FRANCÚZSKO - Právo na odpoveď upravuje zákon pôvodne ešte z roku 1881, ktorý prešiel niekoľkými úpravami. Šéfredaktor je podľa neho povinný do troch dní od doručenia zadarmo zverejniť na rovnakom mieste, rovnakým písmom a bez medzititulkov odpoveď kohokoľvek, ktorý bol v článku menovaný. Zákon nerozlišuje, či sa o ňom písalo pozitívne alebo negatívne. Odmietnutie sa trestná pokutou 3750 eur (cca 120.000 Sk). Napriek širokému poňatiu práva na odpoveď sa okolo neho prinajmenšom v poslednom čase neobjavili spory. Politici toto právo využívajú len zriedka. Slovenské ministerstvo kultúry sa pri obhajobe svojho návrhu neraz opieralo práve o francúzsky zákon, ale aj o úpravu v Nemecku.
NEMECKO-Občania majú právo na odpoveď rovnako ako právo na zverejnenie stanoviska druhej strany. Právnik Nemeckého zväzu novinárov Michael Klehm však nedávno pre denník Sme povedal, že na rozdiel od slovenskej predlohy je jediným kritériom pri uverejnení odpovede nepravdivá informácia. "Ak noviny niečo tvrdia, čo nezodpovedá pravde, potom môže ten, ktorého sa to týka, uverejniť svoju odpoveď a uviesť veci na pravú mieru. Ak však nepredloží informácie, ktoré by článok spochybnili, potom redakcia túto povinnosť nemá," uviedol právnik.
RAKÚSKO-Právo na odpoveď pozná aj táto nemecky hovoriaca krajina, v ktorej sa neupravuje, či sa právo týka len nepravdivých článkov. Zákon pomerne vágne stanovuje, že právo na bezplatné uverejnenie svojho postoja má každý občan i firma, ktorá sa cíti zverejneným materiálom konkrétnym spôsobom dotknutá. Stručný a všeobecný zákon dáva pomerne široké možnosti výkladu. Redakcie však žiadostiam obvykle vyhovejú, keďže v prípade sporov súdy takmer vždy nariadia uverejnenie stanoviska.
ČESKO - Český zákon priznáva právo na odpoveď dotknutým stranám, ak sa článok dotkol cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby, alebo mena a dobrej povesti firmy. Odpoveď sa však musí obmedziť na skutkové tvrdenie, ktorým sa údaje v článku uvádzajú na pravú mieru, alebo neúplné či inak pravdu skresľujúce tvrdenia sa doplňujú či spresňujú.
USA-Regulácia médií je v anglofónnych krajinách v porovnaní s viacerými európskymi kontinentálnymi úpravami výrazne voľnejšia. V Spojených štátoch má síce ktokoľvek právo žiadať médiá o opravu, médiá však nemajú povinnosť ju uverejniť, tvrdí odborník na túto problematiku, právnik z Jersey City Thomas Swartz. Osoba, ktorá sa domnieva, že médiá o nej uverejnili nepravdivú informáciu, sa spravidla snaží upútať pozornosť iných médií, prostredníctvom ktorých sa pokúša dať veci na pravú mieru, uviedol Swartz.
VEĹKÁ BRITÁNIA- Krajina nemá tlačový zákon podobný kontinentálnym normám. Britská tlač si presadila, že sa dokáže regulovať sama a špeciálne zákony na to nie sú ani vhodné ani nutné. Pre tieto účely si noviny založili Komisiu pre sťažnosti na tlač, ktorú aj sami financujú. Podľa kódexu komisie by mal každý dostať spravodlivú príležitosť na odpoveď na nepresnosti. Od novinárov sa okrem toho očakáva, že právo na odpoveď poskytnú osobe, o ktorej chcú uverejniť nejaké obvinenie ešte pred tým, než o nej článok vyjde.
RUSKO-Automatické právo na odpoveď nemá ani Rusko. "Je zvláštne, že taký zákon prijíma členská krajina Európskej únie," povedal o návrhu slovenského mediálneho zákona Oleg Panfilov z moskovského Strediska pre žurnalistiku v extrémnych situáciách. O uverejnení odpovede dotknutej strany proti vôli redakcii musia v krajine rozhodovať súdy. Postihovať novinárov možno v Rusku podobne ako aj v iných krajinách podľa trestného zákona, a to napríklad v prípade ohovárania či podnecovania k extrémizmu.
POĽSKO- Žiadny predpis o práve na odpoveď či opravu neexistuje ani v susednom Poľsku. Podľa editorky najväčšieho poľského denníka Gazeta Wyborcza sa reakcie či opravy uverejňujú podľa zváženia vedúcich redakcie. "Ak reakcia či oprava príde do redakcie, zaoberáme sa nimi. Ak je taká potreba, uverejníme ich," povedala editorka.
Copyright © ČTK 2008
