Vážený priateľu,
Iste sleduješ priebeh napätej politickej situácuie v našom národnom živote v posledných dňoch februárových. Vieme všetci, že ide o vec pracujúceho ľudu. Pracujúca trieda po svojichh predošlých skúsenostiach z kapitalistami a pravicou vzala pučistom a rozvratníkom korytá priamo od úst a po čase ich posadíme do chládku, aby mohli premýšľať o svojej nekalej činnosti. Náš uvedomelý ľud pochopil, že jeho tak ťažko vydobytá a mnohými obeťami posvätená republika je ohrozená. Preto se ľud obrátil na svoju rodnú stranu, ktorá nikdy nepaktovala s kapitalistickými vydriduchmi ani s reakcionármi a pravičiarmi. Pod našim vedením ľud v roku 2006 slávne zvíťazill a terazí robí vo svojej mladej republike poriadok. Reakcionári , pravičiari, mimovládni rozvracači a niektorý pomýlení občania svojim postupom delia národ na dva tábory: na zastáncov nášho ľudovo demokratického socializujíceho poriadku a na jeho nepriateľov. Dnes sa každý musí postaviť do toho tábora, do ktorého patrí. Skoncujeme s každým chytračením, so sedením na dvoch stoličkách, s hriatím všelijakých dvoch želiezok. V tomto boji o našu budúcnosť musí mať každý bojovník svoju uniformu. Preto prichádzame aj k Vám domov, aby sme Vás pozvali do našich radov a veríme, že si uvedomujete, že pracujíca trieda musí obhajovať svoju vec podľa :
Kto nie je s nami, je proti nám!
Príjmite našu ruku ako prejav dôvěry. Neprijímame však agentov reakcie , zrady a pravice. Voláme pod svoj prápor celý náš ľud mesta aj vidieka, pretože my sme vaša jediná a rodná strana- matka všetkých pracujúcich.
Február 1948 nebol násilným ozbrojený pučom, ako sa snažia verejnosť presvedčiť ponovembroví „víťazi“, ale bol hlbokým a demokratickým revolučným procesom vyjadrujúcim vôľu drvivej väčšiny spoločnosti, uskutočneným s jej aktívnym súhlasom. Na tejto skutočnosti nič nezmenia ani určité momenty utilitaristického využívania mocenského aparátu KSČ uplatňované predovšetkým v päťdesiatych a čiastočne v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, zahrňujúce aj niektoré excesy, ani vonkajší tlak vtedajšieho vedenia ZSSR, ktorý viedol k opusteniu špecifickej československej cesty k socializmu a nekritickému prevzatiu sovietskeho modelu, svojim dopadom v konečnej inštancii nevhodného pre československé pomery. Na tomto fakte nezmenia nič ani deformácie prvej formy socializmu, hlavne vykonštruované politické procesy a antihumánne formy mocenského tlaku použitého proti odporcom, ale i proti mnohým nevinným občanom, vrátane komunistov a stúpencov socializmu. K tomuto však musíme dodať, že mnohí zahraniční a taktiež domáci odporcovia socializmu a nimi zneužití dezorientovaní ľudia neuznali demokraticky prijaté riešenie februárovej krízy v roku 1948 a legitimitu socialistického zriadenia. V rozpore zo záujmami väčšiny zahájili aktívny odpor. K jeho rôznym formám, ku ktorým patrili sabotáže, teror a ničenie spoločného majetku, sa dnes hrdo hlásia a požadujú, aby boli ich aktivity ocenené ako „tretí odboj“. Aj oni nesú nemalú zodpovednosť za atmosféru a obete 50. rokov. Spolu so svojimi mnohými novembrovými a ponovembrovými následníkmi nesú ale aj zodpovednosť za to, že nebolo možné pokračovať po ceste sociálnej spravodlivosti a že obnovená zbohatlícka elita a jej pravicová politická reprezentácia dnes vedú nemilosrdnú ofenzívu proti politickej slobode, životnej úrovni a sociálnym istotám väčšiny občanov. Československo sa po druhej svetovej vojne, spolu s ďalšími krajinami, dalo na dovtedy nikým neprebádanú cestu výstavby sociálne spravodlivej spoločnosti - socializmu. Je historickou skutočnosťou, že práve zásluhou februára 1948 boli z každodenného života československej spoločnosti odstraňované také dovtedy bežné javy, akými boli hlad, bieda, neistota, vykorisťovanie a nedôstojný život pracujúceho človeka. Vďaka socializmu sa radový občan dočkal osemhodinového pracovného času, bezplatného a pre každého dostupného vzdelania, kde rozhodovali schopnosti a nie peniaze. Bezplatná a kvalitná zdravotnícka starostlivosť sa stala samozrejmosťou každodenného života. Právo na prácu, plnohodnotný život v starobe, zabezpečené dôchodkovými dávkami, odchod do dôchodku u žien v 55 a u mužov v 60 rokoch boli výdobytkom práve socializmu minulého storočia. Všetky tieto uvedené výdobytky radového človeka, ale i mnohé iné sú už len minulosťou. Ak existuje v dejinách Slovenska obdobie zlatého veku, tak to boli roky po februári 1948. Je to obdobie 40. rokov, počas ktorých zažilo predovšetkým Slovensko rozvoj dovtedy nebývalých rozmerov. Obrovská premena zaostalej poľnohospodárskej krajiny na krajinu s modernou strojárenskou výrobou, na priemyselnú a strojársku veľmoc, na krajinu s vysoko rozvinutou poľnohospodárskou veľkovýrobou, ktorú k nám chodili obdivovať z celého sveta, krajinu s obrovským vedeckým potenciálom, bezplatným zdravotníctvom a školstvom. Na krajinu, v ktorej sociálne zabezpečenie občanov bolo na takej úrovni, že nám to závidel celý svet. Dnes je už priam neuveriteľné pochopiť silu ekonomiky, ktorá za 40 rokov bola schopná dosiahnuť všetko to, čo na Slovensku bolo postavené. To všetko, všetky tie investície boli realizované popri vysokom sociálnom zabezpečení občanov. Dnes, s odstupom času, po mnohých udalostiach, ktoré nasledovali a predovšetkým po spoločensko–politických zmenách, po kontrarevolúciách koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, ktoré neobišli ani vtedajšie Československo, vieme, že sovietsky model socializmu, ktorý bol realizovaný v samotnom ZSSR a v krajinách bývalého východného bloku z viacerých objektívnych, ale i subjektívnych dôvodov, neprežil. Treba si zároveň uvedomiť, že chyby vždy robia ľudia a v tomto prípade mnohokrát zlyhali práve ľudia a nie idea sociálnej spravodlivosti – socializmu. Komunisti na Slovensku si berú ponaučenie z vlastných chýb i z chýb modelu prvej historickej formy socializmu, aplikovaného v československých pomeroch práve po februári 1948. Zároveň sme hrdí a plne sa hlásime k všetkému pozitívnemu, čo sa pre človeka podarilo dosiahnuť. Hlavné poučenie z tohto obdobia i zo samotného februára 1948 vidíme v tom, že nová forma socializmu musí vznikať na overených teoretických i praktických základoch komunistického hnutia, avšak podmienkam 21. storočia adekvátnym, primerane humánnym spôsobom, musí mať demokratický a samosprávny charakter a opierať sa o aktívnu podporu a dôveru občianskej verejnosti. Toto je naše dnešné ponaučenie, ktoré si práve teraz my komunisti pripomíname.
Bratislava 21. februára 2008 , Predsedníctvo ÚV KSS
