Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade
sťažovateľa, ktorý namietal porušenie práva na súkromie
Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Hájovský proti Slovenskej republike, ktorý sa týkal namietaného porušenia práva na spravodlivé konanie a práva na rešpektovanie súkromného života v súdnom konaní o žalobe na ochranu osobnosti (články6 ods. 1 a 8 Dohovoru).
Sťažovateľ bol žalobcom v konaní o ochranu osobnosti proti vydavateľovi denníka, ktorý uverejnil o sťažovateľovi článok spolu s jeho fotografiami bez jeho predchádzajúceho súhlasu. Článok sa venoval tomu, že v jednom z denníkov bol uverejnený inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a porodiť dieťa. Na inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka verejnoprávnej televízie, ktorá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím skrytej kamery vyhotovila zvukovoobrazový záznam, ktorý bol následne odvysielaný v relácii tejto televízie. Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil vydavateľ denníka článok nazvaný „Kšefty s nenarodenými deťmi!“.
Okresný súd Bratislava II žalobu zamietol. Vo svojom rozsudku konštatoval, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu, že denník uverejnil pravdivé informácie, ktoré už boli predtým odvysielané vo verejnoprávnej televízii, a že odporca sa na vytvorení záznamu žiadnym spôsobom nepodieľal, iba uverejnil (šíril) jeho určité časti. Navyše, bol to samotný sťažovateľ, kto vyprovokoval záujem verejnosti a médií o svoje konanie tým, že svoj zámer uverejnil v denníku prostredníctvom plateného inzerátu. Krajský súd v Bratislave rozsudok potvrdil. Sťažovateľ sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Následne sa sťažovateľ obrátil na ESĽP.
ESĽP v tomto prípade považoval za vhodné aplikovať kritériá, stanovené ustálenou judikatúrou: aká známa je dotknutá osoba; predchádzajúce správanie dotknutej osoby a predmet článku; obsah, forma a dôsledky publikácie; či téma prispela do diskusie vo všeobecnom záujme; spôsob získavania fotografií. Vo vzťahu k prvým dvom bodom ESĽP uviedol, že sťažovateľ nebol verejne známou osobou, a že nemohol tušiť, že rozhovorom s osobou, ktorá ho kontaktovala ako potenciálna náhradná matka, riskuje, že bude zaznamenávaný, a že jeho zámery a identita budú odhalené v médiách, preto samotná táto skutočnosť nemôže slúžiť ako argument na zníženie úrovne ochrany jeho súkromia, ktorá mu mala byť poskytnutá podľa článku 8 Dohovoru. Na druhej strane ESĽP akceptoval závery vnútroštátnych súdov, že článok bol zameraný na informovanie ľudí o kontroverznej otázke náhradného materstva, ktorá je verejným záujmom.
Čo sa týka obsahu a formy článku, ESĽP poznamenal, že článok vykreslil sťažovateľa skôr v negatívnom svetle a jeho tón nebol pre neho priaznivý, avšak táto skutočnosť by sama o sebe neviedla k porušeniu jeho práva na rešpektovanie jeho súkromného života. Pokiaľ však išlo o otázku, či zverejnenie fotografií sťažovateľa prispelo k diskusii vo verejnom záujme, ESĽP konštatoval, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali rozhodnutie novinára zahrnúť do článku fotografie sťažovateľa bez toho, aby vykonal nejaké konkrétne preventívne opatrenia, napríklad maskovanie jeho tváre. Najmä vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol verejnosti známy, nič nenasvedčovalo tomu, že by predmetné zverejnenie fotografií malo akúkoľvek podstatnú výpovednú hodnotu pre danú tému alebo bolo uskutočnené primerane, napríklad rozmazaním jeho tváre. Nakoniec ESĽP zdôraznil, že sťažovateľ nemohol očakávať, že dôjde k zaznamenaniu jeho stretnutia alebo k zverejneniu veci, a že dobrovoľne nespolupracoval s médiami, preto jeho oprávnené očakávania týkajúce sa súkromia boli významným, aj keď nie nevyhnutne rozhodujúcim činiteľom.
Aj keď v roku 2007 prvostupňový súd a v roku2011 odvolací súd v konaní o žalobe na ochranu osobnosti, podanej sťažovateľom proti verejnoprávnej televízii, skonštatovali, že materiál týkajúci sa sťažovateľa bol televíznou reportérkou získaný nezákonne a vysielaný v rozpore so zákonom, vnútroštátne súdy v dotknutom konaní proti vydavateľovi denníka tento faktor nezohľadnili. Nehodnotili ani to, či novinár pri šírení materiálu pochádzajúceho z iného zdroja konal v dobrej viere a s potrebnou dôslednosťou a vykonaním potrebných preventívnych opatrení. Podľa názoru ESĽP bolo z televíznej reportáže zrejmé, že reportérka kontaktovala sťažovateľa, predstierajúc záujem o jeho inzerát, a že záznamy urobila skrytou kamerou bez toho, aby o tom sťažovateľ vedel alebo dal na to súhlas. To malo novinára a vydavateľa novín upozorniť na potrebu používať tento materiál opatrne a nerozšíriť ho bez maskovania alebo rozmazania tváre sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP vyslovil záver, že hoci sa vnútroštátne súdy snažili nájsť rovnováhu medzi právom na súkromie a slobodou prejavu, ich posúdenie predmetnej situácie nebolo vykonané v súlade s kritériami stanovenými v judikatúre ESĽP a došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Zároveň ESĽP nepovažoval za potrebné osobitne skúmať námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 16 596,95eur ako nemajetkovú ujmu a 10 991 eur za náklady a výdavky. Vzhľadom na okolnosti prípadu ESĽP konštatoval, že vo vzťahu k nemajetkovej ujme je samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Za náklady a výdavky mu priznal 6449 eur.
