STANOVISKO ÚS SR
k medializovaným informáciám
Stanovisko tlačového a informačného odboru Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky k medializovaným informáciám o veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014
Denník N v článku pod titulkom „Súd iné Kiskovi povedal a napísal“ zverejnenom 26. mája 2015 vzniesol výhrady k formulácii výroku rozhodnutia III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 zo 17. marca 2015 týkajúcej sa sťažností troch nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskej republiky (ďalej aj ,,prezident“).
Podľa zverejnených výhrad mal III. senát pochybiť predovšetkým tým, že napriek vysloveniu porušenia základných práv sťažovateľov zo strany prezidenta a zrušeniu jeho rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľov do funkcií sudcov ústavného súdu neformuloval ďalší výrok svojho rozhodnutia tak, že vracia vec prezidentovi na ďalšie konanie, ale namiesto toho vyslovil, že prikazuje, aby prezident Slovenskej republiky vo veci znova konal a rozhodol.
Odhliadnuc od skutočnosti, že príkaz, aby prezident vo veci znova konal a rozhodol, v sebe implicitne logicky zahŕňa aj vrátenie veci na ďalšie konanie, argumentácia, ktorá spochybňuje vykonateľnosť rozhodnutia ústavného súdu, nezodpovedá požiadavke systematického výkladu právnych noriem a účelovo poukazuje len na časť relevantnej právnej úpravy. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v čl. 127 ods. 2 prvej vete ustanovuje, že ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody sťažovateľa, a zároveň také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší. V súlade s uvedeným ústavný súd vo svojom rozhodnutí zo 17. marca 2015 po tom, ako vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov, rozhodnutia prezidenta o ich nevymenovaní do funkcie sudcu ústavného súdu zrušil.
Ustanovenie čl. 127 ods. 2 ústavy však vo svojej ďalšej časti obsahuje ďalšie možnosti, ktoré môže ústavný súd využiť v záujme nápravy zisteného porušenia ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody, obnovil stav pred porušením. Tieto ďalšie možnosti sú teda ústavnému súdu zverené fakultatívne v tom zmysle, že je oprávnený rozhodnúť o použití niektorej z nich tak, aby zvolené opatrenie zaistilo efektívnu nápravu porušenia ústavnosti.
V súlade s uvedeným ústavný súd v prípadoch, ak to vyžaduje účinná ochrana ústavnosti a okolnosti prípadu, vo svojich rozhodnutiach už aj v minulosti opakovane použil výrok, ktorým po zrušení napádaného rozhodnutia orgánu verejnej moci „len“ prikázal konať orgánu verejnej moci tak, aby sa obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody, pričom v tomto príkaze bolo implicitne obsiahnuté aj vrátenie veci tomuto orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie (napr. rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 128/05, III. ÚS 199/05, III. ÚS 295/05, III. ÚS 7/08, III. ÚS 196/08, III. ÚS 298/08, III. ÚS 331/09 a i.). Takýto postup ústavného súdu nebol relevantným spôsobom ústavnoprávnou teóriou ani praxou doteraz spochybnený.
Ústavný súd v súlade s už uvedeným využil túto možnosť aj v predmetnom konaní, keďže v čase rozhodovania ústavného súdu protiústavný stav spočívajúci v porušovaní základných práv sťažovateľov naďalej trval a je nevyhnutné tento stav porušovania práv sťažovateľov ukončiť.
Z uvedeného je zrejmé, že výrok rozhodnutia ústavného súdu zo 17. marca 2015 vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014, ktorým ústavný súd zrušil rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky z 2. júla 2014 o nevymenovaní sťažovateľov za sudcov ústavného súdu a zároveň prikázal, aby prezident vo veci znovu konal a rozhodol, má oporu v ustanoveniach ústavy a je dostatočne určitý a zrozumiteľný, aby bol vykonateľný a aby prezident podľa neho mohol postupovať.
Pokiaľ ide o výhrady k zneniu odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu v danej veci, podľa vyjadrenia členov III. senátu ústavného súdu písomné vyhotovenie nálezu doručené prezidentovi Slovenskej republiky a ostatným účastníkom konania, ktorého znenie je vždy rozhodujúce, nie je v zásadnom rozpore s ústnym vyhlásením nálezu. Členovia III. senátu ústavného súdu zároveň uviedli, že vzhľadom na skutočnosť, že pred ústavným súdom prebieha ďalšie konanie o sťažnostiach nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, pričom existuje reálna možnosť zjednocovania právnych názorov senátov v danej veci v pléne ústavného súdu, nepovažujú za vhodné a náležité verejne reagovať na niektoré polemické vyhlásenia účastníkov konania, prípadne tretích osôb, ktoré sa týkajú predmetu konania. Zatiaľ čo účastníci konania, prípadne iné osoby môžu aj v tomto ohľade uplatňovať svoje právo na slobodu prejavu, sudcovia ústavného súdu musia v záujme nezávislého a nestranného výkonu súdnej moci zachovávať určitú mieru zdržanlivosti, a preto nepovažujú v súčasnej dobe za vhodné verejne polemizovať o otázkach, ktoré by mohli súvisieť s predmetom konaní týkajúcich sa rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky o nevymenovaní sudcov ústavného súdu alebo by mohli súvisieť s účastníkmi týchto konaní alebo osobami zúčastnenými na týchto konaniach.
