – domáca produkcia 8 539,3 hodín verzus 7 836,2 hodín zahraničnej produkcie a v pomere programov 8 756,6 na sledovanejšom prvom a 7 618,9 na málo sledovanom druhom. Táto úroveň sledovanosti tak dôležitá pre manažment televízie zároveň potvrdzuje prostredníctvom diváka, že záujem je sústredený hlavne na zahraničnú tvorbu. O akú tvorbu ide? O seriály? telenovely? veľkofilmy? , ktoré reprezentujú hlavne tú zahraničnú tvorbu či o sledovanosť spravodajstva, publicistiky, športových prenosov, ktoré sú doménou pôvodnej tvorby a v položke zahrnutej pod vlastnou tvorbou vytvárajú rozhodujúcu hodinovú dotáciu.
Som presvedčený, že sledovanosť ,,táto modla“ všetkých televíznych manažmentov záleží predovšetkým od kontextu ďalších vysielateľov, pretože spomínané kategórie tvorby, ktoré sme menovali sú zastúpené aj v konkurenčom vysielaní ostatných televízii, častokrát v presvedčivejšom balení spravodajskej, publicistickej, zábavnej a inej vlastnej výroby titulov resp. úspešnejším výberom akvizícii.
Takže kde je skrytý ten neopakovateľný rozmer, ktorý by mala STV ako televízia verejnej služby reprezentovať. Na túto otázku by mala ponúkať odpoveď práve vlastná výroba, ale aj tam sa to javí v globálnych číslach v poriadku. Vyrobilo sa 5 131 hodín pravda tento údaj trochu zbledne ak odpočítame 1 735 hodín dabingu a titulkovania. Ak hlbšie sledujeme ako boli reálne zrealizované vo vysielaní v premiére počas roku čo určuje, v ktorých kľúčových kategóriach koľko hodín bolo reálne zrealizovaných na obrazovke, zistíme, že išlo o 1 168,5 hodiny v spravodajstve, 959,1 hodiny v publicistike, 869,4 hodiny športu, 514,4 hodín zábavy – koľko hodín z toho tvorili Superstar, Supertelo resp. Superkraj ponechávam na vlastnú predstavivosť, 379,6 hodín dokumentárnej tvorby a 1 776,8 hodín dramatiky – pripomeňme si údaj o dabingu a titulkovaní 1 735 hodín, ktoré sa predovšetkým dotýkajú hranej a dokumentárnej tvorby.
Čo po takomto výpočte zostáva z autentickej pôvodnej tvorby, ktorá by mala reprezentovať audiovizuálnu úroveň krajiny?
Nuž v spravodajstve to určite bude tlmočník v posunkovej reči na Dvojke vďaka ktorému, sa pravdepodobne hlavná spravodajská relácia vysiela v dvoch paralelne bežiacich premiérach na Jednotke aj Dvojke. Možno správy z regiónov a vysielanie pre menšiny Hírek. Pravda kvalita týchto relácií je dlhodobo na úrovni obdobných relácií pred 30 rokmi v dobe temna, už vtedy ich nikto nepozeral, keď nemusel. Napokon čo môžeme od TV štúdií v Banskej Bystrici a Košiciach chcieť, ak si pozrieme akou výrobnou kapacitou disponujú ( na porovnanie GR STV vyrobilo v druhom polroku 2002 897,3 hodiny, TV štúdio BA 1 078,38 hodiny a TV štúdio B. B. 232,8 čiže 10,12% hodiny a TV štúdio Košice 93,17 čiže 4,05% hodiny z výroby). Pritom posilniť regionálnu tvorbu ako to GR STV R. Rybníček do funkcie proklamoval sa pravdepodobne predchádzajúcemu vedeniu podarilo obdobne ako ďalšie vstupné vízie. V kategórii publicistiky spoločensko-politickej sa zatiaľ nedarí konkurovať Puškárovej, Krajcerovi resp. TA 3. V spravodajsko-publicistických reláciách majú istú úroveň Správy a komentáre – pravda relácia má tiež už veľmi dávnu tradíciu. Šport naopak zaujal hlavne v prevzatých prenosoch, v ktorých nemal výraznejšiu konkurenciu iných televizií už spomínané MS v hokeji, MS vo futbale, ZOH. Pravda tieto programy z hľadiska vkladu STV sú predovšetkým vo finančnom vysporiadaní sa z výrobcami programov a štúdiových schopnostiach komentátorov.
V zábave budú dominantnými relácia S.O.S a Drišľakoviny. V prípade S.O.S ide viac menej o skeče a paródie pričom úroveň niektorých je neadekvátna úrovni svojich tvorcov a chvíľami pripomína maturantské stužkové. Drišľakoviny sú ľudovou zábavou ,,estrádou rokov skôr minulých“, ktoré nielen v minulosti, ale aj dnes majú svojich obdivovateľov. Ak to porovnám so skečmi ako boli prezentované v Bud Bindi show spred niekoľkých rokov, človek zostáva skôr smutný ako veselý.
Pri hudbe pôjde najskôr o ojedinelé prenosy Bratislavských hudobných slávností resp. Novoročného koncertu, Vianočného koncertu a pod., musím sa priznať, že neviem, ale viem, že určite nejde o naštudovanie resp. nasnímanie opery, muzikálu, baletu príp. iného hudobno-dramatického alebo symfonického diela.
V dokumentárnej tvorbe sú presne pomenované 4 - 52 minútové a menej presne 14 – 26 minútových dokumentov, ktoré vznikli. Rozpracovaných je ďalších 6 – 52 minútových a 14 – 26 minútových dokumentov s perspektívou dokončenia v roku 2007. Potom je tu dokumentárny cyklus najväčšie kriminálne príbehy – jeden z mála pôvodných nápadov pravda nerealizovaný priamo STV, ale prostredníctvom firmy DNA. Mimochodom aj väčšina 26 a 52 minútových solitérov je realizovaných na zákazku (Kaboš, Balco, Zdeno Vlach, Ostrochovský a pod.).
To o čo som bol požiadaný o zhodnotenie dramatickej pôvodnej tvorby v roku 2006 prípadne v kontexte z reprízovou archívnou politikou, ktorá v roku 50. výročia STV mala širší priestor je skoro bezpredmetné. Ide o jeden film Zima kúzelníkov Jozefa Puškáša a Dušana Trančíka, o štyri záznamy divadelných predstavení, ktoré reprezentujú približne osem hodín systematicky nie celkom zaraditeľného záznamu, ktorý svojím výberom (západ Slovenska – Vražda sekerou v Svätom Peterburgu divadlo Astorka , stred Slovenska – Hodža / Grandseňor v halene/ SKD Martin, východ Slovenska – Orchester Titanik divadlo A. Duchnoviča, ktoré zároveň plní aj funkciu reprezentácie menšinovej kultúry na obrazovke ako aj niečo pre deti, keďže sa už žiadna rozprávka nevyrobila aspoň záznam zo starého divadla Nitra – Havran z kameňa). Každý zo spomínaných titulov je natoľko ,,dramaturgický“ a kontextuálne osamelý, že sa významovo ,,stratí“ a nesplní očakávanie samotného vysielateľa v tomto prípade dokonca aj výrobcu ako sa to stalo s osamotenou Zimou kúzelníkov.
To čo je v správe citované ako ,,koprodukčné zmluvy“ a vklady do vznikajúcich diel prípadne scenáristická pripravenosť možnej vlastnej výroby je až do momentu skutočného vzniku a odpremiérovania iba snahou viac menej dodatočne potvrdiť štatút verejnoprávnosti.
Pritom neverím, že by členovia vedenia netušili, že len v sérii je sila televízie, aby sme nepoužili len príklady zábavných relácií prípadne akvizičných telenoviel a seriálov máme tu spomínanú sériu Najväčších kriminálnych prípadov Slovenska prípadne séria Família, ktorá ovšem nie je natoľko úspešná ako jej markizácky predobraz V tieni. Zjednodušene aj včerajšie aj dnešné vedenie si napriek neskúsenosti s médiami uvedomovalo a uvedomuje, že najlepšou reklamou je dobre zvolené okno – slot a dramaturgický kontext. Veď dodnes im kde kto otrepáva o hlavu Bratislavské pondelky alebo Košickú Zlatú bránu.
To, že budovanie kontextu má význam názorne predvádza Česká televízia pri používaní archívov. Napríklad pri relácii (kedy vlastne vznikla pred 35 rokmi) Zveme Vás do divadla alebo Z archívu České televize a pod. Ide o relácie vždy moderované doplnené zasväteným komentárom smerujúcim k budovaniu aktuálneho kontextu a zároveň k uvedomovaniu si zdrojov vlastnej kultúry. Všetko to čo Slovensku a národnej kultúre tak chýba. Pritom medzera v kontinuite vývoja je stále väčšia a pôvodná tvorba pre mladšie generácie má už také trhliny, že významový kontext, ktorý s Československou televíziou predchodkyňou tej Slovenskej televízie existoval rovnako ako v Čechách u nás zmizol v nenávratne. Sociológovia následne hovoria o nízkom sebavedomí, podceňovaní nielen vlastnej kultúry, ale v dôsledku toho aj populácie ako takej.
Skrátka už zopár rokov nečítame výročne správy ako treba (lebo veď napísané určite boli vždy) a to nielen v televíznej rade, ale aj u zriaďovateľa – NR SR. Čiže ak za globálnym ukazovateľom 6 174,8 hodín t. j. 41,5% dramatických programov a 1 647,4 hodín t. j. 11,8% dokumentu nevidíme to čo to skutočne predstavuje 1,5 hodiny pôvodného televízneho filmu a necelých 8 hodín prenosov z divadla ako aj približne 10 hodín autentických dokumentov podliehame numerologickému klamu. Má sa takto v praxi minimálne dva roky prezentovaná skutočnosť (čísla roku 2005 sú porovnateľné) stať predmetom serióznej úvahy? Má sa tým zaoberať novo menovaná televízna rada prípadne parlament? Nestačí prijať skutočnosť, že verejnoprávna televízia je de facto vysielacou televíziou a uviesť to do súladu s jej podobou de jure? Alebo treba ráznejšie pripomenúť vedeniu televízie, že je jej povinnosťou vyvažovať komerčné televízie v žánroch a podskupinách tvorby pre menšinového náročného, ale aj štandardného diváka, ktorý pociťuje potrebu vernejšej a esteticky presvedčivejšej interpretácie slovenskej reality, ale aj kultúry. Tej kultúry, ktorú svojou aktivitou musí spoluvytvárať. Možno ju treba presvedčiť (donútiť?), že sa nemusí snažiť opakovať to, čo iné televízie robia úspešnejšie, že vo vlastnej tvorbe by mala vytvárať dostatočný priestor kultúre divadelnej, literatúre, architektúre a výtvarnému umeniu, hudbe, ale hlavne spolurealizovať filmové audiovizuálne diela, pretože so stratou relevantného priestoru v televízii strácajú autoritu tieto umenia aj v reálnom živote slovenskej spoločnosti.
A to je skutočnosť, ktorá už dnes znamená oslabenie národnej identity a reprezentatívnosti národa v zjednotenej Európe. Ešte jedno desaťročie nevšímavosti k vlastnej kultúrnej identite a Slovensko bude musieť bojovať o legitimitu národnej identity ako takej.
prof. Stanislav Párnický v.r.
