Mail mesiaca
Vec: rezignácia z komisie MK SR
Vážený pán minister,
pretože Vaša vláda už druhý rok pokračuje v likvidácii adekvátneho financovania slovenskej literatúry a kultúry, nepovažujem ako politicky prenasledovaný autor za možné, aby som sa naďalej podieľal na práci odbornej komisie pre rozdelenie dotácií umeleckým časopisom. Vy sám ste nedávno v Moskve videli, ako má v slobodnej krajine vyzerať, keď sa významného životného jubilea dožije dramatik svetového mena – usporiada sa slávnosť v divadle. Vy sám v Bratislave mlčky akceptujete a musíte bezmocne akceptovať, že ten istý vo svete neprestajne hrávaný dramatik sa nesmie 18 rokov inscenovať ani medializovať, že jeho film Strecha úniku bol v trezore STV od roku 1971 do leta 2007, 36 rokov, a jeho jubileum so zaťatými zubami organizujú škodcovia slovenskej kultúry v nejakej podradnej pivnici, ale nie na prvej scéne, ktorá ani nesmie mať na priečelí nápis Slovenské národné divadlo. Akceptovať by ste to nemuseli, keby Vám vlani niekto včas poradil, aby ste vyčlenili bohatú dotáciu iba na toto podujatie – pre niektorú divadelnú scénu, ktorá k jubileu uvedie jeho svetoznámu hru, hru, ktorá obletela svet, dodnes sa mimo Slovenska hráva a ktorej vtipný názov a hlboké humanistické posolstvo pozná vari každý. Takto dramatik parádne oslávený na prvej scéne východnej pologule na javisku legendárneho MCHATu, nemá na Slovensku oponu, ktorá by mu mohla dobre padnúť. Vaša vláda po prvom roku vládnutia v duchu dlhodobej politiky SMK voči vede a kultúre prevzala v terajšom rozpočte v celom rozsahu politickú zodpovednosť za finančnú genocídu kultúry. Vy sám ste v tomto poľutovaniahodnom procese iba bezmocným vykonávateľom likvidačných krokov. Vaša politická garnitúra ani nevyhodnotila finančnú genocídu vedy a kultúry ako problém a prioritu, nedištancovala sa od dzurindovského a mečiarovského modelu likvidácie a neodsúdila ani vinníkov ani všeobecne známy stav financovania vedy a kultúry na chvoste Európy. Kdesi som čítal, že pri hľadaní porovnateľných krajín treba zájsť za hranice EU a porovnávať už len s Albánskom či Moldavskom… Paradoxne fakt, že nemáte prístup do médií, zakrýva kardinálny rozpor medzi ficovskou rétorikou a finančnou genocídou. Tri príklady na túto schizofréniu. 1. Premiér Fico cituje Mináča, ale Mináčovi dedičia Vám potvrdia, že nevyšla ani jedna Mináčova kniha v tomto fiktívne slobodnom štáte, ktorého pozitívnu filozofiu dejín Mináč mysliteľsky rozvíjal. Slovenskí diplomati veru nerozdávajú vo svete anglický preklad Dúchania do pahrieb… ak vôbec vedia o nejakej slovenskej knihe, lebo slovenskí diplomati ani nič nepíšu, takže ťažko sa dovtípiť, či niečo čítajú. Určite neexistuje reprezentatívna edícia slovenskej klasiky po anglicky ani štipendiá pre budúcich slovakistov-špecialistov. 2. Premiér Fico sa infantilne správa, akoby toto bola slobodná krajina a v trezore STV pritom trezorujú asi 30 nakrútených hraných filmov od zakázaných autorov. 3. Váš prezident, nie prezident prenasledovanej slovenskej vedy a kultúry, ktorých sa voči finančnej genocíde na chvoste Európy nikdy ani reálne ani verbálne nezastal, Váš prezident sám nesmie ísť do kina na najdrahší nakrútený film, ktorý za 38 miliónov vznikol ako národný filmový projekt pod jeho záštitou… To sú len tri príklady na ilustráciu schizofrénie medzi ficovskou rétorikou a teraz už ficovskou finančnou genocídou vedy a kultúry. Politicky prenasledovaní dramatici, ktorí v zmysle rasistického Porubjakovho hesla Niet slovenskej drámy, stratili zo dňa na deň talent, sa stali občanmi druhej kategórie – nemajú slobodu prejavu. Stanislav Štepka, Peter Kováčik či Ján Solovič ani nedostali pozvánky na otváranie nového divadla, ktorému riaditeľuje zlodejka mojich textov, členka a vplyvová agentka SMK Sylvia Hroncová. Treba zaznamenať, že traja postfašisti vytvorili túto skupinu občanov druhej kategórie a intolerantne vládnu v divadelnej gubernii Vášho rezortu. Sú to likvidátori slobody a kvality v slovenskom divadle – Porubjak, Kárová a Hroncová. Títo traja rozdeľujú väčšinu divadelných peňazí svojim skupinkám a intolerantne obhospodarujú koncert v koncentráku - Divadelnú Nitru, ktorej účastníkov som vyzval na bojkot týchto troch, ktorí zneužívajú ich neznalosť veci na ilúziu medzikultúrneho dialógu – s vylúčením zakázaných autorov. Majú na svedomí aj 450-tisícovú kriminalitu so zatušovaním škody pri cenzúre Diabla, pošlite tam, prosím, na toto kontrolu, Vaši predchodcovia to odignorovali. Na ich čiernom zozname sú okrem desiatok žijúcich autorov aj klasici. Publikum ale prirodzene čoraz viac ignoruje divadlo, ktoré nereflektuje jeho dejiny a problémy. Pod dramaturgiou na kamenné divadlo nekvalifikovaného maloformistu Porubjaka umelecky upadajúca prvá scéna napr. k 60. výročiu Povstania nesmela mať ani inscenáciu a tobôž slávnostné prestavenie. Publikum vie, na rozdiel od dramaturgov SND, že okrem slovenských fašistov existovalo aj druhé najväčšie protifašistické povstanie v dejinách. A divadelní historici vedia, že jedinú dramatickú trilógiu o Povstaní napísal Peter Karvaš a každému je nám jasné, že prvá scéna v každej národnej kultúre má česť klásť si za povinnosť takéto výnimočné a jedinečné dielo inscenovať. Máme teda prvú scénu bez autorov, pamäti, humoru a odvahy. Politicky prenasledovaní dramatici, tak ako kedysi Jonáš Záborský alebo Peter Karvaš, píšu knihy, ktoré sa stávajú pomníkom hanby terajšej vládnej koalície. Dve z nich už vyšli a volajú sa Diabol a Moje radosti. Mikuláš Kočan napísal román na základe svojej porubjakovcami cenzurovanej hry a Ján Solovič spomienky s ukážkou scenára seriálu v trezore STV… Mohli by ste napraviť túto situáciu aj obnovením Festivalu inscenácií slovenských hier, ktorý zlikvidovali traja vedúci postfašisti. Mohli by ste viazať dotácie na inscenovanie klasiky a obnovenie vydávania napísaných hier zakázaných autorov. Mohli ste podmieniť časť dotácie národnému divadlu usporiadaním slávnostných predstavení ku storočnici Černovej či 15. výročiu národného oslobodenia, ale na to by ste museli mať priority a politiku pamäti. Ani raz ste, pokiaľ viem, nepoužili finančný nástroj vo Vašej kompetencii na pozitívnu národnoštátnu reprezentáciu. Tak vzniklo aj nanajvýš trápne otváranie nového divadla, ktoré bravúrne opísal náš najväčší divadelný kritik, majster slova Ladislav Čavojský, literárne asi najúchvatnejší vlaňajší text, hoci na nekonečne smutnú tému. Jediné čo sa Vám podarilo, bol vlaňajší festival slovenskej hudby. Signalizuje to, že aspoň na hudbu máte kvalifikovaného poradcu. Bolo by dobre, aby vystúpili z anonymity Vaši poradcovia pre literatúru, televíziu a divadlo a predložili verejnosti doposiaľ dobre utajenú koncepciu a priority v dvoch verziách. Jedna za Vašej vlády v žalostnom stave financovania na chvoste Európy. Druhá, ako pripravujete kultúru na prežitie, keď po Vás nastúpi najobávanejší privatizačný dravec typ Zajac a zaútočí na strechy nad hlavami kultúrnych inštitúcií. Tie strechy dnes ešte existujú, ale ľudia pod nimi sa už cítia ako budúci bezdomovci – divadlá, múzeá, umelecké fondy, kultúrne pamiatky, matičné strechy a strechy štátnych ustanovizní. Inak ako budúci bezdomovci sa ani cítiť nemôžu, lebo žijú, nie, nežijú, ale živoria v krajine, ktorá nie je geograficky ale kultúrne na chvoste Európy, čo z Vás osobne robí tragickú postavu veľkých rozmerov. Navrhoval som Vám odovzdať tieto strechy po symbolickej korune ich terajším obyvateľom, ale odpovede som sa nedočkal, ale chápem, máte priveľa starostí… Dokonca Vaše vlastné umelecké diela nemôžu žiť normálnym životom vo Vašom rezorte, bohužiaľ. Nezažili ste ale, pokiaľ viem, ani raz taký lapidárny skok, ako keď som vyhral súťaž o najlepšiu slovenskú drámu a potom po otvorení obálky s menom, vysvitlo, že som náhle stratil talent a že porota sa musela pomýliť, čo porotcovia vzápätí sebakriticky uznali, a že inscenácia teda tak nejako voľajako čajsi onô nebude. Ani Vám takýto zážitok neželám, hoci pre dramatika prináša výbornú skúsenosť. A je to pravda, že vo Vašom rezorte sa teraz masovo vymieňajú fungujúce xeroxy za nové, aby dostal ktosi za Vaším chrbtom na ministerstve lukratívnu príležitosť vybrať víťaza konkurzu na obrovský kšeft, podobný koseniu snehu v rezorte obrany? Môže byť pravda, že o tieto xeroxové milióny sa znížili dotácie? Čo je treba tak súrne a masovo xeroxovať, keď súčasne nesmie jeden vydavateľ podať viac ako 6 kníh so žiadosťou na grant? Tie ďalsie nevydané knihy? Hm… A je vlastne pravda, že ešte aj v druhom roku Vašej vlády vychádza iba každé druhé číslo jediného pluralitného časopisu, lebo tak si to želali dzurindovskí cenzori Kňažko a spol., keď riadili Váš rezort podľa požiadaviek SMK? Tieto požiadavky im priamo z nejakého ešte teplého faxu s hlavičkou SMK mal diktovať vydavateľ Új Szó, vtedajší hlavný poradca ministra… Ostane napokon jedno, odkiaľ prišiel tento likvidačný pokyn, ale nemôže byť jedno, že ešte stále platí. Mám na mysli ten jediný pluralitný časopis, o ktorého názve si človek nie je istý. Publikuje v ňom aj Ladislav Ťažký, aj kardinál Korec, aj skupina profesorov histórie, aj autor prezidentových prejavov, môže v ňom na rozdiel od iných výjsť Rúfusova báseň či polemika o Mináčovi, takmer výlučne tam píše prvá dáma slovenskej esejistiky… alebo keď môj vzdialený príbuzný Martin Bútora vyzve v postfašistickom denníku SME na diskusiu a Ján Čarnogurský tam pošle príspevok do tej diskusie a povedia mu, že je to pridlhé, a tak to skráti a potom mu povedia, že je to ešte pridlhé, tak v tomto časopise s neistým názvom uverejnia – predstavte si!!! - celý pôvodný Čarnogurského text, lebo postfašisti a pluralisti majú o diskusii veľmi rozdielne predstavy. Tento časopis má neisté iba meno, lebo tak ho financujete, že to meno ostáva veľmi otázne. Cenzor Dzurinda sa vraj veľmi raduje každý druhý týždeň, ako mu to peknekrásne vychádza, že ďalšie číslo nevychádza. Vaša vláda padne, lebo nemá ani prístup do médií ani zahraničných spojencov. Bude jednoduché odkúpiť pár poslancov, zbuntošiť cez médiá ľudí do ulíc a vrátiť sa ku vládnej praxi dzurindovského vlastizradného výpredaja. Dzurindova hviezdna chvíľa, londýnske predávanie predvádzaním zoznamu nadbytočného štátneho majetku cirka po desať percent trhovej hodnoty, teraz prebieha v Moldavsku, tam ti len naraz objavili do tristo fabrík v “nadbytočnom vlastníctve štátu”. Kto sú Vaši poradcovia a ako Vám radia o tejto pre kultúru bezdomoveckej budúcnosti, keď sa obnoví nadvláda dravých zajacov, bleskurýchlych slimákov a besných veveríc? Finančná genocída vedy spôsobuje masovú emigráciu mladých odborníkov, len tunajšie peniaze pre doktorandov sú holý výsmech, v informatike majú aspoň trikrát menší príjem, než im ponúkajú firmy. Finančná genocída kultúry zapríčinila vnútornú emigráciu stoviek autorov, ktorej najvážnejším dôsledkom je absencia dialógu. Emigrácia a vnútorná emigrácia signalizujú totalitu, ale ako zásadné problémy na diskusiu a riešenie z rozhodnutia médií a politikov neexistujú. Pseudodialóg typu tma pod lampou, ktorú moderuje postfašista, neuznávajúci iný názor, ako to odborne kvalifikovalo známe stanovisko skupiny politológov, môže do istej miery zamaskovať biedu diskusie, pre povrchnejšie publikum. Reálny dialóg však problémy nezakrýva, buduje verifikovateľnú hierarchiu hodnôt a názory necenzuruje. O emigrácii mladých vedcov a vnútornej emigrácii autorov, pre ktorých sa postupne uzavreli javiská, preventívne sa prestali vyrábať televízne inscenácie, drasticky sa obmedzili literárne programy v rozhlase, prestali sa platiť honoráre… sa nehovorí. Nemáte asi k dispozícii ani základný údaj na riadenie vo Vašom rezorte – priemernú výšku honorárov žijúcich autorov. Prezradím Vám verejné tajomstvo – na Slovensku už nežije prakticky ani jeden profesionálny autor, v slovenčine. V iných jazykoch Vaše dotácie dosahujú desaťnásobok na jedného autora, takže inojazyčné menšiny majú za štátne peniaze desiatky profesionálnych autorov. Vedci a spisovatelia nemajú prístup do médií. Bežný Európan, občan EU, žijúci na Slovensku, nevie odpovedať na základné európske otázky – kto je najlepší (najviac citovaný) slovenský vedec (Vlado Bužek), kto je najúspešnejší žijúci dramatik v histórii SND (Ján Solovič), kto je najhranejší slovenský dramatik v zahraničí? Médiá zatajujú reálne fakty, úspechy slovenskej vedy a umenia. Jediné dôvody na hrdosť, ktoré sa nedajú zatajiť, sa vyskytujú v oblasti tej športovej hry, neviem si spomenúť, ako sa to volá, kde s takými drevenými šikmými lopatkami na takých dlhších rúčkach posúvajú takú čiernu gumenú placku po ľade. A na nohách majú také železné kĺzačky?, tuším. Vaša vláda nemá pozitívnu filozofiu dejín ani z nej sa odvíjajúcu reálnu politiku pamäti. Budovanie informačnej spoločnosti, ktorú vo ficovskej od reality odtrhnutej rétorike nepresne nazývajú vedomostná, spočíva iba na autoroch, na vedcoch a spisovateľoch. Čiže na tých, ktorých financujete na chvoste Európy a ktorých postfašistické mediálne utajovanie sa nevedno prečo bojíte identifikovať ako problém porušovania ľudských práv a slobody prejavu. Iba bezmocne žobroníte ako pri udeľovaní štátnych vyznamenaní, že médiá by mali dať slovo aj oceneným. Figlajz! Takto sa to nerobí! Máte na to legislatívne a finančné nástroje, ale aby ste ich vôbec začali používať, mali by ste mať jasno, kvôli čomu a načo. Poviem Vám príklad zo susedného rezortu. Vypísali súťaž o najlepšiu esej o slovenskej vede. To je výborný prvý krok. Na druhý zabudli. Tie víťazné eseje sa nemajú ako publikovať. Nenájdete ich. Ten druhý krok sa volá inzerát. Pretože nemáte prístup do médií, môžte si ho zaplatiť ako reklamu. Naučte sa tento trik od pána Alexandra Františka Zvrškovca. Tento bystroumný človek inzeroval svoju víziu. Poradil by som Vám ešte lepší trik, ale na ten Vaša vládna garnitúra myšlienkovo nestačí. Volá sa internet a nebudem to tu rozvádzať, kým nezrušíte absurdný zákaz financovať z dotácií internetové aktivity vo Vašom rezorte. Tento cenzorský krok urobili dzurindovskí postfašisti (Kňažko, Chmel, Tóth), lebo oni či ich poradcovia typu Fulmek, vydavateľ postfašistikého denníka SME a Új Szó, náhodou vedeli o internete viac ako Vaši anonymní poradcovia. Dalo by sa teda aj cez internet, ale do Vašej vlády by musel preniknúť aspoň závan čerstvého vzduchu, takže s týmto nebudem strácať čas. Nefinancovanie internetizácie vo Vašom rezorte znamená cenzúru. Naopak, každý časopis má mať od Vás dotáciu na anglické preklady a na internetové vydanie postupne celého svojho archívu. Kým to nepravíte, hovorí za slovenskú vedu a kultúru v zahraničí iba tendenčná výročná správa IVO (to sú tí, čo cez svojho agenta Rybníčka v STV zrušili výrobu inscenácií v roku 2000 a vo svojich správach sa tým nechvália tak ako pri pive), ak nerátam záplavu výborne zorganizovanej a solídne poangličtenej maďarskej iredenty. Nepamätám si ficovskú opozičnú odpoveď na výzvu Spolku slovenských spisovateľov za Dzurindu a čakám na ficovskú koaličnú odpoveď na výzvu z jesen 2007… Absenciu odpovedí Vašej vládnej garnitúry, ktorá sa pokúša používať národnokultúrnu rétoriku, na dve takmer identické výzvy najväčšej spisovateľskej organizácie, si neviem vysvetliť. Keď dzurindovský parlament odignoroval interpeláciu o trezorovaní filmov, človek by očakával, že sa k tejto agende vráti ficovský parlament. S akým horizontom politickej pamäti do minulosti a s akou perspektívou reálne pracujete? Ako chcete riešiť rozvoj autentickej a už viac než desaťročie umlčanej monumentalistiky, filmu, slovenskej drámy, animovanej tvorby, operety a ďalších dzurindovcami celoplošne zničených žánrov bez súťaží, festivalov, rovnakej možnosti prístupu na javská, bez filmových štúdií a inscenácií? (Dramatickí autori nemôžu a nikde vo svete ani neopakujú jedinečnú cestu autorského divadla, ktorá sa podarila výnimočnému autorskému hercovi Stanislavovi Štepkovi. Takisto nemá každý také medzinárodné renomé ako Pavol Janík, najvtipnejší súčasný autor, víťaz súťaže Alfreda Radoka, ktorého u nás zakázané komédie postupne vychádzajú vo svetových jazykoch.) Ako spolu pasuje budovanie informačnej spoločnosti s finančnou genocídou vedy a kultúry? Máte naozaj šťastie, že tu niet mediálneho priestoru na reálnu diskusiu… J Zhrniem to. Mečiar, Dzurinda a Fico sú traja slepí hrobári slovenskej kultúry. Súhrn ich protikultúrnych krokov rezultuje do chvostového postavenia našej vedy a kultúry. Ficova slepota sa kvalitatívne líši. Ako sociálny demokrat nevedomky pokračuje v protislovenskej tradícii socdemáckej slivovičnej internacionálnej politiky na úkor slovenských záujmov. Tri príklady. 1. Konkrétne sa to prejavilo v inštalácii českého vplyvového agenta za riaditeľa STV, blízko ku rozhodovaniu o miliardách na televíznu digitalizáciu, alebo v nepožadovaní 400 miliárd z federálneho majetku za ilúziu Paroubkovej politickej podpory. Detaily k týmto 400 miliardám uverejnil Ján Valach v knihe Okradli nás. 2. Konkrétne sa to prejavuje v nevyžadovaní splnenia medzinárodných zmlúv od Maďarska, mám na mysli najmä rozsudok o Gabčíkove, hoci aj za cenu nového podania, a parížsku mierovú dohodu o vrátení ukradnutých pamiatok. Detaily k týmto faktom stoja v knihách Júliusa Bindera a Milana Vároša. 3. Konkrétne sa to prejaví v blížiacej sa juhoslovenskej katastrofe, keď sa začne na juhu Slovenska uplatňovať kosovský precedens. Južné Slovensko sme za Mečiara a Dzurindu fakticky stratili, ale prečo ku tomu aktívne prispieva aj dnešná slovenská diplomacia? Lebo sociálni demokrati za upélynulé storočie vždy na Slovensku akokoľvek škodili, len aby ich v Prahe alebo v Budapešti pocapkali po plieckach. Ako mimochodom pripravujete slovenskú menšinu na južnom Slovensku na túto traumu? Dali ste do každej dediny internet a návod na signalizovanie porušovania ľudských práv? Kedy to plánujete spraviť? Máte už v každej dedine vyškolených ľudí, schopných kvalifikovane organizovať občianske aktivity, pasívnu rezistenciu, ochanu jazyka a kultúry, monitorovať dodržiavanie ľudských práv maďarskými gardami a kvalifikovane o tom písať po anglicky? Kedy začnete myslieť dopredu? Ficova slepota spočíva v nevedomom prevzatí dzurindovskej antikultúrnej politiky pri konštrukcii rozpočtu pre Váš rezort. Zbytočne budujete s pomocou dámy, ktorá zavinila v rozhlase finančný škandál s koncesionárskymi poplatkami, novú budovu pre verejnoprávne médiá. Asi to nestihnete, lebo IMHO Vaša vláda padne skôr, než sa nazdáte. Stihli by ste možno dotovať a odvysielať zopár audiovizuálnych diel, lebo Vaši nástupcovia určite znovu na podnet z kruhov okolo Mesežnikova zrušia výrobu inscenácií, aby si diváci STV nemysleli, že existujú slovenskí autori a režiséri. Kým Mečiar s Dzurindom sa stali slepými hrobármi predovšetkým kvôli nekultúrnosti ich garnitúr, Ficova slepota je významovo bohatšia, má aj dimenziu sprdkavenej protivlasteneckej socdemáckosti a elementárnej neeurópskej nevedomosti. Ak totiž chce budovať informačnú spoločnosť, mal by vedieť, kde by mohol mať spojencov – vo vede a kultúre. A potenciálnych spojencov nepremení na reálnych pokračovaním v mečiarovskodzurindovskom ožobračovaní. Nerezignujem z Vašej komisie preto, že padnete, ale preto, že pokračujete v dlhodobej politike SMK, diktovanej z Budapešti, kde na modalitách ovládania Slovenska oi. pomocou korupcie, spracovania informácií, vývoja nápaditých mediálnych káuz a moderných aplikácií personalistiky vybudované dobre fungujúce vedecké pracovisko - Slovenský ústav. Nemyslím tým prirodzene, že direktívy SMK implemetujete Vy osobne, ale Vaša vláda vo vzťahu ku finacovaniu vedy a kultúry. Jeden rok tohto pokračovania sa Vám dal odpustiť, ale na ďalšom sa podieľať ako už aj Vašou garnitúrou politicky prenasledovaný autor trezorových filmov nemôžem. A pri daných podmienkach pre desaťnásobné nadfinancovanie menšinových na úkor väčšinových by človeku mohli zísť na um jedine príslovie o upletaní biča… Dzurindovci s mečiarovcami postupne, najprv neplnením zákona o Pro Slovakii a ďalšími krokmi, zrazili financovanie kultúry doslova na kolená, v niektorých položkách asi na desatinu a Vy v tom pokračujete. Slovenská literatúra sa ocitla na nepriateľskom území už za postfašistickej politiky za Dzurindu. Nevolali ste ho na politickú zodpovednosť. Váš predchodca, vplyvový agent SMK Rudo Chmel, prihral postfašistickým médiám ako Domino forum z rezervy ministra milióny mimo dotačnej súťaže a revizionistickému vydavateľstvu Kalligram (kde je vraj tichým spoločníkom), v ktorom vyšiel dokonca aj novodobý iredentistický Mein Kampf fašistického sudcu Bibóa, desiatky miliónov “na vydávanie slovenskej klasiky”. Nepožadovali ste doposiaľ vrátenie týchto peňazí, hoci išli jasne mimo rámca zákonného postupu a s odôvodnením, ktoré nebolo myslené vážne, ale ironicky. Slovenská literatúra sa za Vašej vlády dostala len hlbšie na finančne oveľa nepriateľskejšie územie a vlani ste bezmála finančne zabili jediný časopis pre mladú literatúru – Dotyky. Nemôžem sa podieľať na finančnej genocíde slovenskej kultúry, hoci som v nej už desať rokov zakázaný na javiskách aj v knižnej oblasti. Želám Vašej vláde menej ficovskej socdemáckej slepoty, Vám osobne čo najmenej tragédií, ktorým sa na tomto poste i tak nevyhnete, a slovenskej vede a kultúre skončenie obdobia, keď mediálne kanály (divadlá i tlač) ovládajú intolerantní postfašisti, pre ktorých sú slovenskí vedci a spisovatelia len občanmi druhej kategórie. So srdečným pozdravom, Andrej Ferko politicky prenasledovaný autor Na vedomie: Dr. Babik, tajomník a členovia grantovej komisie Vydávanie literárnych a kultúrnych časopisov, plus vybrané internetové komunity PS. V prílohe prikladám správu o činnosti. Vyšla v Slovenských pohľadoch 9/2007. Správa o činnosti za 10 a viac rokov Andrej Ferko Ako mečiarovcami aj antimečiarovcami politicky prenasledovaný autor si týmto dovoľujem letmostručne informovať tzv. kultúrnu verejnosť o svojej autorskej činnosti. V roku 2007 sa završuje či zaokrúhľuje desaťročie, v ktorom mi na Slovensku nesmeli výjsť ani knihy ani sa inscenovať jediný scenár. Knihy s mojím menom na titulnej stránke vychádzajú iba v slobodných krajinách (Rakúsko 2000, 2002, 2006, Česko 2007). Tento text uverejňujem predovšetkým kvôli úspore času, lebo ma už dosť unavuje až demotivuje donekonečna opakovať či obmieňať stále to isté, keď chcem korektne odpovedať na dvojotázku, ako sa mám a čo píšem. Mám sa ako zakázaný autor a keď príde inšpirácia, tak napriek tomu píšem, ale čoraz menej sa cítim byť súčasťou slovenskej kultúry. Slobodný som tu iba ako matematik a informatik na akademickej pôde, odborné texty publikovať smiem. Ako literárny autor som bez súdu odsúdený zrejme na doživotie, čo možno prirovnať iba k stalinistickej praxi 50. rokov, aj to nie celkom, lebo vtedy súdruh Bacílek usúdil, že desať rokov stačilo a diktátori z úvé potom povolili vydať napr. memoárové knihy Mila Urbana. Desať rokov textu v šuflíku si viem živo predstaviť už dávno, lebo postmoderné dejiny hríbov Noha pod klobúkom vychádzali od napísania 18 rokov, pričom s ideologickými superlektormi z Pezlárovej Ideologickej komisie ÚV KSS som občas mal opačné skúsenosti ako iní. Negatívny posudok napísal Valér Mikula, kým vydanie podporil Karol Rosenbaum. Postmodernistickú modalitu rozprávania som objavil v roku 1976 takmer súčasne a nezávislo s najslávnejšími vtedajšími americkými autormi, iba kniha čakala 18 rokov a literárna história aj kritika ju spravidla nesprávne zaraďuje, ponajviac do sci-fi. Noha pod klobúkom vyšla až po prevrate a nedožila sa toho skvelá dáma Božica Vilikovská, ktorá za ňu dlhé roky bojovala, no vždy bolo o jeden zlý posudok viac. Vari najparadoxnejší deň svitol roku 1988, keď som doobeda dostal zväzovú Cenu za Noc na zamrznutom jazere v réžii Jožka Bednárika a večer miestni papaláši z Obvodného výboru KSS Bratislava III zakázali preberačku Ťuťungérie, na podporu ktorej sa do Ružinova márne prišli pozrieť v podstate dobrosrdečný súdruh Rudolf Jurík z ÚV KSS a voči mladej literatúre žičlivý predseda zväzu spisovateľov Ján Solovič, dnes tiež zakázaný dramatik. V očiach novodobých straníckych cenzorov (VPN, HZDS, KDH, SNS, SDĽ, ODÚ, SDKÚ atď., napr. v STV menovite Darmo, Polák, Kubiš, Materák, Puobiš, Rybníček…, napr. v Rade STV Bučko, Kollár, Luther, Gembický…, napr. v NR SR Migaš, Hrušovský… a ministri kultúry Hudec, Kňažko, Chmel, Tóth… a ich poradcovia či adlátusi Fulmek a jeho svokor Kot, Zajac, Porubjak, Kárová, Šimečka, Lasica, Štrasser, Kotian, Bútora, Mesežnikov…) som sa ponajprv previnil kultovou esejou Nemám koho voliť (Literárny týždenník 1990), ku ktorej sa postojovo postupne pridáva rastúci počet nevoličov. Tento postoj som nevymyslel, iba pomenoval skôr ako ostatní. Neskôr som prv ako iní analyzoval a pomenoval ďalšie slabomyseľnosti či nehumánne deformácie (politiku V. Havla, postfašizmus slovenských médií (SME, Domino…), pogrom na slovenskú drámu v réžii intolerantného tria Kárová-Porubjak-Hroncová, pražský kolonializmus, kľúčovú úlohu IVO v cenzúre v STV, latinskoamerický hodnotový systém dnešných slovenských médií atď.) Podieľal som sa autorsky aj na niektorých textoch v Hlase kotolne a v študentskom divadle Pegasník sme uviedli kotolňovitý textappeal Prča alebo Hra, ktorú zakázal Havel s pesničami Ivana Mizeru a po jeho zľaknutí (niekto sa mu vyhrážal) s pesničkami Dana Gašpara na texty Vlada Baleka. Zo Slovenského centra PEN po mojej v Literárnom týždenníku uverejnenej otázke o zlučiteľnosti hodnôt Charty PEN a verejnej propagácie fašizmu, napr. volaní po koncentrákoch v čechoslovakistickom bulváre Mosty, odišiel na Šimečkov nátlak Peter Pišťanek a neskôr asi na svoj vlastný nátlak ďalší dnes mediálne veľmi vplyvní autori. Z pomsty za Pišťanka sa ma odtiaľ pokúšala skupina okolo Jána Štrassera dlhé roky neúspešne vylúčiť. Stál som totiž na rozdiel od štrasserovcov ai. a už zostanem na humanistickej pozícii odsúdenia nehumánností všetkých troch totalít - kolonializmu, fašizmu a komunizmu – ktoré nechcú vidieť najmä súčasní čechoslovakisti a panhungaristi, ktorí väčšinovo a totalitne ovládajú slovenské dramaturgie (okrem Slovenského rozhlasu) a médiá (porubjakovci, kotovci-fulmekovci…). Spomeniem niektoré výsledky ich cenzorských rozhodnutí. Nechápem, ako sa mohlo dramaturgii činohry SND prepiecť, že neuviedla slávnostné predstavenie k 60. výročiu SNP… a že Porubjakom riadení poslušní herci nezaplatili zo svojho, ako verejne sľubovali, 450-tisícovú škodu pri brutálnej cenzúre Kočanovho Diabla. Národný filmový projekt pod záštitou predsedu NR SR Ivana Gašparoviča stál 38 miliónov korún a nakrútená takmer hotová kinoverzia v réžii Martina Ťapáka nesmie mať na Slovensku premiéru. Multimediálna komédia Lúpež dejín v réžii Ľuby Veleckej išla do trezoru STV v deň premiéry 1. apríla 1996, kde doteraz leží spolu s ďalšími 33 celovečernými nakrútenými umeleckými filmami. Najdlhšie trezorujú Strechu úniku Osvalda Záhradníka v réžii Stana Párnického – 34 rokov. V deň premiéry zakázal šéfdramaturg Marián Puobiš odvysielať v STV aj chvíľku poézie Orbis dictus, s ktorou som mimochodom predtým vyhral anonymnú básnickú súťaž, obsadenú asi stovkou autorov. Historicky poslednou “mojou” cenzúrou pred prevratom bol zákaz inscenácie Ťuťungéria v mojej réžii s fantastickou scénografiou Michala Bogára (1988, iniciátorom cenzúry bol súdruh poslanec SNR Jozef Mravík), prvou cenzúrou po prevrate bolo nedokončenie článku Reaktor bude! v redakcii Verejnosť šéfredaktora Eugena Gindla a šedej eminencie Jana Budaja. Úspešné scénické diela Pacho sa vracia (kde sme s Janom Drgoncom autormi gagov, DAB), Haravara (SĽUK), Zlý duch Lumpacivagabundus (ŠBD, “inscenácia urazila nežnú revolúciu…”), aj monodrámy o Benešovi a Husákovi (STV, s výnimkou uvedenia Beneša na ČT2) išli napriek obrovskému mediálnemu ohlasu i diváckemu záujmu predčasne dolu z repertoáru alebo sa nesmú reprízovať, ako to nedávno v LT pripomenul D. Machala. Povolené reprízovanie v STV má iba trojdielna televízna verzia Ako divé husi. Za zaznamenanie možno stoja niektoré kuriozitky, pikošky a perličky. Riaditeľ istého divadla mi povedal – vaša hra je výborná, ale vaše meno nesmieme dať na plagát. Podobný odkaz som dostal z inej scény – ak stiahnem svoje meno, bude premiéra, ale svojim postavám som to nemohol spraviť. Riaditeľ popredného vydavateľstva mi zas ponúkol, že ak pozháňam dvestotisíc korún, tak vydá po 30 rokoch 200 kusov prózy, ktorú niektorí kritici označili za najlepšiu slovenskú po 2. svetovej vojne. Keď sa moju hru rozhodli hrať ochotníci, dostali dobrú radu, aby nedráždili. To isté – zákulisný zásah zhora do slobodného rozhodnutia ochotníckeho divadla – zažil aj Ján Solovič s jednou zo svojich troch hier o Štefánikovi, ktoré sa tiež nesmú inscenovať. Inscenačný absolútny zákaz sa týka – na veľkú škodu slovenského publika – predovšetkým súboru komédií najvtipnejšieho súčasného autora Paľa Janíka. S jednou z nich uspel aj v súťaži Alfreda Radoka, ale aj tam už takisto ako v slovenských súťažiach skončili s korektnou anonymitou, s pomocou ktorej roku 1993 vyhrala moja najlepšia slovenská dráma – dodnes neuvedená Husia hra. Pri príležitostných stretnutiach politicky prenasledovaných dramatikov sme sa zhodli na tom, že prispievať do tzv. anonymných súťaží načisto prestalo mať zmysel. V Divadelnom ústave, ktorý sa nesmie volať Národné divadelné centrum, sa v súťaži Dráma napr. moje meno trikrát stratilo od môjho textu – náhodou. Kto chce, nech verí. Mne sa takejto trojnásobnej náhode veriť nechce a terajšia riaditeľka SND Sylvia Hroncová (SMK) ostáva a ostane zrejme nadosmrti zlodejkou môjho textu. Mediálne povolení moje texty alebo nápady, ak sa k nim dostanú, beztrestne kradnú. Preto nedávam svoje rozsiahlejšie diela na internet. Napr. v relácii, kde vraj dostanú za večer 60 tisíc korún (Sedem… TV Markíza) v pohode ukradol Stano Radič moju básničku Globálny blb: Ten Bin Ládin Usama/ čo bojoval s Rusama/ opletačky s USA má. Najnovšie, v roku 2007, iný môj prozaický text ukradla redakcia istého postfašistického denníka, a - pretože ho nečítam - dozvedel som sa o tom iba náhodou. Moja autorská skúsenosť - po vyše 25 premiérach a získaní skoro všetkých možných scenáristických ocenení - v súčasnej slovenskej kultúre sa v princípe zhoduje so situáciou Jonáša Záborského za maďarizácie, alebo Dominika Tatarku či Petra Karvaša za normalizácie – píšem pre budúce generácie. Má to jednu výhodu – netlačia ma termíny, píšem, ako metaforicky vravieval národný umelec Laco Novomeský, bývalý svokor môjho vzdialeného príbuzného Martina Bútoru, v nedeľu. Nedobrovoľne som prevzal a nesiem záborskovsko-tatarkovský údel a supervýborne sa mi počúvajú všetky neplatné a nepravdivé maskovacie reči o slobode a demokracii, hoci aj od premiéra Fica či eurokomisára Figeľa, aby som za celú abecedu mediálne povolených uviedol aspoň tých na Fi. Nasledujúci zoznam identifikuje niekoľko závažnejších položiek: O historickom bezvedomí 2, Stredná Európa: eseje, 250 strán Archetyp, poviedky, 140 strán Najsmutnejší príbeh lásky, román s motívmi zo scenára, ktorý píšeme s Petrom Jarošom, 314 strán Informácia ako zmysel života, vedecké eseje, 110 strán Smiechová kultúra, eseje o smiechu, 99 strán Pustokvet, Vŕzganie, Čistá hra, Don Tichot, Väzeň č. 1, Husia hra, Kosofles a Minijánošík (celovečerná hra a rozhlasová verzia), Miliardár (paródia na vedomostnú súťaž Milionár), neuvedené drámy a komédie, 410 strán Čobogaj, filmová rocková opera a divadelná verzia muzikálu s textami piesní od Dušana Valúcha, 150 strán O divadelnej réžii webstránok a o filmovej réžii virtuálnej reality, 210 strán Rizikovo tehotný Hugo (divadelná verzia, rozhlasová dostala cenu za debut), Lúpež dejín (trezor STV), Prvý raz a naposledy čistá pravda o záhadnom zmiznutí superagenta 006 v Bratislave, Hľadá sa poradca prezidenta so zmyslom pre jazz a rock, štyri hi-tech komédie spoluautorsky vytvorené s Jánom Drgoncom, 230 strán Tieto texty nevznikli iba po roku 1997, keď sa údajne mečiarovci s antimečiarovcami dohodli na celoplošnom mediálnom zákaze (Berufsverbot) skupiny nepríjemných autorov (najmä dramatikov), a majú celkovú metráž 1913 strán resp. 1800, ak počítame spoluautorské komédie s polovičnou váhou počtu strán (1683+115 =1798). Aspoň takto letmostručne, aspoň pre literárnych historikov. Pred dokončením sú ešte oi. autorský komentár pod názvom Scenáristická retrospektíva (na citoríne slovenskej drámy), rozhlasová hra Havel a Horthy sa zabávajú na dejinách slovenského národa a faktografický doplnok ku desiatim rokom správ IVO - o poprevratovej cenzúre – pod samovzťažným názvom Správa o stave správ o stave. Rozpísané ani pseudonymné diela do horeuvedeného výpočtu nezahŕňam. Cítim sa vďaka spoločnému záujmu mečiarovcov aj antimečiarovcov o nemedializovanie závažnejších a hlbších tém ako autor v neviditeľnej klietke, kde mám - svojím spôsobom - aj pokoj aj čas. Po smrti slovenského filmu a ďalších finančne od štátu závislých náročných umeleckých druhov možno z tejto pozorovateľne len trochu lepšie vidím do budúcnosti, kde pre výrobne lacnejšie žánre prebleskuje aj troška nádeje, súvisiacej s internetom. Dotačnú podporu internetizácie terajšie pravidlá ministerstva kultúry, mimochodom, zakazujú, čiže kňažkovsko-chmelovská ministerská cenzúra v tomto smere (za zdanlivo formálnej nezávislosti Smeru) utešene pokračuje. Na maďarskú literatúru sa vynaloží v roku 2007 60 štátnych miliónov a na slovenskú 30 (polovica, menšina tu znamená väčšinu). Dá sa – na rozdiel od Záborského či Karvaša - uvažovať o sebakritickom vydaní všetkých svojich textov na cédečku pre literárnych priateľov. Situácia pre slovenskú literatúru a drámu za mediálnej okupácie Slovenska cudzími záujmami (do ktorých spadajú aj nekritizovateľné záujmy troch miliardárskych privatizačných zoskupení – mečiarovci, antimečiarovci a skupinka) je beznádejná, nie však vážna. Ozvem sa zas o desať rokov.
Andrej Ferko
