SLOVAK FREE MEDIA
Dôvody, pre ktoré Slovenský syndikát novinárov žiada
prezidenta Ivana Gašparoviča nepodpísať zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 9. apríla 2008 a vrátiť ho Národnej rade SR na opätovné prerokovanie
Tým, že zákon nedefinuje novinársku činnosť a expressis verbis sa vzťahuje výlučne na periodickú tlač – resp. novelizáciou zákona o vysielaní a retransmisii v niektorých ustanoveniach aj na rozhlasové a televízne vysielanie – neumožňuje novinárom pracujúcim pre internetové noviny uplatňovať si právo na informácie a ochranu zdroja informácií. To má od 1. júna prináležať iba ich kolegom v periodickej tlači (s výnimkou podnikových novín, ktoré v rozpore so samotným znením § 1, ods. 2, písm.b negatívne vymedzuje dôvodová správa), rozhlasovom a televíznom vysielaní. Ak sa zákonom nahradzuje starý zákon, mal by ho nahradiť v plnej miere. V tom čase sa vzťahoval na všetky známe „hromadné informačné prostriedky“, dnes by sa mal vzťahovať na všetky médiá, ktoré uverejňujú novinárske prejavy. Novinárska činnosť týkajúca sa vyhľadávania a spracovávania informácií je v nich rovnaká, technika uverejnenia nemôže predstavovať hranicu. Nereflektovať to v roku 2008, keď internetové noviny pribúdajú vo veľkom počte a stoja pred svojím veľkým rozmachom, je to neadekvátne a výslovne diskriminačné. Návrh znenia definície: „Na účely tohto zákona sa novinárskou činnosťou rozumie tvorivá činnosť pri zhromažďovaní, výbere a spracovávaní informácií, výsledkom ktorej sú spravodajské a publicistické novinárske prejavy v objektívne vnímateľnej podobe, ako aj novinárske celky (jednotlivé vydania novín, časopisov, relácií), ktoré vznikajú cieľavedomým tvorivým výberom a usporiadaním novinárskych i nenovinárskych prejavov do konzistentného celku. [1]) Zákon považujeme za nevyvážený, pretože z celého procesu vyhľadávania, získavania, spracovávania a šírenia informácií venuje najviac priestoru spätnej väzbe, t. j. právam na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie. Neusiluje sa však vytvoriť pre samotný tvorivý proces také podmienky, ktoré by znížili možnosť výskytu dôvodov na uplatňovanie spomínaných práv. Problém vidíme v tom, že § 3 právo na informácie iba deklaruje. Orgánom verejnej moci z neho síce vyplýva povinnosť poskytovať vydavateľom a spravodajským agentúram informácie (predpokladáme, že sa tým rozumejú predovšetkým novinári, ktorí pre ne pracujú), ak ich však neposkytnú, nemajú ani len povinnosť písomne to odôvodniť (ako sme to navrhovali v našom návrhu zákona), o prípadnej sankcii ani nehovoriac. Nie je v poriadku, ak orgán verejnej moci informáciu neposkytne a ani to len neodôvodní, ale po uverejnení článku bude mať právo na opravu alebo odpoveď a vydavateľ bude povinný ju uverejniť. Sme radi, že sa do zákona dostalo právo na ospravedlniteľný omyl a imunizácia informácie. Avšak na to, aby ods. 2 § 5 naplnil celkom svoj význam, považujeme za potrebné doplniť ho slovami, ktoré uvádzame červeným: „Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci, ním zriadená rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia alebo právnická osoba zriadená zákonom, ústavný činiteľ alebo iný vierohodný zdroj, ak je táto informácia uverejnená v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil jej pôvodný obsah a je uvedené, kto informáciu poskytol,... Ide o to, aby aj kompetentné osoby, ktoré informujú (napr. na tlačových besedách), niesli zodpovednosť za to, čo povedia. V zákone celkom chýbajú niektoré inštitúty, ktoré by chránili slobodu slova a o ktoré by sa mohol novinár oprieť v situáciách, keď je naňho vyvíjaný nátlak. • Takýto je v zákone 81/1966 § 12. Návrh znenia: „Novinári sú pri výkone svojej činnosti chránení podľa platných predpisov proti všetkým formám nátlaku smerujúceho k mareniu ich činnosti.“
• Patrí sem aj „klauzula svedomia“, ktorú sme navrhovali v našom návrhu zákona a ktorú sme sa usilovali – neúspešne – uplatniť v pripomienkovom konaní. Zákonné ustanovenie, že novinára nesmie nikto nútiť, aby konal proti svojmu svedomiu, môže byť pre zlepšenie etiky a profesionality žurnalistiky iba prínosom. Návrh znenia: „Novinára nemožno nútiť k takej činnosti a k podieľaniu sa na tvorbe takých stanovísk, ktoré by zásadne odporovali jeho svedomiu; pre uplatnenie tohto práva nesmie byť novinárovi spôsobená ujma na iných právach. Príspevok určený na uverejnenie, ktorého obsah bol redakčne upravený tak, že sa zmenil jeho pôvodný zmysel, možno uverejniť len so súhlasom autora. Takýto súhlas sa vyžaduje aj vtedy, ak sa príspevok má uverejniť pod značkou, pseudonymom alebo anonymne. Autorom je v tomto prípade aj osoba, s ktorou robí novinár rozhovor, pokiaľ sú jej odpovede uvedené ako priama reč.“ • Z tejto kategórie je aj naša požiadavka na to, aby zákon definoval cenzúru. Ústava ju síce zakazuje, ale ako bude v praxi možné ohradiť sa proti zásahom do slobody tlače, ak nebudeme mať definíciu? Súčasný zákon ju obsahuje, trochu zúženú iba na politické zasahovanie. Domnievame sa ale, že zasahovanie z dôvodov ekonomických či osobných zostáva skryté a aj preto je definícia (napr. vo vymedzení pojmov v § 2) potrebná. Návrh znenia: „Na účely tohto zákona sa rozumie cenzúrou akékoľvek porušenie slobody prejavu a práva vyhľadávať, získavať a šíriť informácie a názory prostredníctvom masových médií bez ohľadu na hranice. Akékoľvek obmedzenia práv na slobodu prejavu a informácií musia byť v súlade so zákonom a také, aké sú potrebné v demokratickej spoločnosti v rámci medzí stanovených medzinárodnými konvenciami o ľudských právach[2]).“ (Ustanovenia bodu 2c sa vzťahujú na všetkých novinárov, preto by sa novelizáciou mali dostať aj do zákona o vysielaní a retransmisii.) Pokiaľ ide o toľko diskutované právo na odpoveď, domnievame sa, že má v našom právnom poriadku miesto. Nepozdáva sa nám však jeho komplikovaná formulácia a domnievame sa, že je dôležité, aby skutkové tvrdenie, na ktoré občan (firma) reaguje, bolo nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce. Pre lepšiu orientáciu občana a uľahčenie uplatnenia si tohto práva sa prihovárame za zlúčenie práva na opravu a odpoveď. Návrh znenia: „1) Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby; názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno fyzickú osobu alebo právnickú osobu presne určiť, má fyzická osoba alebo právnická osoba právo žiadať bezodplatné uverejnenie opravy alebo odpovede. 2) Odpoveď musí uviesť, v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby a písomný návrh odpovede. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná namietanému skutkovému tvrdeniu a ak je namietaná len jeho časť, tak tejto časti, pričom nesmie obsahovať hodnotiace úsudky žiadateľa.“ Navrhujeme, aby podmienky pre uplatnenie práva na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie zlúčili do jedného paragrafu. Návrh znenia: „1) Vydavateľ je povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť: a) v tom istom masovom médiu, v ktorom bol uverejnený napadnutý údaj, a to takým spôsobom, aby boli oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie svojím rozsahom, umiestnením, časom a formou rovnocenné s napadnutým údajom, b) s výslovným označením, že ide o opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie, c) v jazyku, v ktorom bolo uverejnené napadnuté skutkové tvrdenie, d) do štyroch dní od doručenia návrhu na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia; ak to nie je možné, v najbližšom pripravovanom vydaní periodickej tlače, o čom je vydavateľ povinný do 4 dní od doručenia návrhu informovať oprávnenú osobu a uviesť aj termín, kedy sa tak stane. 2) Povinnosť vydavateľa uverejniť opravu podľa tohto zákona nevznikne, ak a) žiadosť o opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie nespĺňa podmienky uvedené v § ... ods. 1 alebo v ods. 2, b) oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie sa neobmedzuje na opravu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení, c) uverejnením opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia by bol porušený zákon alebo dobré mravy, d) oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie je v rozpore so zákonom chránenými záujmami tretej osoby, e) oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie je neprimerane dlhšia, než to vyžaduje potrebné a korektné informovanie o nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach, f) žiadosť sa vzťahuje na opravu skutkových tvrdení, ktorých znenie oprávnená osoba odsúhlasila pred ich uverejnením, g) predtým, ako mu bola doručená žiadosť o zverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zverejnil opravu z vlastného podnetu, h) právo zaniklo uplynutím lehoty uvedenej v § ...“. 4. Zákon síce upravuje vzťahy medzi občanom a vydavateľom (spravodajskou agentúrou), medzi orgánmi verejnej moci a vydavateľom (spravodajskou agentúrou), dokonca aj medzi zdrojom informácie a novinárom, no ani len neukazuje na možnosť, ako upraviť vzťahy medzi vydavateľom (spravodajskou agentúrou) a novinárom. V našom návrhu zákona sme pre tento účel navrhovali uzákoniť redakčný štatút ako možnosť (nie povinnosť) a bola to aj jedna z našich pripomienok v pripomienkovom konaní. Domnievame sa, že schválený zákon veľmi oslabuje postavenie novinára voči vydavateľovi, preto upozorňujeme na to, že ide o inštitút kompatibilný s európskou legislatívou a jeho uzákonenie ako možnosti by pomohlo v jeho presadzovaní do redakcií. Redakčné štatúty by mohli prispieť k zvýšeniu zodpovednosti novinárov za ich prácu. Návrh znenia: „(1) V redakciách možno prijať redakčné štatúty, ktoré určujú pravidlá spolupráce medzi ich zamestnávateľmi a novinármi. (2) Redakčný štatút je dohoda, ktorá sa uzatvára medzi vydavateľom a novinármi zastúpenými zvolenými zástupcami novinárov redakcie. Dohoda o redakčnom štatúte vyžaduje na svoju účinnosť schválenie redakčným zhromaždením novinárov redakcie. Redakčné zhromaždenie je uznášaniaschopné, ak je prítomná aspoň dvojtretinová väčšina všetkých novinárov redakcie a pre prijatie rozhodnutia sa vyžaduje súhlas minimálne dvojtretinovej väčšiny hlasov prítomných novinárov. (3) Redakčný štatút je záväzný pre vydavateľa i pre novinárov redakcie a musí byť verejne prístupný.“
15. apríla 2008 ,Za správnosť: Zuzana Krútka
[1]) Napríklad § 7 ods. 1 písm. zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov [2]) Predovšetkým článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ECHR) a článok 19 Medzinárodnej dohody o občianskych a politických právach (ICCPR).
