Prečo klesá dôvera ľudí v médiá?
O príčinách tohto javu aj o vplyve sociálnych sietí na šírenie dezinformácií hovorí riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.
Tu už ide o prežitie slobodného demokratického sveta, hovorí Miriam Lexmann z Bruselu
V poslednom čase sme svedkami poklesu dôvery ľudí v médiá, aj celkovo v politický systém. O príčinách tohto javu, o vplyve sociálnych sietí aj o šírení dezinformácií hovorí Miriam Lexmann, riaditeľka Európskej kancelárie Medzinárodného republikánskeho inštitútu v Bruseli.
Venujete sa pôsobeniu dezinformácií na verejnú mienku. Prečo sme dnes voči nim zraniteľnejší?
Dezinformácie a propaganda boli v politike vždy prítomné, sociálne siete z nich však spravili nesmierne nebezpečnú zbraň, ktorá sa dá účinne použiť. Pôsobeniu dezinformácií tiež pomáhajú existujúce diery v demokracii, ktoré môže zneužívať ktokoľvek – a je jedno, či je to Kremeľ alebo iné záujmové skupiny alebo štáty.
Čo si máme pod týmito dierami predstaviť?
Napríklad korupciu, nízku kvalitu médií, slabý systém politických strán, apatiu ľudí a nedostatočné politické vzdelanie. Takisto sem patrí vysoká dôvera v internet a sociálne siete – teda nedostatočná schopnosť kriticky posudzovať informácie, ktoré sa tu objavujú, a rozlišovať medzi pravdou a lžou. Som prekvapená, čo všetko zdieľajú ľudia na facebooku, aké očividné a ľahko preukázateľné lži, ktoré sa dajú ľahko vyvrátiť.
Aj vaše prieskumy potvrdzujú, že sa pre mnohých ľudí stali významným zdrojom informácií tzv. alternatívne médiá, ale aj sociálne siete. Prečo sa tzv. mainstreamové médiá odcudzili takej veľkej časti verejnosti?
Naše prieskumy ukazujú, že ľudia ďaleko viac dôverujú informáciám, ktoré sú im podávané v ideologickom prostredí, ktoré im je blízke. Napríklad na Slovensku je jedným z faktorov silnejúce ostrakizovanie konzervatívnej časti obyvateľstva liberálnymi elitami. Ak napríklad pravicovo-konzervatívne alebo kresťansky založený človek sleduje liberálne médiá, nemusí ich obsahu vo všetkom dôverovať. Veľké percento ľudí nám odpovedalo – áno, mainstreamové médiá sa snažia poskytnúť obraz o skutočnosti, ale na druhej strane im ich ideologické zafarbenie zabraňuje, aby ho videli celý. Na otázku, kde potom respondenti hľadajú ten „zvyšok“ obrazu, uviedli tzv. alternatívne médiá, z ktorých sú mnohé, ako vieme, dezinformačné.
Môžete uviesť príklad takejto témy?
Napríklad opakovaná nepravda, že Kotleba sa teší podpore kostolných veriacich. Dáta agentúry Focus ukázali presný opak, a to koreláciu: čím intenzívnejšia zbožnosť, tým menšia šanca, že veriaci bude voliť Kotlebu.
Ale Kotleba kalkuluje so spriaznenosťou konzervatívneho voliča, preto napríklad vyšiel s návrhom zákona zakazujúceho interrupcie. A mnohí „pro-life“ orientovaní ľudia dnes tvrdia, že myšlienku treba podporiť bez ohľadu na to, kto s ňou vyrukoval.
Podľa môjho názoru práve takéto tvrdenia vytvorili priaznivé prostredie pre Kotlebu, aby premenil otázku potratov na politickú zbraň voči kresťanským politikom a tak sa posunul viac do stredu a legitimizoval svoju politiku. Postoje ĽSNS k menšinám či utečencom popierajú podstatu toho, prečo je katolícka cirkev proti potratom – a tou podstatou je ochrana života a dôstojnosti každej ľudskej osoby. Preto sa nedá veriť, že by predkladaný zákon bol myslený úprimne. Nasvedčuje tomu aj jeho jazyk.
Ako je možné, že sa ako ochranca tradičných hodnôt úspešne prezentuje Rusko a jeho prezident Putin?
Katolík na Slovensku je prevažne liberálnymi médiami vytláčaný medzi spiatočníkov. Často aj na pôde EÚ prebieha diskusia takým spôsobom, akoby ľudia s kresťanským postojom zastávali niečo prežité, boli napríklad proti právam žien a pod. Ak sa tento druh ľudí cíti vylúčený a ak mu niekto podsúva iný obraz v jemu blízkom mediálnom prostredí, dokáže sa postupne otvoriť názoru, že Putin je vlastne ten správny politický vodca, ktorý si kresťanské hodnoty nielen váži, ale vnáša ich aj do politických riešení. Pritom by sa stačilo pozrieť na to, čo sa v Rusku deje, ako tamojší režim postavil mimo zákon niektoré cirkvi, likviduje opozíciu, hrubo obmedzuje slobodu slova a vierovyznania a počet potratov je tam stále nadštandardne vysoký. Tento režim kriminalizuje dokonca aj ruské hnutie Memorial – čiže hnutie, ktoré mapuje obete stalinizmu a plní tak funkciu historickej pamäte, pričom vzniklo ešte za socializmu, za čias Gorbačova. Samozrejme, k rýchlemu nárastu pozitívnej predstavy o Rusku prispeli veľkou mierou aj tzv. sociálne bubliny.
Ako príklad ruského a dezinformačného vplyvu spomínali prípad Lízy, teda nemeckého dievčaťa, o ktorom sa písalo, že ju znásilnili utečenci. Správa, ktorá mala vyvolať veľký rozruch, sa ukázala ako falošná.
Po tejto udalosti Angela Markelová diskutovala priamo s Markom Zuckerbergom o tom, či je facebook médium a či by mal podliehať nejakej regulácii alebo nie. Zuckerberg tvrdil, že nie sú médium, že je to iba platforma, ktorej obsah určujú výlučne jej užívatelia. Dnes ale vidíme, že to nie je pravda, pretože mnohí ľudia vyhľadávajú informácie práve na sociálnych sieťach. Navyše, tieto informácie ovplyvňujú nie užívatelia, ale čoraz rozvinutejšie algoritmy. Využívajú zistenie, že človek rád ostáva v takom mediálnom prostredí, ktoré mu názorovo vyhovuje. Pôsobia teda tak, aby užívateľ častejšie sledoval statusy ľudí, s ktorými má podobné názory, než ľudí, s ktorými nesúhlasí – aby trávil na facebooku viac času a aby tak naňho viac pôsobila aj reklama. Je to biznis model založený na psychológii. V dôsledku toho sa človek len uisťuje vo svojom presvedčení a tí, ktorí majú iné postoje, sa od neho vzďaľujú. To je problém dnešnej spoločnosti, ľudia nepoznajú a ani sa nezaujímajú o druhú názorovú stranu. Chýba komunikácia medzi skupinami s inými názormi.
Neexistovali už skôr signály, že vývoj môže mať takéto ďalekosiahle dôsledky?
Možno sa kameň úrazu objavil už pri diskusii o tom, či facebook a google uchovávajú osobné dáta užívateľov – čo napokon dnes dosť nešťastne v Európe reguluje nedávno prijatá smernica GDPR o ochrane osobných údajov. Hovorím nešťastne, lebo táto smernica byrokraticky zaťažuje malé podniky a organizácie, ale hlavný problém v podstate nerieši. Dnes vieme, že tieto online giganty naše dáta systematicky zbierajú a tým monopolizujú celý online reklamný priestor. Len oni vedia na internete vytvoriť reklamu „na mieru“. Vedia docieliť, že ak napríklad vyrábam kravaty a potenciálnymi zákazníkmi sú konzervatívni muži od 30 do 60 rokov, tak sa moja reklama zobrazí len na tých stránkach a profiloch, ktoré sleduje daná cieľová skupina. To je však ešte ten lepší prípad. To, ako sa naše dáta dajú zneužiť, ukazuje aj prípad Cambridge Analytica.
V tomto zmysle sa teda Facebook a Google stali konkurentmi ostatných médií?
Áno, zobrali ostatným médiám finančné prostriedky. Predtým z každého dolára investovaného do reklamy išlo okolo 85 centov médiu a 15 centov sprostredkovateľovi. Dnes je to presne naopak, 85 centov získa jeden z gigantov a len 15 centov dostane médium. To vedie k tomu, že médiá nemajú peniaze a prepúšťajú novinárov. A tých málo peňazí, čo im ostane, sa snažia využiť čo najefektívnejšie, dosiahnuť čo najviac klikov, lajkov, takže sa mainstreamové médiá snažia byť populárnejšie. Nazvala by som ich, že sú „sentimentálne dezinformačné“. Sú tlačené k tomu, aby napríklad dávali kontroverzné a zavádzajúce nadpisy, lebo ich ľudia klikajú a šérujú. Mediálny trh tak, ako je nastavený, ohrozuje kvalitu médií.
Dá sa tomuto trendu vôbec nejako konkurovať?
Nerada by som videla riešenie v posilnení regulačnej kompetencie štátu voči médiám, alebo v likvidačných opatreniach voči sociálnym online firmám. I keď na druhej strane, o regulácii reklamy zdieľanej na sociálnych sieťach počas predvolebnej kampane by sa asi malo uvažovať. Na to poukazujú vyšetrovatelia vplyvu dezinformácií či už vyprodukovaných na domácej pôde, alebo exportovaných z Ruska v prípade prezidentských volieb v USA alebo v prípade brexitu. Najefektívnejším spôsobom, ako sa vysporiadať s dezinfomáciami, však nie sú ani vyšetrovania ani regulácie, ale to, aby sa ľudia naučili zodpovednosti a pochopili, že ak chcú mať kvalitné informácie, mali by si za ne zaplatiť. A že ak si nebudeme chrániť demokraciu, môžeme ju ľahko stratiť. Ide o témy, ktoré by mali byť predmetom výskumu a mali by do nich investovať aj jednotlivé vlády alebo Európska únia, pretože tu už ide o prežitie slobodného demokratického sveta. Ak si nevytvoríme komplexný obraz o tom, čo sa tu vlastne deje s dosahom na politické strany, na dôveru ľudí v politický systém, ak ľudia prestanú mať záujem hľadať pravdu, môže to mať veľmi zlé následky.
Nemala by sa v škole vyučovať informačná gramotnosť?
V škole sa dá získať určitá rozlišovacia schopnosť, ale nemyslím si, že sa to dá naučiť v rámci nejakého predmetu. Je tiež otázka, do akej miery učiteľ môže mať autoritu u detí, ktoré už oveľa lepšie rozumejú parametrom súčasného online sveta. Takisto by nebolo dobre skĺznuť do roviny 'štát učí deti, čo je pravda a čo nie', lebo to by zaváňalo totalitou. Dôležitá je podpora kritického alebo skôr logického myslenia. Lebo termín „kritické myslenie“ nie je veľmi presný.
Prečo?
Teraz, keď sa začalo viac hovoriť o fenoméne dezinformácií, často sa zdôrazňuje potreba „kriticky myslieť“. Lenže dezinformačné portály často oslovujú svojich čitateľov práve takto – apelujú na túžbu človeka kriticky myslieť. Zoberme si napríklad také tlačové správy Európskej komisie: My, Európska komisia, robíme pre vás dobre, toto všetko sme dosiahli, dôverujte nám... To nie sú informácie, ktoré chce kriticky mysliaci človek počuť. Dezinformačné médiá oslovujú svojich čitateľov tvrdením: Možno ste si doteraz mysleli toto, ale my sme zistili, že skutočnosť je iná. Človek má odrazu pocit, že sa dozvie argumenty za aj proti, aj neutrálne informácie a môže si sám vybrať.
Mali by teda oficiálne inštitúcie a médiá komunikovať s verejnosťou ľudskejšie?
Áno, pretože veľká časť verejnosti chce myslieť kriticky a má na to aj kapacitu. Ale veľa informácií z tzv. hlavného prúdu pôsobí natoľko plocho a nezaujímavo, akoby práve to bola propaganda dokonca ešte z komunistických čias. A propaganda sa, naopak, tvári ako svieža informácia.
Ale to nie je nový jav – oficiálne informácie pôsobili nudne vždy a úradnícky jazyk bol vždy suchopárny a odtrhnutý od života.
Lenže neboli sociálne médiá. Dnes sociálne médiá nahradili denníky a televíziu s tým, že poskytujú priestor na polemiku, na komentáre a tiež ľuďom dávajú pocit, akoby bol každý odborníkom na všetko. Lebo na sociálnom médiu len ťažko rozlíšite, kto je na niečo odborník a kto nie. Práve toto by si napríklad ľudia mali začať všímať, že človek, ktorý píše, že sa jogurtom vylieči rakovina, asi nevie nič o medicíne. Printové médiá umožnili ľuďom prvýkrát, aby šírili akékoľvek myšlienky. Išlo však o celé vrstvy alebo skupiny obyvateľstva, politické alebo ekonomické. Dnes má možnosť verejne sa vyjadrovať každý jeden človek.
Ani táto realita nie je celkom nová, žijeme v nej už niekoľko rokov. Prečo na ňu na expertnej úrovni reagujeme s takým veľkým oneskorením?
Možno aj preto, že sa ťažko hľadajú odborníci na tieto oblasti. Zatiaľ vieme veľmi málo o tom, akým informáciám je človek viac prístupný, alebo tiež o tom, prečo sa rozpadá systém politických strán tak, ako sa rozvinul po 2. svetovej vojne na Západe a v 90. rokoch u nás.
A prečo sa podľa vás rozpadáva?
Aj preto, že strany nevedia efektívne využívať sociálne siete. Vzniká dojem, akoby jeden človek dokázal nahradiť to, čo strana roky rokúce vytvára. Politická strana si musí zohnať financie, priestory, ľudia v strane diskutujú, tvoria si spoločný názor, debatujú o ňom, hlasujú, hľadajú kompromisy... Dnes stačí, aby si jeden človek vymyslel a definoval svoj politický postoj, verejne ho prezentoval a pôsobí rovnako vierohodne ako strana. Dokonca ešte vierohodnejšie, lebo ho nezaťažujú byrokratické štruktúry, je sympatickejší, dokáže rýchlejšie reagovať. Nahrádza to nielen systém politických strán, ale aj politický diskurz. Ľudia sa kedysi museli stretnúť, porozprávať sa, naučili sa rešpektovať svojich oponentov, spoločne vytvárať postoje. Zatiaľ čo dnes na sociálnych sieťach neprebieha nijaká diskusia, netreba prísť k záveru, ani sa na niečom dohodnúť. Na internete si povedia svoje a viac sa ich to netýka. Toto prostredie nemotivuje ľudí, aby spoločne hľadali zhodu, riešenia a pravdu.
Copyright ©TASR 2018
