ÚS SR: List šéfredaktorovi
časopisu .týždeň
Vážený pán šéfredaktor,
napriek tomu, že nie som čitateľkou Vášho týždenníka ".týždeň", nikdy som ňou nebola a ani nehodlám byť, musím reagovať na Váš úvodník v čísle 44/2012 pod titulkom "Strach z Čentéša", ako aj na príspevok redaktora Martina Hanusa pod titulkom "Homo Gašparovič a jeho Ivetta" uverejnený na www.tyzden.sk v časti Denník dňa 30. októbra 2012.
Plne rešpektujem právo týždenníka ".týždeň" na jeho existenciu na slovenskom mediálnom trhu, rovnako ako rešpektujem Vaše právo ako šéfredaktora prezentovať svoj názor na spoločenský a politický život na jeho stránkach. Obsahom Vášho periodika sa však teraz musím zaoberať z dôvodu, že podľa môjho názoru neodôvodneným a bezočivým spôsobom útočí na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "ústavný súd") a na mňa ako na jeho predsedníčku, a to zrejme iba z dôvodu, že nerozhoduje podľa Vašich predstáv (ak vôbec ide o Vaše predstavy).
Som si vedomá skutočnosti, že ako verejný činiteľ musím strpieť vyššiu mieru kritiky oproti súkromným osobám. Dovolím si však Vás upozorniť na to, že ako šéfredaktorovi by Vám mal byť zrejmý rozdiel medzi kritikou a urážaním. Mali by ste vedieť, že kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, ak je primeraná obsahom a formou. Článkom "Strach z Čentéša" ste hranice kritiky značne prekročili. Okrem iného v ňom píšete: "Áno, verdikty Ústavného súdu sa v slušnej krajine rešpektujú. Ale toto ešte nie je slušná krajina a ani jej Ústavný súd si ešte nevybudoval vážnosť, skôr pracoval na opaku (stačí si spomenúť na niektoré dávnejšie verdikty z čias mečiarizmu, načasovanie viacerých výrokov alebo nedávny absurdný výpad predsedníčky Macejkovej proti neposlušnému kolegovi Oroszovi)."
Bez ohľadu na to, kto stál za 20 rokov existencie Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho čele, som presvedčená, že si svojou rozhodovacou činnosťou vážnosť vybudoval a na opaku sa pokúšate pracovať svojimi článkami Vy, pán šéfredaktor, v súčinnosti s Vašimi redaktormi, pretože sa nedokážete vysporiadať so skutočnosťou, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a jeho rozhodnutia sú vyjadrením slobodnej vôle všetkých 13 sudcov bez ohľadu na nátlak médií či politikov a, samozrejme, bez ohľadu na predstavy redakcie týždenníka ".týždeň".
Neviem, ktoré dávnejšie verdikty z čias mečiarizmu máte na mysli, a vo svojej podstate by ma to ani nemuselo zaujímať vzhľadom na to, že boli rozhodnutiami iného zloženia ústavného súdu, než akého predsedníčkou som dnes. Ale svojim čitateľom by ste to mohli a aj mali vysvetliť. Ja Vás žiadam o vysvetlenie tej časti Vášho úvodníka, kde hovoríte o "načasovaní viacerých výrokov" a zvlášť o "nedávnom absurdnom výpade predsedníčky Macejkovej proti neposlušnému kolegovi Oroszovi". Zaujímajú ma Vaše argumenty, pretože v prípade, že nimi nedisponujete, možno považovať práve Vaše tvrdenia za absurdný výpad. Tak ako ste Vy považovali za nevyhnutné vyjadriť sa slobodne, ale z môjho pohľadu veľmi nezodpovedne a amatérsky k rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ako aj k mojej osobe, považovala som ja ako predsedníčka ústavného súdu po prerokovaní v pléne ústavného súdu za dôležité definitívne uzavrieť tzv. kauzu špeciálny súd – svojím oficiálnym stanoviskom "Vyhlásenie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej k definitívnemu ukončeniu tzv. kauzy Špeciálny súd", a nie, ako Vy tvrdíte, výpadom proti neposlušnému kolegovi Oroszovi. Z Vašich zjavne účelových a najmä povrchných hodnotení nie je zrejmé nielen to, v čom bolo podľa Vás moje stanovisko "absurdným výpadom", ale ani to, v čom spočíva "neposlušnosť kolegu Orosza". Opakovane Vám preto dávam do pozornosti celé znenie môjho stanoviska: "Vyhlásenie predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky Ivetty Macejkovej k definitívnemu ukončeniu tzv. kauzy Špeciálny súd" (pozri www.concourt.sk časť Aktuality).
To, že sa "hanbíte za výrok Ústavného súdu v kauze Čentéš", je Váš osobný postoj. Ako novinár a zvlášť ako šéfredaktor by ste mali vedieť, že v slušnej krajine (povedané Vašimi slovami) ak kritik nesúhlasí s konkrétnym právnym názorom súdu vyjadreným v súdnom rozhodnutí, mal by svoj iný právny názor odôvodňovať kultivovaným a aj po odbornej stránke erudovaným spôsobom. Tieto atribúty Vášmu úvodníku evidentne chýbajú. V slušnej krajine sa nepovažuje za pozitívny ani fakt, keď dochádza k verejnému kritizovaniu vyhlásených, no písomne ešte nevyhotovených súdnych rozhodnutí, teda keď sa kritizuje bez toho, aby sa kritizujúci subjekt, teda v tomto prípade Vy a Vaši redaktori, oboznámil s písomným odôvodnením kritizovaného súdneho rozhodnutia. Na základe toho, čo ste v tejto veci publikovali vo Vašom úvodníku v týždenníku ".týždeň", by sme skutočne Slovensko nemohli považovať za slušnú krajinu, našťastie, kritérium slušnosti sa neodvíja od obsahu Vášho týždenníka ".Týždeň". Vzhľadom na to, že písomné vyhotovenie odôvodnenia rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 v čase, keď ste zverejnili svoj úvodník, ešte nebolo vyhotovené, vo svojom príspevku ste sa nedokázali pridŕžať ani len základného významu slovu kritika (podľa Slovníka cudzích slov je to odborné posúdenie, spochybnenie, vytknutie nedostatkov), preto ma neprekvapuje, že ste v článku nedefinovali, z čoho ste vychádzali, keď ste použili slová "napriek záplave kľučiek a inotajov je plný priehľadného lokajstva, vypočítavosti a strachu". Preto sa Vás teraz pýtam: V čom vidíte to priehľadné lokajstvo, vypočítavosť a strach, keď toto rozhodnutie je, zdôrazňujem, rozhodnutím väčšiny pléna ústavného súdu?
Vážený pán šéfredaktor,
súčasne využívam príležitosť nielen reagovať na článok Vášho redaktora Martina Hanusa z 30. októbra 2012 uverejnený na www.tyzden.sk v časti Denník pod titulkom "Homo Gašparovič a jeho Ivetta", ale predovšetkým sa chcem dôrazne ohradiť proti jeho nepodloženým tvrdeniam a urážkam. Za normálnych okolností by si jeho "výtvor" nezaslúžil žiadnu pozornosť, ale jeho výmysly a invektívy voči mojej osobe ako predsedníčke ústavného súdu nemôžem nechať bez reakcie. Je mi ľúto, že sa Hanus nezmohol na čo i len minimálnu analýzu rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ale zdá sa, že práca s faktmi (napriek tomu, že ich ústavný súd na svojej webstránke ponúka skutočne dostatok) je nad jeho záujem a možno aj schopnosti. V celom jeho príspevku je pravdou iba jedna jediná skutočnosť. Naozaj o všetkom iba bezdôvodne špekulovať – so zjavným cieľom dehonestovať a urážať mňa ako predsedníčku ústavného súdu a spochybňovať rozhodovaciu činnosť všetkých sudcov ústavného súdu.
V súvislosti s rozhodnutím ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky Hanus napísal: "Macejkovej súd je však spoluautorom tejto časti frašky. Čentéšov podnet má totiž na stole od novembra minulého roka. Začiatkom marca tohto roku sama Macejková uviedla, že ústavní sudcovia o ňom rozhodnú v najbližších dňoch."
V prípade, že by sa Hanus skutočne seriózne venoval tejto téme, určite by mu bola známa tlačová informácia č. 27/2012 na webstránke ústavného súdu, kde bol 29. mája 2012 zverejnený stručný prehľad v konaniach, ktoré súvisia s voľbou generálneho prokurátora (www.concourt.sk v časti Média – Tlačové správy – K udalosti).
V ďalšej časti článku Hanus píše: "Čo si však počať v krajine, v ktorej právo a ústavnosť pošliapavajú prezident spolu s Ústavným súdom?" Dokáže Hanus definovať, v čom alebo akým spôsobom pošliapavame? Môže tieto tvrdenia podložiť faktmi alebo sa opiera iba o svoje pocity?
Hanusa trápi otázka: "Prečo sa stala Ivetta Macejková predsedníčkou Ústavného súdu?". Keď mu dochádzajú argumenty, pomáha si nepodloženými výmyslami: "Do jej vymenovania o nej nebolo známe prakticky nič, len to, že bola blízka HZDS." Na základe čoho spája moju profesionálnu kariéru sudkyne (mimochodom všetkých stupňov všeobecných súdov od okresného súdu až po najvyšší súd) s činnosťou politickej strany HZDS?
Absurdne pre mňa vyznievajú aj ďalšie slová v článku: "Odkedy sa stala predsedníčkou ÚS, je o nej známe len to, že sa ňou nikdy nemala stať. (Stačí si prečítať nedôstojný list, ktorý začiatkom marca napísala exministerke spravodlivosti Lucii Žitňanskej, či naposledy absurdné vyhlásenie ku kolegovi Oroszovi.)" Hanus zrejme zámerne zabudol čitateľom uviesť, v čom spočíva nedôstojnosť listu poslankyni a političke Lucii Žitňanskej a v čom absurdnosť stanoviska ku kolegovi Oroszovi.
V závere článku Hanus píše: "Kľúčom k jej závratnej kariére bol on, prezident Ivan Gašparovič, ktorý z nej v roku 2007 spravil štvrtého najvyššieho ústavného činiteľa v štáte. Je pravdepodobné, že to mohlo súvisieť aj s ich nadštandardným vzťahom z obdobia keď bol Gašparovič jej učiteľom na právnickej fakulte."
Vážený pán šéfredaktor, moja kariéra do okamihu vymenovania za predsedníčku ústavného súdu je spojená, opätovne zdôrazňujem, s pôsobením na všetkých stupňoch všeobecných súdov od okresného súdu po najvyšší súd, takže Hanus opäť zámerne neuvádza fakty, čo sa týka môjho profesionálneho vývoja, a verný svojmu postupu pri tvorbe celého článku opäť bez uvedenia faktov špekuluje aj o mojom údajnom nadštandardnom vzťahu s prezidentom z obdobia môjho štúdia na právnickej fakulte a podsúva čitateľom nevyslovenú otázku, ktorá vážne poškodzuje moju česť, česť pána prezidenta a nám blízkych osôb a na takéto sprosté ohováranie Hanus právo nemá.
Hanus uzatvára svoj článok vetou: "Ivan Gašparovič a Ivetta Macejková si píšu iný príbeh – o dvoch obyčajných právnikoch, ktorí páchajú na krajine neobyčajne veľa škôd." Považujem toto Hanusove vyhlásenie nielen za hrubú urážku dvoch z najvyšších ústavných činiteľov, ale aj za porušenie Etického kódexu Slovenského syndikátu novinárov – zvlášť časti II Základné hodnoty odsek 2 – a Rezolúcie Rady Európy 1003(1993) o etike žurnalistiky, predovšetkým jej článkov 21, 22 a 23, redakciou časopisu ".týždeň", ktorú vediete práve Vy, pán Hríb.
predsedníčka ÚS SR Ivetta Macejková
