Ak by sa nepísal rok 2008… Ak by už aj stredná generácia nekonzumovala hudbu prostredníctvom všadeprítomného webu… Ak by sme nehodnotili rok 2007, ale rok 1997… Tak by sa dalo povedať, že vlani to bol najlepší rok pre hudbu v programoch STV. Hudba sa však stala do takej miery univerzálna, seba komunikujúca vždy a všade-prítomná, že sa z nej stala skvelá kulisa, ktorá sa priam ponúka ako programová výplň. Výplň, ktorá nevadí a neprekáža. Výplň, ktorá zdanlivo tvorí objem a vytvára dojem hustoty. Hudba prestáva existovať, začína existovať zdanie hudby. Ako croissaint. Aj ten vyzerá ako jedlo, ale je to len napodobenina jedla s dobre znejúcim menom.. Ak by sme mali byť provokatívni, hudba, onen výsledok umeleckej tvorivosti, ktorý ak je aktuálny, tak hodnotí , provokuje…prostredníctvom ktorej umelec reaguje na diane v spoločnosti, tak tento druh hudby prekáža. Hudba, čo reflektuje a veci pomenúva, taka hudba prekáža. Vadí náročnosť hudby.. O čo lepšie sa zabíja čas s hudbou, ktorá v sebe neobsahuje žiadnu náročnosť, Ktorá je vekom preverená a všeobecným vkusom zožutá na ľahko stráviteľný hlt. Žiaľ práve takáto ilúzia hudby tvorila podstatnú časť hudobného programu na oboch programoch STV v roku 2007. Pardon, ak ma chápete, že horeuvedené by znamenalo, že STV urobila čo len jednu zásadnú chybu vo svojej hudobnej dramaturgii, tak to určite nie, Len doba sa zmenila. A zmenila sa rýchlejšie, než tvorcovia stíhajú reagovať. Zrejme sa momentálne žiadnej televízii vo vyspelom svete nedarí úspešne pracovať s hudobným programom. Žijeme totiž vo svete, kde programoví manageri najvačšej hudobnej stanice sveta – MTV – s hrôzou zistili, že divákom na vysielaní MTV najviac prekáža hudba samotná a hudobné klipy. Paradox, ktorý by ešte pred dvoma rokmi bol nepredstaviteľný Namiesto otvárania nových hudobných kanálov sa aj tie jestvujúce začínajú vo svete zatvárať.. V tomto mimoriadne cynickom prostredi, kde divák síce chce byť hudbou zabávaný, ale žiaden programový pracovník sveta nedokáže zistiť akou hudbou a hlavne ako podanou hudbou, tak v tomto prostredí len ťažko možno začať kameňovať STV, ktorej ťažisko leži predsa len niekde inde, než na hudbe. Práve naopak. Pre mňa – ako diváka, ale aj ako hudbou sa živiaceho profesionála – bola uplynulý rok rokom veľkého víťazstva STV v bitke slovenských televízii. Nielen vďaka kvantite, kde sa programový plan výrazne prekročil, ale aj vďaka svojej žánrovej pestrosti a prekvapivej aktuálnosti. Ešte raz sa však opakujem, zmenilo sa prostredie. Mení sa divák a bude sa musieť zmeniť aj definícia toho, čo sa považuje za dobrú hudobnú televíznu zábavu. Recept na úspešnú hudobnú zábavu vymyslel už dávnejšie manager Annie Lennox, ale aj manželov Bekhamovcov - Simon Fuller, autor obdivovaných a aj zatracovaných formátov Popstars a PopIdol. Rôzne klony týchto projektov budú zrejme ešte niekoľko rokov pokračovať v svojom úspešnom ťažení – nehľadiac na to, či to bude v krajinách východnej alebo západnej európy. (Pre ilustráciu : momentálne v ukrajinských televíziach beží priebežne šesť televíznych formátov, v ktorých DNA ľahko vypozorovať základný Fullerovský princíp : naplniť program podľa možnosti čo najznámejšimi hitmi a nechať ich zaznieť v podaní viac, či menej úspešných interpretov. Alebo : Nemecko bude tento rok na súťaži Eurovision Grand Prix zastupovať skupina No Angles, prvý víťaz súťaže Popstars.) V tomto tkvie aj tajomstvo úspechu relácii Môj Najmilší Hit a Hit Storočia : Divákovi neprekáža ani rozporuplný moderátorsky výkon, ani miestami zvláštny výber hodnotiacich osobností ba ani výber interpretov, ktorý sa priam ponúka spochybňovať. O nič z toho tu však nejde. Ide o dobre pripravené karaoke, kde divák počuje hity, ku ktorým má osobný vzťah a vypočuje si tieto skladby v doteraz nepoznanej verzii. Toto je celé tajomstvo úspechu. Každý z nás má iný stupeň citového vzťahu k určitej skladbe (prvá láska, stužková, svatba, iná rodinná udalosť atď). Tento citový vzťah k momentu v živote, zachytený emocionalitou hudby, tento vzťah priková diváka k obrazovke. Ďalej má každý z nás možnosť stať sa na chvíľu tribúnom a určovať, čo ďalej sa so skladbou udeje…. Toto je tajomstvo týchto napoly karaoke, napoly wurlitzerových relácii. Nech je ako chce, STV sa oboma svojimi programami podaril husársky kúsok a zaujala sviežou interpretáciou Fullerovského zadania. Žiaľ, kým na jednej strane sa objavuje formát s narastajúcou sledovanosťou a obľubou, klasický hudobný televízny format – “televízna hitparáda” začína strácať svoju poularitu, sledovanosť, ale hlavne svoju kredibilitu. Hľadať príčiny úpadku tohto formátu ani veľmi netreba . Kým v minulosti bola televízna hitparáda jedinou platformou, kde existovala aká taka možnosť uvidieť svoju obľúbenú hviezdu, dnes, pri devalvujúcej všadepriítomnosti hudby sa význam hitparád úplne stráca. Keďže televízna hitparáda v Euroópskom prostredí vznikla v čase, keď bol mediálny trh jednoznačne dominovaný verejnoprávnymi inštitúciami a de facto neexistovali súkromné elektronické media, je len pochopiteľné, že úspech televíznych hitparád bol taký veľký. Dnes, v časoch neustálej prítomnosti hudby vo všetkých mysliteľných formách je ťažké udržať si pozornosť diváka pri tomto druhe programu… V dobe, keď hitparády predajnosti viac menej neexistujú a dokonca aj legendárna chart show Top Of The Pops bola vyradená z programu BBC. Televízna hitparáda v stredoeurópskom formáte je prezentáciou klipov pre skalných fanúškov jednotlivých interpretov. Podpora mobilnými operátormi je zrejmá, keďže umožnuje mobilným operátorom a ich agregátorom popularizovať a predávať hudobný content. Televízna hitparáda v jej súčasnej forme je umierajúci format a žiadna televízia nedokáže zmenť trend. Čísla sledovanosti to len potvrdzujú. Aj pri televíznej hitparáde v programe STV. Ďalšou zaujímavou hudobnou formou je interaktívna hudobná publicistika, s hudobnými hosťami a naživo vystupujúcimi hudobníkmi. Táto mala svoju podobu v programe METRO, ktorý, žiaľ, z obrazoviek zmizol. Dramaturgicky je to mimoriadne náročný program, ktorý sa kryštalizuje niekoľko sezón. Ako príklady úspešných relácii treba uviesť nemecký Schlachthof, prípadne legendárny Rockpalast, ale aj program CT – ANDEL dokazujeú ako sa to DÁ urobiť. Žiaľ, v náš neprospech hovorí veľkosť, resp. malosť hudobného trhu, ale aj chýbajuca osobnosť oppinionamakera, ktorá by mala tento druh programu držať. Najnevďačnejšou a najťažšou úlohou pri tvorbe tohto druhu programu je udržať rovnováhu medzi nezávislou a oficiálnou scénou. Častokrát sa stáva, že do programu typu METRO sa dostáva len nezávislá scéna, čo však v žiadnom prípade nemusí byť záruka kvality. Interaktívna hudobná publicistika s hosťami a mini koncertami do štruktúry verejnoprávnej inštitúcie jednoznačne patrí, treba však osloviť integrujúcu osobnosť hudobnej scény, ktorá by sa dokázala zhostť tejto náročnej úlohy. Možno by páni Mikletič alebo Kaščák boli vhodnými kandidátmi, pravdou však je, že ani oni nemôžu robiť všetko. Základnou otázkou je, či sa nájde dostatok vôle v STV a či zaradí tento typ programu späť do svojej programovej štruktúry. Práve takáto relácia totiž vytvára jedinečný content, katalóg poptrebný do budúcnosti, keď sa aj STV vydá cestou digitálneho, mobilného či “on demand” šírenia. Zánik programu METRO, a neexistrujúca náhrada je vlastne jediná vážnejšia výčitka, ktorú voči hudobnému programu STV v roku 2007 mám. Čo sa týka uvádzania koncertov, tak tu si dvoje úlohy STV opäť splnila na jednotku. Na jednotku s hviezdičkou . Vidieť koncerty súčasných pop hviezd ako Madonna ci Beyonce , s ich aktuálnym koncertným programom je úžasné. Aj keď zaradenie do programu STV 2 v hlavnom večernom čase je možno trošku diskutabilné . Na druhej strane, ani Santanov koncert na programme prvého programu nedosiahol veľké čísla. Za otázku však stojí, či práve Santana nepatrí na druhý program, kým Madonna a Beyonce na program prvý . Chrbtovou kosťou koncertných záznamov sú vystúpenia a koncerty z Bratislavských Jazzových Dní. Stálo by hádam za zváženie, či by STV nedokázala nadviazať dlhodobú spoluprácu aj s iným vyprofilovanym hudobným festivalom – ako napr. Dobrofest, Gitarové Dni alebo Pohoda – a zaznamenávať tam ystúpenia healdinerov a následne ich vysielať. Tiež by to pomohlo k rozšíreniu archivu STV. Ako dobrý príklad by mohol slúžiť napríklad koncert “Zlaté Husle na Hrade” (aj keď tu šlo o jednorazovú akciu). Dokumentárno – publicisticky serial o Slovenskom bigbíte som prijal rozpačito. Slovenský bigbít sa u nás prezentuje ako sám vojak v poli, ktorý máva svojoj zástavou jedinečnosti. Žiaľ, bez kontexuálneho hodnotenia, bez analýzy hudby rokov 40-tych, 50-tych a následne rokov 70-tych a 80-tych sa z hudby rokov 60-tych a najmä slovenského bigbitu vytvára ťažko uveriteľná legenda. Všetka úcta tvorcom a vďaka autorom, že sa tejto úlohy profesionálne dokonale zhostili. Pamätníci , a aj vášniví fanúškovia tejto doby si určite prišli na svoje. Otázne je, ako tento program zarezonoval aj u iných divákov, než u tých, ktorí boli sami priamymi svedkami tejto doby. Bez poznania, akým spôsobom ovplyvnil bigbít neskoršiu slovenskú hudobnú scénu si ho (bigbít) len idealizujeme a staviame mu hádam zbytočné pomníky. Najväčší prínos seriálu bolo – okrem pekných žánrových obrázkov – zadokumentovanie istej doby. Otázne je, či to bol pôvodný zámer . Mladému divákovi tento cyklus, žiaľ, nič objavné nepriniesol. Ak by v tom bol určitý dramaturgický zámer, hádam by cyklus “vlastnými slovami”, ktorý predstavil tých najlepších z interpretov rokov 80-tych, Richarda Mullera, Roba Grigorova, Vaša Patejdla či Pavla Haberu, mohol úspešne nadviazať na cyklus o slovenskom bigbíte. Lenže žiaden zámer v tom nebol, navyše cyklus vlastnými slovami sa začal vysielať ešte pred cyklom o legendách rokov 60-tych, Nechcem sa venovať relácii Drišľakoviny, keďže ako bratislavský intelektuál okamžite zaťahujem ručnú brzdu autocenzúry v momente, keby som mal komentovať nie práve najlichotivejším spôsobom reláciu, ktorá je prežitá a ktorá sotva čo môže ponúknuť dnešnému divákovi. Áno, v čase najväčšej popularity tohto hudobno – zábavného žánru, v čase rekordov predajnosti a úspechov skupiny Senzus a ich relácie Senzi Senzus, v časoch rokov 90-tych mali Drišľakoviny plné právo na svoju existenciu Dnes už nie. Ostatne, predpokladám že s týmto typom programu sa musi konfrontovať skôr kolegovia zodpovední za zábavu v STV. Úvahy o cyklických reláciach by som chcel zakončiť pri dvoch žánrovo špecializovaných cykloch : Poltón a Kapura. Oboje tvoria veľmi divné dramaturgické hybridy, najmä pri “Kapure” sa dá len ťažko pochopiť zmysel spojenia folklóru s formátom hitparády. Slušné čísla sledovanosti však potvrdzujú, že folklór má svoje miesto na obrazovke a hádam by ho mohlo byť aj trochu viac. Poltón mal síce o trošinku nižšie čísla a možno je to skôr relácia duchovného charakteru, ale práve zaradenie tejto relácie do štruktúry programu považujem .- spolu s jazzovými koncertami BJD, za dôkaz schopnosti odklonu STV od klasickej televíznej žánrovosti obmedzenej na klasickú a prípadne populárnu hudbu. Tzv. “christian music” je málo známy, ale vo svete, najmä v USA silný žáner, ktorého interpreti neraz presahujú do iných, populárnejších hudobných žánrov. Pri jendorazových hudobných projetoch je toho viac, čo stojí za spomenutie.Napríklad program odovdzávania výročnych cien hudobnej akadémie na Slovensku – AUREL. Prekvapivo nie z Bratislavy a prekvapivo iné. A Dobré. Alebo Vyznanie pre Mariku. …Myslím že obdobným prístupom, vyrábanie modly a legendy , stavanie pomníkov živým ľuďom nie je nikomu na prospech. Divák dostáva zakrivený pohľad na tvorbu umelca. A umelcovi sa stavia prekážka, ktorá mu znemožňuje návrat na aktívnu scénu, kde by ešte mohol pracovať na svojom diele a prípadne korigovať jestvujúci odkaz. Marika žije a treba k nej pristupovať triezvo a s rozvahou a nevytvárať bulváru hodnú mediálnu projekciu jej samej a jej tvorby. Už raz spomenutý koncert Zlaté Husle na Hrade boli tiež velku vydareným projektom. Pozitívom boli aj mimoriadne flexibilne zaradené programy venované napríklad Sergejovi Larinovi , prípadne jubileu prof. Nosáľa. Podčiarknuté a zrátané, hudba to mala v programe STV v roku 2007 mimoriadne dobré. Podľa mňa jednoznačne v tomto tisícročí najvydarenejší hudobný rok pre STV. Len aby to nebol posledný kladne hodnotený rok. Už dnes vieme, že žiaden AUREL v roku 2008 v programe STV nebude. Rovnako vieme, že METRO skončilo a adekvátna náhrada sa zatiaľ nenašla. Nejasný je aj Poltón. Nevieme o žiadnom pripravovanom projekte podľa receptu pánu Fulmera. Nemáme informácie o zvyšujúcom sa objeme hudby v programe STV (na čo v súčasnom programovo-tvorivom marazme priestor určite je) A nakoniec, nie sú známe ani žiadne aktivity smerujúce k interaktivizácii STV, či už spôsobom “user-generated” contentu, či prostredníctvom digitálneho alternatívneho prenosu (napr. On demand ponuka zostavená z archívnych materiálov šírená prostredníctvom 3G technológie jedného z mobilných telefónnych operátorov) Všetci čakáme na čerstvé vetry, vetry zmeny, ktoré hádam zavanú spolu s príchodom nového generálneho riaditeľa. V súčasnom stave, keď hudba slúži len ako ušľachtilý backround a televízia v podobe, v akej ju poznáme dnes, sa onedhlo ocitne na zoznamoch dejín, sa pokusov a prípadných omylov netreba obávať. Zmena je totiž tentokrát – našťastie – nevyhnutná.
BA - 9.4.2008 , Jaro Slavik -Director business Development Eastern Europe The Warner Music Group -Eastern Europe development , POPKOMM
