Zomrel Pavel Pípal
Herec zaujímavého hlasu a ušľachtilého zjavu vstúpil na divadelnú scénu ako dvadsaťročný a strávil na nej cez 40 rokov. Kariéru začal ako loutkoherec v hradeckom bábkové divadlo v roku 1958. Potom jeho cesta viedla do činoherných oblastných divadiel vo Varnsdorfe a Chebu. V roku 1965 sa stal členom Divadla Jozefa Kajetána Tyla v Plzni, kde si počas 15 sezón vyskúšal postavy komické i psychologicky náročné. V roku 1980 dostal ponuku na angažmán v Mestských divadlách pražských.
Na scénach divadiel ABC a Rokoko (po roku 1989 i divadla Komédia) strávil bezmála dvadsať rokov. Práve tu prišli role zrelých mužov, v ktorých sa cítil najistejšie. Tou prvou bola hlavná rola v Bukovčanově hre Luigiho srdce. Výraznejšie na seba upozornil ako Morak v Hrubínově Augustové nedeľu, Berg v Daňková najbližším lete v Locarne, Oberon v slávnej krížový inscenácii Sen noci svätojánskej v roku 1984. V roku 1987 ho čakala jeho zrejme najlepšie role patriarchu rodu Ezry Mannona v O'Neillově tragédii Smútok sluší Elektre v réžii Miroslava Macháčka.
V súbore Mestských divadiel pražských zostal aj po roku 1989. Hral napríklad v adaptácii Švandrlíkových Čiernych barónov postavu Halušky v réžii Miloša Horanského. Z 90. rokov si ho diváci môžu najlepšie pamätať z najrôznejších "dôstojníckych" rolí - ako majora Arkdusta v Ryan Ako som vyhral vojnu (1994), plukovníka Sira Chesneye z Charleyova tety (1996) či majora Mecalfa z Pasce na myši (1996). Posledné jeho rolí pred odchodom do dôchodku bola postava iluzionista Filipa Langa v Golemovi Voskovca a Wericha v réžii Milana Schejbal.
"Charakteristickým rysom Pípalova herectvo bola sebaistota a sklon k autoritatívnym typom. Preto bol často obsadzovaný do rolí príslušníkov vládnucich vrstiev so silnou individualitou. Svoj výrazný herecký typ opakovane zhodnotil aj vo filme av televízii," uviedla vo smútočným oznámenia Mestská divadla pražská.
Hoci svoje prvé filmové skúsenosti čerpal Pavel Pípal už v čase svojho pôsobenia na oblasti, až príchod do Prahy mu umožnil prejaviť sa na filmovom plátne častejšie. Prvé väčšie hereckú príležitosť dostal v historickom filme Poklad grófa Chamaré (1984), kde stvárnil s Blanka Bohdanová ústrednú dvojicu. Nasledovali filmy pod vedením Vladimíra Drhy Muka obraznosti a Jastrabia múdrosť. V 90. rokoch spolupracoval s televíziou. Objavil sa v snímke Cintorín pre cudzincov (1991), v rozprávkach Dúhová hora (1994) a Strieborný a Ryšavec (1998). Naposledy sa pripomenul rolou hajného Kalinu vo filmovej verzii Váchalova Krvavého románu (1993).
Výrazný hlas priniesol Pípal významné uplatnenie v rozhlase, napríklad v dramatizácie kníh Julesa Verna, av dabingu (Star Trek, Pán prsteňov), ktorému sa intenzívnejšie venoval v posledných rokoch.
Copyright © ČTK 2012
